Ak by sa v slovenskom športe udeľovala cena skokan roka, bola by suverénnou víťazkou. Ešte len 20-ročná lyžiarka Petra Vlhová totiž vystrelila do slalomárskej špičky ako kométa. Po jedenástom a siedmom mieste na pretekoch v americkom Aspene koncom minulého roka všetkých šokovala vo švédskom Aare. S ľahkosťou skúsenej profesionálky totiž s prehľadom vyhrala podujatie Svetového pohára. A včera opäť hviezdila vo svetovom pohári vo Flachau, zajazdila najrýchlejšie v druhom kole, čo jej celkovo vynieslo 6. miesto.
Čo jej priniesol životný úspech, aký dosah bude mať na jej kariéru, koľko peňazí na lyžovanie potrebuje a čo v ňom chce dosiahnuť nám spolu s otcom Igorom Vlhom prezradila ešte koncom roka v rozhovore pre HN MAGAZÍN.
Ste len druhou lyžiarkou po Veronike Velez-Zuzulovej, ktorá v ére samostatnosti vyhrala preteky Svetového pohára. Čo ste po senzačnom triumfe prežívali?
Boli to neopísateľné pocity. Mala som ohromnú radosť – veď po prvýkrát v kariére som sa dostala medzi trojicu najlepších, a hneď som vyhrala. Je úžasné, že som takýmto spôsobom vletela do svetovej špičky. Je to výborný vstup nielen do tejto sezóny, ale do celej lyžiarskej kariéry, ktorú mám pred sebou.
Po prvýkrát ste aj prišli do cieľa skôr ako Veronika. Ako reagovala ona?
Po pretekoch mi zagratulovala a aj mi stihla povedať, že som na víťazstvo nemusela čakať tak dlho ako ona. Bez Veronikinej pomoci a vybavenia možnosti trénovať s francúzskym B-tímom by som dnes nebola tam, kde som. Možno by som raz aj vyhrala nejaké preteky, ale určite nie tak skoro.
Boli ste pod veľký tlakom. Nečakane ste totiž vyhrali už prvé kolo a na štart druhého ste tak išli posledná v poradí. Báli ste sa?
Ťažko to opísať. Cítila som tlak, zodpovednosť, aby sa mi vydarilo aj druhé kolo. No nebála som sa. Bol to taký špecifický moment v mojej kariére. Pri prvých bránkach som bola ešte nervózna, no potom som sa rozbehla. Bola to paráda, predviedla som dve vyrovnané jazdy a dosiahla víťazstvo, ktoré si do konca života budem pamätať.
Takže v ďalších pretekoch už budete vedieť, ako sa vyhráva.
Možno. Verím, že ešte veľakrát budem prvá po prvom kole. Ten pocit už bude iný a budem vedieť, ako to zvládnuť. Vždy to prvé je také neznáme. Ja pôjdem vždy naplno. Uvidíme, čo z toho bude.
Čo ste urobili v letnej príprave, že ste sa už v prvých troch pretekoch sezóny dostali medzi absolútnu špičku?
Trošku som dospela, mám už viac rokov a zmýšľanie už mám iné ako pred tromi rokmi. Teraz som si uvedomila, prečo to robím a že keď chcem byť úspešná, musím tomu podriadiť všetko – len vtedy prichádzajú výsledky. Ten pocit, keď driete a potom sa dostavia výsledky, je fantastický.
Necítite teraz, naopak, väčší tlak, že sa od vás budú očakávať ďalšie triumfy?
Zodpovednosť je, samozrejme, omnoho väčšia. Navnadila som fanúšikov a tí budú odo mňa chcieť len top výsledky. Budem sa snažiť. No každému sa môže prihodiť zlý deň a nemusí sa zadariť. No to víťazstvo mi zmenilo život a neviem, či sa niečo podobné nejakej lyžiarke okrem mňa a Veroniky v dohľadnom čase podarí.
Rozprávate sa s Veronikou o tom, ako ten tlak zvládnuť?
Samozrejme, dáva mi mnoho dobrých rád aj v tejto oblasti. Na niektorých ľudí si musím dávať pozor, lebo to tak býva: keď sa vám darí, tak všetci sú s vami a podporujú vás. No až keď sa vám nedarí, zistíte, kto o to vaše kamarátstvo stojí. Ale to sú súkromné veci a nechcem to ďalej rozoberať.
Trúfate si v najbližších dvoch rokoch získať malý Krištáľový glóbus v slalome?
