20.11.2016, 11:30

Stretol ich už každý. Tieto dva typy kolegov vás dostanú na psychiatriu

Prečítajte si pravidelnú rubriku HN magazínu Môj život v korporácii alebo Príručný slovník krysy korporátnej.

Stretol ich už každý. Tieto dva typy kolegov vás dostanú na psychiatriu
Zdroj: Flickr/Victor Gregory

Korporáciám by ste v podstate vedeli odpustiť všetko. Nezmyselné firemné heslá nalepené na každej možnej ploche. Teambuildingy, ktoré spájajú len tým, ako ich všetci neznášajú. Dokonca aj centrum propagandy sa dá zniesť, ak sa pripravíte dostatočným zvyškovým alkoholom v krvi. Čo odpustiť nemožno, je to, čo všetky vymenované veci spája. Snaha, aby ste mysleli pozitívne. Asi preto, že slová myslieť a pozitívne v nadnárodnej spoločnosti dávajú taký zmysel ako príjemná lobotómia.

Pozitívny problém

V korporácii existujú dva druhy kolegov, ktorým by ste sa mali vyhýbať. Premotivovaní optimisti (premotiv-ovce) a depresívni trucoidi. Obe skupiny sa neuveriteľne líšia. No jedno majú spoločné. Ani tá najhrubšia priehradka medzi vašimi stolmi im nezabráni v tom, aby z vás nespravili vhodného kandidáta na psychiatriu.

Začnime premotiv-ovcami. Poznáte ich jednoducho. Agitátorov z personálneho vnímajú ako dílerov drog. Personalisti sa síce neskrývajú v baroch či podchodoch. Neskrývajú sa vôbec. Svoju ponuku nebalia do vrecúšok či skladačiek, ale dílujú ju zabalenú do slov ako výzvu cez maily alebo nástenky. No premotiv-ovce by bez nich neprežili. Každú dávku vychutnávajú a tešia sa na ďalšiu. A čo je ešte horšie: neváhajú každého presviedčať, aké opojné je všetko v korporácii.

Pre nich výzva myslieť pozitívne znamená krok späť. A čo je paradoxné, nič tak nebráni úprimnej snahe myslieť pozitívne ako pohľad na ich ľudskú tragédiu. Našťastie ich nie je veľa. A nedožívajú sa vysokého veku. Často umierajú za záhadných okolností. Napríklad udusením vnútrofiremným časopisom, ktorý im neznámi páchatelia strčili do ústnej dutiny.

V prospech pozitívnosti

Trucoidi paradoxne k životu potrebujú personalistov ešte viac ako premotiv-ovce. No nejde o vzťah narkoman – díler. Skôr pripomína rukojemnícku drámu. Na jednej strane sú obete, ktoré sa cítia dobre. Na strane druhej páchatelia, ktorí o tom spravidla netušia. Trucoidi okolitých kolegov traumatizujú predovšetkým svojím temným videním sveta. Akákoľvek volovina – zmena firemného kréda – v nich vyvolá utrpenie, o ktoré sa neváhajú podeliť. A omieľať to dokola pri cigarete, vo výťahu, počas obeda. Skrátka kedykoľvek dokážu na danú tému vymyslieť čo len mierne súvislú vetu, musia ju povedať. Prekvapivo práve oni sú oporou každej snahy myslieť pozitívne.

Pritom stačí veľmi málo. Ak chcete myslieť pozitívne, stačí sa vedľa nich postaviť v čase, keď šíria vlny demotivovanej depresie v rámci open space. Nemusíte nič povedať a pôsobíte na svet pozitívnejšie ako hippiesák, ktorý objavil nestrážené pole marihuany. Vedľa nich by totiž ako mysliaci pozitívne pôsobil aj pokazený automat na parkovanie.