27.11.2016, 00:00

Obdivovaný Dubček a zatracovaný Husák? Je to omyl

Významný komunistický politik Alexander Dubček sa narodil pred 95 rokmi.

Obdivovaný Dubček a zatracovaný Husák? Je to omyl
Zdroj: TASR/Vladimír Benko

Autor nie je blázon, nekandidoval za KSS, ani nemá s Husákom žiadne osobné zážitky. Dokonca ani netúži po záplave rozhorčených mailov. Lenže má nutkavú potrebu ku každej buste Alexandra Dubčeka postaviť bustu Gusta Husáka. Príčina je jednoduchá.

Vzor Dubček

Ak sa disidentom na Slovensku dokáže stať každý iba trocha významný komunista, ktorý upadol do nemilosti režimu, Gustáv Husák musí byť prvý v poradí. Stačí slovo disident vyskloňovať podľa vzoru Dubček. Zapálený komunista, významný komunista, odstavený komunista, perzekvovaný komunista. No za každých okolností komunista. Čo s Husákom? Podobne vzorec platí i pre jeho život. Prečo potom Sašu máme tak radi a Gusta nie? Odpoveď je triviálna. Ide o načasovanie.

Husák bol v nemilosti príliš skoro a na politické výslnie sa stihol ešte vrátiť. Dubček tam upadol o osemnásť rokov neskôr a významnú funkciu v strane či štáte sa mu pre rokom 1989 už nepodarilo získať. A treba dodať, napriek jeho usilovným snahám. „Nemôžem sa zmieriť ani s doživotnou straníckou exkomunikáciou,“ píše napríklad Dubček v roku 1987 vo svojom liste adresovanom Ústrednému výboru KSS.

Mučenie komunistami

Poďme v rýchlosti k neuznanému disidentovi Husákovi. Väčšinu života presvedčený komunista sa víťazstva socializmu v Československu dočkal. No éru budovania sledoval z nečakanej perspektívy. Dva roky po prevrate bol obvinený z buržoázneho nacionalizmu. A v roku 1954 dostal doživotie. Zámienka? Velezrada. Dôvod? Nepohodlnosť. Vo väzení budúca tvár normalizácie spoznávala poctivé eštebácke mučenie. No vynútené priznania vždy následne odvolal. Čím svojich vyšetrovateľov seriózne štval.

Z basy sa dostal, až keď bol socializmus vybudovaný. Teda aspoň podľa názvu republiky. Tá si v roku 1960 k prívlastku Československá pridala aj socialistická (ČSSR). Husákovi bolo ponúknuté teplé miestečko v Prahe, no odmietol a zostal v Bratislave na pôde Slovenskej akadémie vied.

Kritik súčasného stavu

A začal spôsobovať štruktúram solídne vrásky na čele. Pri Dubčekovi to nazývame protirežimová činnosť. Na mestskej konferencii KSS v Bratislave sa verejne pohoršil nad „premrhaním plodov februára“. Čo boli veľmi tvrdé slová. A nedali sa ignorovať. Slovenská komunistická elita, kam patril i Dubček, obratom vydala stanovisko, v ktorom označili Husákovo vystúpenie za „nebezpečné a škodlivé“.

Podobnú radosť im robili aj Husákove pamäte Svedectvo o SNP, ktoré vychádzali na stránkach Kultúrneho života. No predovšetkým dobových súdruhov muselo iritovať, ako sa bývalý väzeň a budúci prezident s chuťou prezentuje ako obeť straníckych čistiek a zároveň mesiáš upadajúceho socializmu. Tento odsek textu si treba zapamätať. O pár riadkov nižšie si ho zopakujeme, len pri citáciách bude figurovať iné meno.

Poctivá kariéra

Otočme pohľad na Alexandra Dubčeka. V päťdesiatych a šesťdesiatych rokoch aparátnik ako z čítanky. Vhodný komunistickým pôvodom, študovaný v samotnej Moskve, ideologické pozadie pevne usadené v hlave, prejavoch i na stoličke v komunistických štruktúrach. Kým Husák ešte vysedával za mrežami, Dubček sa stal straníckym tajomníkom KSS v Bratislave, neskôr tajomníkom Ústredného výboru KSČ pre priemysel a tak ďalej, až po január 1968. Odtiaľto príbeh pozná už každý. Brežnev, list, welcome tanky a goodbye Saša.

Teda, s tým goodbye to bolo trochu pomalšie. Najprv pôsobil na čele Federálneho zhromaždenia a potom prijal teplé miestečko veľvyslanca v Turecku. Až keď ho vylúčili z KSS v roku 1970, štartuje protirežimové obdobie Alexandra Dubčeka. Len bez toho väzenia. Aj keď, treba povedať, pod dozorom ŠtB.

Korešpondenčná vojna

Svoje prvé disidentské kroky odštartoval svojsky. Protestovaním proti vlastnému vylúčeniu zo strany. História má zmysel pre humor. Jeden z prvých listov adresoval práve Gustávovi Husákovi, ktorý sa roku 1969 vrátil na čelo strany. K Husákovmu „premrhaniu plodov“ sa dostal v roku 1974. V liste Federálnemu zhromaždeniu. Lenže nejde o premrhanie plodov februára, ale o premrhanie plodov roku 1968. Dubček v ňom zároveň obhajuje bývalých komunistov, ktorí sa, podobne ako on, ocitli mimo štruktúr. Teda stali obeťami straníckych čistiek. Za mesiáša komunistov sa ešte nepovažuje.

Aspoň po nástup Gorbačova. Vtedy cíti šancu vrátiť sa do komunistickej strany. Už v pozícii spasiteľa socializmu a zároveň obete čistiek. A tam sa drží zrejme ešte v novembri 1989. Na tlačovej konferencii v Laterne Magike koncom novembra na otázku „Chceli by ste sa vrátiť do svojej funkcie z roku 1968?“ podáva viac ako rozpačitú odpoveď. „To sa musíte opýtať ústredného výboru strany.“

Husák disident

Tak čo teraz? Ak je Dubček bojovník za demokraciu, tak je ním aj Husák. Saša i Gusto skrátka boli komunisti, ktorých sa režim v určitom čase zbavil. Obaja mu to však boli schopní odpustiť a dokonca spasiť ho. Aj keď s veľkým časovým odstupom. Ak chceme byť skutočne spravodliví, máme dve možnosti. Prvá – pred každú bustu Dubčeka postaviť podobizeň Husáka. Alebo, praktickejšie riešenie. Už konečne sa začať zbavovať tých Dubčekových. Najvyšší čas už bol pred pár rokmi.

Cookies

Na našich stránkach používame cookies. Slúžia na zlepšenie našej práce a vášho zážitku z čítania HNonline.sk. Bližšie informácie nájdete v Pravidlách používania cookies. Spracovanie a správu cookies nastavíte priamo vo Vašom prehliadači.