Takto nerozmýšľam, skôr idem od pretekov k pretekom. Ak sa mi zadarí, budem rada. Mám nejaké ciele, ale také, ktoré viem, že môžem dosiahnuť. Tento rok by som si nedala cieľ ísť na triumf vo Svetovom pohári. Myslela som si, že je to nemožné. Dávam si len také ciele, ktoré si myslím, že sú reálne. Ak vyhrám päť Svetových pohárov v sezóne, tak si môžem povedať, že môžem vyhrať aj celkové hodnotenie.
Čiže ešte štyrikrát vyhráte v tejto sezóne preteky a pôjdete si po glóbus už v tejto sezóne?
Takto som to nepovedala. Uvidíme, čo ma ešte v najbližších mesiacoch čaká.
O takmer dva roky sú olympijské hry v Pjongčangu. Bude medaila?
To je ešte veľmi ďaleko. Mňa teší, že som bola na olympiáde v Soči a bola to veľmi dobrá skúsenosť.
Stretli ste sa s kritikou vášho olympijského vystúpenia v zmysle, načo tam idete za štátne peniaze, keď napokon skončíte na 19. mieste?
Samozrejme, sú aj negatívne komentáre, ale ja to neriešim. Snažím sa nečítať komentáre, keď tuším, že nebudú pozitívne. Ľudia sú prajní aj neprajní. Vždy to tak bolo aj bude.
Plánujete v budúcnosti aj mentálny tréning s pomocou psychológa?
Plánujem, lebo každý vrcholový športovec sa s takýmto odborníkom stretáva. A nie je to žiadna hanba. Sú určité momenty v kariére športovca, keď sa takáto pomoc veľmi zíde.
V priebehu troch dní po víťazstve v Aare vám vystrelila na facebookovom profile základňa fanúšikov. Vnímate ten boom okolo vašej osoby?
Sledujem to, že mi tam pribudlo sedemtisíc ľudí. Teší ma to. Určite som sa zviditeľnila týmto výsledkom a môže mi to pomôcť k ešte viac fanúšikom, lepšej podpore, novým sponzorom. No ja veľmi Facebook neriešim. Len dúfam, že ľudia pri mne budú stáť, aj keď sa mi dariť nebude. Už aj v sponzorských zmluvách býva uvádzané, že musíte mať na sociálnych sieťach svoje profily. Bez Facebooku sa už v športovej kariére nezaobídem.
Lyžovať ste začali ešte v útlom veku.
Lyžujem od troch rokov a k tomuto športu ma priviedla mamina. Dôvod bol jednoduchý – keď bola mladá, chcela veľmi lyžovať. No nemala na to dosť peňazí a aj doba bola vtedy iná. Postupne, keď videla, ako ma to baví, a keď som vyhrávala takmer každé preteky, sa k podpore pridal aj ocino. Pamätám si, že sme vstávali o piatej ráno a víkend čo víkend chodievali na lyžiarske preteky.
Ste teda čistý talent, keďže rodičia ani nikto z príbuzných sa lyžovaniu vrcholovo nevenovali.
Asi to tak bude, keďže v mojom okolí by ste lyžiara so súťažnou minulosťou nenašli. Možno len z tej maminej strany, no ona to robila len rekreačne. Aj mi raz ukazovala starú fotografiu, kde stojí na Chopku s takými retro drevenými lyžami a paličkami. (smiech)
Nový HN magazín je každý piatok vložený v HN. Hľadajte Hospodárske noviny vo svojom stánku alebo nákupnom centre po celý víkend. Sledujte nás aj na Facebooku.
Ako dlho ste v detstve čakali na prvý úspech na zasnežených svahoch?
V podstate vôbec. Hneď na prvých pretekoch, mala som tak päť-šesť rokov, som totiž skončila na treťom mieste. A potom všade, kam som prišla, som zbierala víťazstvá alebo umiestnenia v najlepšej trojke.
Bolo to dobrým tréningom, schopnosťami alebo kvalitnými lyžami?
Ja som vôbec netrénovala nič. Len som lyžovala a vyhrávala preteky. Počas celej základnej školy, čiže v žiackej kategórii, stačilo iba lyžovať a žiadna špeciálna príprava sa nekonala. Prvoradý bol talent, nie tréning alebo kvalita lyží.
Kedy ste sa začali vážnejšie zaoberať vrcholovou kariérou?
Keď som išla od žiakov k juniorom. Zmena nastala, keď prišiel Peter Iľanovský a začal ma trénovať. On mi ukázal cestu, presvedčil ma, že musím začať aj trénovať. Nebola som na to zvyknutá. Ja som si len lyžovala, hrala som sa s loptou, občas stolný tenis. Až tréner ma dostal do parády, začali sme s kondičnými tréningami a ukázal mi, že bez toho to nepôjde.
