Dalo by sa povedať, že na začiatku stála náhoda. S prívlastkom šťastná. Nebyť nej, kariéra tejto dámy by totiž mohla vyzerať úplne inak. To by sme však mali o dvadsaťštyri registrovaných odrôd viniča menej. A ani toľko svetovej slávy by sa nám neušlo. Dorota Pospíšilová svojou neúnavnou prácou dokázala, že Slovensko patrí na vinársku mapu sveta a jej samotnej prináleží, bez akýchkoľvek pochybností, titul kráľovnej slovenského vína.
Pragmatické štúdium
Skončila sa druhá svetová vojna a Československo sa dostalo do područia komunistického režimu. Mladá gymnazistka Dorota Pospíšilová stála pred voľbou, kam sa bude v ďalšom štúdiu uberať. Napriek tomu, že inklinovala k fyzike či chémii a rozmýšľala o štúdiu farmácie, definitívne a hlavne pragmatické rozhodnutie za ňu urobila rodina. Pospíšilovci vtedy vlastnili malé hospodárstvo neďaleko Bratislavy, ktorému v duchu doby hrozilo zoštátnenie. „Štát však vyhlásil, že tí, ktorí dajú deti na poľnohospodárske štúdium, budú omilostení. Moja matka a brat teda rozhodli, že pôjdem študovať poľnohospodárstvo. Nikdy som to neľutovala,“ hovorí dnes Dorota Pospíšilová, ktorá ako rodená Bratislavčanka vyrazila za štúdiom do Košíc.
Ako absolventka dostala umiestenku na pedologické oddelenie Výskumného ústavu rastlinnej výroby. No po roku sa jej naskytla príležitosť začať pracovať ako šľachtiteľka vo Výskumnom ústave vinohradníckom. A tú našťastie využila. „Tak som začala šľachtiť. Nebolo to jednoduché, lebo som o tom takmer nič nevedela,“ hovorí s úsmevom Dorota Pospíšilová. Nevyhnutnou pre jej prácu sa ukázala genetika, ktorá sa však na univerzitách neprednášala. S nálepkou „buržoázna paveda“. Mladá žena si zohnala učebnicu a študovala. Taktiež založila s kolegami z Moravy krúžok šľachtiteľov, s ktorými si vymieňali skúsenosti. A šľachtili. „Reprodukcia k plodivosti je pri viniči veľmi pomalá. Kým sa zo semiačka dostanete k prvým plodom, prejde aj desať rokov. Mnohí to nazývajú trpezlivosťou a pýtajú sa ma, ako som to mohla vydržať. No mne to tak nepripadalo. Počas toho obdobia som si urobili doktorandskú prácu na tému peľ viniča, ktorú som aj obhájila,“ opisuje svoje vedecké začiatky.
Zamietnuté tituly
Pri tomto titule však musela skončiť. Napriek tomu, že v práci pokračovala a vedeckého materiálu mala viac ako dosť, režim jej viac titulov nedoprial. Nepatrila totiž k tým správnym. „Kto nebol označkovaný komunistickou hviezdou, ten mal zatvorené dvere pre akýkoľvek postup,“ komentuje vtedajšie pomery. Docentúru jej dokonca dali rozpracovať. Rana prišla až dva týždne pred očakávanou habilitáciou. „Vtedy mi napísali z ministerstva, že sa habilitácia nekoná a nie je možné sa proti tomuto rozhodnutiu odvolať. Bola som zronená,“ pokračuje.
To bolo v čase, keď mala za sebou dvadsať rokov práce. Ako dnes spomína, naivná však ostala aj po tejto skúsenosti. Chcela sa totiž ešte pokúsiť o veľký doktorát. Vtedajší riaditeľ výskumného ústavu jej na to musel dať odporúčanie. Keď sa mu so svojimi plánmi zverila, dostala odpoveď, že musí ešte rok-dva politicky počkať. „Vtedy som si uvedomila, že to neznamená rok, ale naveky. Vošla do mňa zúrivosť, nezdržala som sa a povedala: ,A čo si myslíš, že zo mňa politicky o tie dva roky bude niečo iné ako teraz?‘ Praskla som dverami a bolo po veľkom doktoráte,“ hovorí sklamane.
Špička. Ale len východná
Napriek tomu udržiavala kontakt so svetovými špičkami šľachtiteľstva. Samozrejme, tými z východu. Pravidelne sa zúčastňovala na konferenciách v krajinách RVHP a učila sa od najlepších. Účasť na nich nezavrhla, pretože neboli politicky podfarbené. A ako vraví, hoci ona sama režimu nevyhovovala, šľachteniu sa na Slovensku nikto iný nevenoval, a tak na konferencie museli vyslať predsa len ju. A napriek obmedzeným možnostiam v socialistickom Československu sa pri svojej práci dostala dokonca aj do exotickej krajiny. Dva roky pôsobila ako expertka na vinič v Alžírsku. „Je to jedna z vecí, nad ktorými mi zastal rozum. Jednak, že ma v sedemdesiatych rokoch v čase hlbokej éry komunizmu pustili, ale aj preto, že si ma Alžírčania vybrali napriek tomu, že som bola žena,“ čuduje sa i dnes. V severnej Afrike by sa jej bola naskytla možnosť emigrovať, sama však vraví, že nie je ten typ. Z Alžírska sa navyše ponáhľala domov za prácou, ktorá na ňu čakala. So západným svetom to bolo, samozrejme, iné. Naši vedci tam mali dvere úplne zatvorené. „Neviem ako, ale moja práca sa napriek tomu dostala aj tam. Niekedy sa stalo, že som poslala nejaký článok aj tam a uverejnili mi ho v odbornom magazíne. Potom ma po určitom čase dosť často pozývali na svoje konferencie, ale to nebolo možné,“ vysvetľuje Dorota Pospíšilová. Na prvej konferencii na opačnej pologuli sa zúčastnila až v roku 1988 v západnom Nemecku, keď sa politická situácia začala pred nežnou revolúciou otepľovať.