V štrnástich rokoch ste sa prvýkrát stretli s Veronikou Velez-Zuzulovou, keď vás jej otec a tréner Timotej pozval na spoločný prípravný kemp. Čo to pre vás znamenalo?
To bolo neuveriteľné. Videla som ju naživo, bola som strašne rada a veľmi som si vážila, že sa mi naskytla taká možnosť. Poznala som ju iba z televízie, sledovala som jej výkony na pretekoch a zrazu som videla, ako funguje na tréningu, rozpráva sa so mnou a dáva mi rady. S otvorenými ústami som všetko pozorovala a hltala každé jej slovo.
Povedali ste si, že raz chcete byť ako Veronika?
Ja som takto ešte nerozmýšľala. Bola som rada, že som s ňou a že ju vidím. Vtedy som rozmýšľala úplne inak ako dnes. Tréningy som brala tak, že mi to prikázala. Nebola som na to zvyknutá. No postupne som začala rozumieť tomu, že pre môj lyžiarsky vývoj je to potrebné.
Pred pár rokmi ste na Zuzulovú pozerali s otvorenými ústami, dnes sa mladé lyžiarky možno takto pozerajú už na vás. Aký je to pocit?
Je to super. Ja si to budem uvedomovať asi až neskôr, že som vyhrala Svetový pohár a že som na tej najvyššej pozícii, na akú sa lyžiarka môže dostať.
Medzi ženami ste sa zviditeľnili už pred tromi rokmi. Vo vôbec prvých pretekoch Svetového pohára v Semmeringu ste skončili jedenásta, no odvtedy nič. Prečo?
Neviem. Asi to tak malo byť. Vôbec sa mi nedarilo a nemala som asi ešte právo na to, dosahovať v sedemnástich rokoch veľké výsledky. Možno ten výsledok prišiel príliš skoro a neuniesla som váhu tohto úspechu. Strašne rýchlo som vyskočila hore a nešlo to tak ľahko, ako si mnohí mysleli. A padla som dole.
Prečo, málo ste trénovali?
Asi som nedávala do toho lyžovania toľko, čo teraz. Brala som to ako samozrejmosť, že dobré výsledky budú prichádzať samy od seba. No neprichádzali. Na druhej strane som sa poučila. Asi musíte najprv padnúť na dno, aby ste si vážili, kde ste sa dostali predtým. Kto chce vyhrávať, musí najprv zažiť pocit z prehier.
Už druhé leto ste sa pripravovali s B-tímom francúzskej reprezentácie. Ako ste sa k tomu dostali?
Ja som bola s Veronikou, spolu sme trénovali. Ona mala možnosť ísť do A-tímu, ale brali iba jednu babu. A oni chceli Veroniku. Jej manžel Romain Velez vybavil možnosť B-tímu, tak sme pred dvoma rokmi začali spolupracovať.
V čom konkrétne vám to prinieslo výhody?
Hlavne v tom, že na tréningoch nie som sama. Sme väčší tím a v takom prostredí sa aj lepšie zháňajú dobré podmienky na tréningy. Francúzi majú vo svete väčšie slovo. Ak by som sa pripravovala sama, nemala by som šancu dostať sa na tie najlepšie svahy a tráviť na nich toľko času. A nedokázala by som to ani teraz ako víťazka Svetového pohára.
Znamená to, že nemáte toľko peňazí, aby ste si objednali časť svahu v nejakom rakúskom lyžiarskom stredisku?
Všetko je otázka peňazí, mnoho vecí si môžete uľahčiť. No keď ste členkou väčšieho a zvučnejšieho tímu, všetko je jednoduchšie. Táto možnosť je pre mňa výhodná aj z ekonomickej aj športovej stránky.
Kedy ste si uvedomili dôležitosť peňazí a fakt, že rodičia do vás investujú ročne desaťtisíce eur?
Asi medzi juniorkami. Lebo v žiackej kategórii je to skôr zábava. Prechod na juniorky bol v súvislosti s peniazmi zlomový. Musela som mať osobného trénera, toho bolo treba zaplatiť, cestovanie, materiál, výbava, ubytovanie, strava, sústredenia atď.
Snažíte sa im teraz dokázať, že to neboli zbytočne vyhodené peniaze?
Ono je to tak, že aj keby som chcela dnes s lyžovaním skončiť, tak ani nemôžem. Pretože chcem byť najlepšia na svete a aspoň čiastočne rodičom vrátiť všetku tú podporu, ktorú mi dali a stále dávajú.
V TEJTO CHVÍLI SA DO ROZHOVORU ZAPÁJA AJ OTEC – IGOR VLHA
Čiže ste takou investíciou vašich rodičov?
P. V:. Neviem.
Igor Vlha: Takto by som to nenazval. Prechod z povedzme rekreačných nákladov na tie v desaťtisícoch eur ročne prichádzal postupne. Medzi juniorkami vyhrala prvé preteky, druhé, tretie, štvrté. Tak sme si povedali, že to asi má význam.
No v jednom momente ste sa museli rozhodnúť, či na svoje plecia vezmete finančnú záťaž, ktorá je spojená s kariérou začínajúcej profesionálnej lyžiarky.
Otec: Tu treba povedať, že aj Petrin brat Boris v mladosti lyžoval. A rozhodli sme sa, že Boris musí skončiť, lebo náklady na obidvoch by sme neutiahli.
Nemal také predpoklady byť top lyžiarom ako Petra?
Otec: V žiackej kategórii patril medzi najlepších dvadsať na Slovensku, čiže dobrý bol. Ale jednoducho sme to zvážili a rozhodli sa naplno podporovať Petru.
Brat je momentálne asistentom trénera vo vašom tíme. Nezávidel vám to?
Určite nie, povedal, že robil lyžovanie hlavne kvôli tomu, aby nemusel chodiť do školy.
A vy?
Aj ja. Keď sme boli malí, tak sme robili s bratom všetko pre to, aby sme tam boli čo najmenej. A lyžovanie bol na to dobrý nástroj (smiech).
A vyhýbať škole sa vám vlastne darí dodnes. Ste v maturitnom ročníku na Hotelovej akadémii v Liptovskom Mikuláši. Dokončíte ho?
Škola je teraz na vedľajšej koľaji. Počas sezóny ide bokom, ale, samozrejme, chcem si dokončiť vzdelanie, lebo je potrebné. Je mi jasné, že nebudem lyžovať do konca života.
Takže sa to nedá stíhať naraz?
Mám sezónu od novembra do apríla, takže nemôžem riešiť školu a lyžovanie naraz. Psychicky by som to nezvládla. Ak by som chcela ísť na písomnú maturitu, musím mať ukončený prvý polrok. A to kvôli pretekom nestihnem. Škola počká, ale ten šport nie. Aj keď mi to bude trvať nie štyri, ale šesť-sedem rokov – nič sa nedeje. Ale školu dokončím.
Už ste aj rozmýšľali, čo bude po lyžiarskej kariére?
Áno. Určite skončím strednú školu, ale vysokú neplánujem, nie som študijný typ. Niečo sa mi rysuje do budúcnosti. Mám možnosť ísť do armády, do Dukly Banská Bystrica – tam neskôr môžem robiť trénerku alebo inštruktorku. Som profesionálna športovkyňa Dukly, ale môžem byť aj zamestnancom. No musím si najskôr dorobiť maturitu.
Koľko vychádza ročný rozpočet vás a vášho lyžiarskeho tímu?
Otec: Je to zhruba stotisíc eur. Štyridsať percent z tejto sumy tvorí niekoľko menších privátnych sponzorov, 20-tisíc eur ročne dostala za vlaňajší zisk titulu majsterky sveta od ministerstva školstva. Zvyšných štyridsať percent hradíme my, rodičia.
Veríte, že už budúca sezóna by vás nemusela stáť ani euro?
Otec: Myslím si, že sa to tak stane. Usudzujem tak podľa e-mailov, ktoré mi prichádzajú a ohlasov, ktoré víťazstvo a ďalšie dobré výsledky priniesli. Na druhej strane, veľa firiem by aj chcelo, ale keď príde na konkrétne čísla, tak doteraz zväčša cúvli. Po tejto sezóne by však azda nemali.
Čo stojí napríklad príprava v zahraničí?
Týždeň v americkom Aspene vyšiel približne na osemtisíc eur, výjazd do Nórska a Švédska ďalších päťtisíc. Sú tu platy trénerov, kondičného trénera, je tu auto, nafta, logistické náklady.
Už sa vám po triumfe vo Svetovom pohári ohlásili nejakí noví sponzori?
Otec: Dostal som nejaké e-maily, ale ja to nejako teraz neriešim.
Petra: To budeme riešiť až po skončení tejto sezóny, lebo počas prebiehajúceho ročníka sa to nedá. Máme totiž uzatvorené zmluvy s existujúcimi partnermi. Nových budeme riešiť až v roku 2016.