Nový HN magazín je každý piatok (najbližšie 31.12.) vložený v HN. Hľadajte Hospodárske noviny vo svojom stánku alebo nákupnom centre po celý víkend. Sledujte nás aj na Facebooku.
Zmarené nádeje
Výmena režimu mohla vyzerať sľubne, pre slovenské šľachtiteľstvo však nepriniesla nič dobré. „Celá éra po oslobodení bola vyslovene trápna. Pomaly sa rozpredávali majetky, ktoré mal ústav. Všetci, ktorí nastúpili v tejto ére takzvanej demokracie, zničili výskum a šľachtenie,“ hovorí Dorota Pospíšilová. Celá odrodová šľachtiteľská činnosť totiž dnes nie je nijako centrálne riadená a je ponechaná napospas prípadnému záujmu pestovateľov viniča a výrobcov vína.
Dorota Pospíšilová sa narodila počas prvej republiky, prežila druhú svetovú vojnu, pracovala počas komunizmu a vyskúšala si aj súčasnú demokraciu. Najviac v nej však utkveli práve spomienky na svet, ako vyzeral v jej detstve. A od toho sa odvíjala aj jej životná filozofia. „Hoci som bola dieťa, pamätám si na atmosféru prvej republiky. Moji rodičia boli všestranní ľudia, viedli debaty o politike. Detailom som ako osemročné dieťa nerozumela, to, čo sa mi neskôr vyjavilo, keď som bola dospelá, je však spomienka na ten štát ako na vysoko demokratický. Bolo to niečo, čo formovalo môj základ zmýšľania, ktorý sa zachoval dodnes a nikdy sa nezmení. Spravodlivosť vo všetkom ako najvyšší postulát. Moji rodičia si zakladali na poctivosti, cti, spravodlivosti a určite by neboli spokojní s nejakým -izmom, ktorý by to nerešpektoval. Toto bol princíp, ktorý si zachovám až do smrti, lebo nič lepšie som nezažila. Všetko, čo prišlo potom, bolo zlé, kruté, nehanebné.“
Dielo ostáva
Dnes je už Dorota Pospíšilová vo veku 85 rokov na zaslúženom dôchodku. V žiadnom prípade však nezaháľa. Momentálne pripravuje knihu o viniči lesnom, čiže Vitis silvestris, ktorý bol prapôvodcom všetkých ušľachtilých odrôd. Je aj vášnivou cestovateľkou, precestovala množstvo krajín a aj teraz hovorí, že si ešte trúfa na menšie výlety po Európe. Vo svete sa určite nestratí, veď napokon hovorí šiestimi jazykmi.
Pri bilancovaní vidí svoj najväčší úspech v tom, že jej celoživotná práca má reálne pokračovanie v samotnom využití vyšľachtených odrôd. Dovedna jej ich registrovali 24. „To, z čoho mám skutočnú radosť, je, že moja práca slúži iným. To je zmysel toho celého boomu, ktorý okolo mňa je,“ hovorí skromne Dorota Pospíšilová, ktorá nezabúda vyzdvihnúť prínos šikovných slovenských výrobcov vína. „Úžasne veľké percento zásluhy patrí výrobcom vína. Bez nich by nikto nezrodil z Devína víno, ktoré medzi 12 tisícmi vín z celého sveta získalo vo Viedni prvé miesto. Za krátky čas sa im krajinu, kde sa vyrábalo červené a biele víno, podarilo zmeniť na krajinu s výrobou kvalitatívnych šarží na takej úrovni, že sa zaraďujeme medzi svetovú špičku. To nie je žiadna samochvála, ale obyčajná realita.“
Odrody Doroty Pospíšilovej boli registrované v troch etapách. V roku 1997 to bol napríklad Devín a Dunaj, preto mali čas stať sa rozšírenejšími, a teda známejšími. Ďalšia registrácia v roku 2002 priniesla päť stolových vín a napokon v roku 2011 zaregistrovali odrody ako Hron či Hetera a Breslava. „Pri svojej práci som vždy zastávala jeden princíp. Každá odroda, ktorá z mojich rúk vyjde, musí byť kvalitná. Musí mať vnútornú hodnotu. Len tomu vďačím, že som bola pri výberoch prísna na vysoké parametre, ktoré týmto odrodám dnes prinášajú slávu.“ Tej sa vínam z odrôd Doroty Pospíšilovej dostáva neúrekom na všetkých medzinárodných fórach. „Môj život bol veľmi radostný, práve tým krásnym objektom, na ktorom som pracovala celý život. Vďačím pánu Bohu, že to bolo ako bolo,“ dodáva Dorota Pospíšilová.
Registrácie:
rok 1997 – Devín, Dunaj a zo stolových Dora, Diamant a Opál
rok 2002 – stolové odrody Ametyst, Negra, Onyx, Pastel a Rubanka
rok 2011 – biele odrody Breslava a Hetera, červené odrody Hron, Nitria, Rimava, Rudava, Rosa, Torysa, Váh a zo stolových Heliotrop, Luna, Bezsemenka, Premier a Rhea