Otec: Nemôžem teraz vyhodiť existujúceho sponzora. Aj keď za relatívne malé peniaze – ale klobúk dole pred každým jedným partnerom, že vôbec do toho šli. Veď nikto nemohol predpokladať, že Peťa zvíťazí v pretekoch Svetového pohára. Oni zariskovali, a teraz sa im to vypláca.
V akých výškach sa pohybujú príjmy od sponzorov, ktorí aktuálne podporujú vašu dcéru?
Otec: To je rôzne. Máme aj malé firmy, ktoré dávajú povedzme päťsto eur a máme ich na internetovej stránke. Riadim sa heslom, že aj malá ryba je ryba. Po sezóne by sme chceli ísť do firmy každého sponzora a osobne sa im poďakovať za dôveru.
Rokovania so sponzormi sú výhradne na otcovi, alebo máte v ich vyberaní svoje slovo aj vy?
Ja riešim všetko s ocinom a keď je niečo veľmi dôležité, tak sa stretneme celá rodina a dospejeme k spoločnému rozhodnutiu. Rozprávame sa o tom a čo je najlepšie pre nás vyberieme.
Máte pred sebou ešte celú kariéru. Dokážete počas nej zarobiť toľko, aby ste vedeli vrátiť rodičom všetky peniaze, čo do vás investovali?
Možno. Určite im nemôžem vrátiť investovaný čas, ale môžem im to vracať v podobe dobrých výsledkov a utvrdenia, že to všetko malo zmysel.
Radíte sa ohľadne financií aj so skúsenejším Timotejom Zuzulom, otcom Veroniky Velez-Zuzulovej?
Otec: Sú to chúlostivé veci, takže nie. Timo je pre mňa top človek, spolu s jeho manželkou, Veronikou a Romainom. Sú to ľudia, ktorí nám neskutočne pomohli. Veronika pred dvomi-tromi rokmi na adresu Petry povedala: Toto je asi tá osoba, ktorej chcem odovzdať skúsenosti. Vtedy som bol neskutočne šťastný. Musíme ostať skromní, pracovití, nekonfliktní. Asi aj Veronika vidí, že nie sme špekulanti, čo ju chcú využiť. Sme radi, že máme pekné vzťahy a nechceme ich pokaziť peniazmi.
Väčšinu času trávite vo vlastnej firme KOVO VLHA. No nestanete sa teraz plnohodnotným manažérom Petrinej kariéry?
Otec: To sa nestane.
Prečo?
Otec: Lebo ja mám rád manuálnu prácu, aj vás som privítal v montérkach. Veľa ľudí sa čuduje – lebo pracovať by som nemusel. No o štvrtej ráno sa zobudím a riešim komplikovanú výrobu hriadeľov pre jednu firmu. Môj syn povedal peknú vec: je to veľmi dobrý pocit, keď niečo vytvoríte a u nás vyrobená súčiastka pomôže naštartovať výrobu v nejakej fabrike.
Petra: Otca s bratom to konštruovanie skrutiek a náhradných dielov veľmi baví a nikdy sa toho nevzdajú.
No keď budete mať z lyžovania raz možno stotisícové príjmy, tak to váš otec stíhať nebude.
Petra: Máme zatiaľ jedného človeka, ktorý sa nám stará o internetovú stránku.
Otec: Stíhať? Nedávno som sedel na vínku a pýtal sa sám seba: Bože, Igor... stihneš firmu riešiť, reklamné zmluvy dohovárať a riešiť stretnutia? Stihneš vybudovať firmu, pracovať manuálne, vyplácať mzdy zamestnancom, dohadovať sa s účtovníčkou? Cestovať s Petrou po svete na preteky? Máme ešte chalupu, o ktorú sa treba starať.
Kedy oddychujete?
Otec: Pozor, mám ešte bicykel, na ktorom v lete najazdím štyritisíc kilometrov. A zatiaľ to všetko zvládam.
Firma sídli v zrekonštruovanej budove, na poschodí máte služobný byt. Ako a kedy ste začali podnikať?
Otec: Som vyučený strojár a odmalička mám k tomu vzťah. Najskôr sme mali budovu v nájme od ministerstva obrany. Potom sme ju kúpili a v priebehu posledných troch rokov prerobili. Bol to starý, ošarpaný dom a dali sme to dohromady. Predtým sme bývali v normálnom panelákovom byte.
Takže teraz je to lepšie?
Petra: Keď sme ešte bývali v byte, stále sme chodili na chalupu, ktorá je kúsok od Liptovského Mikuláša. My sme mali strašne veľa vecí a veľmi sa tam nedalo hýbať. Takže každú chvíľu sme utekali s bratom na chalupu. Na ňu nedáme dopustiť – tam som vlastne vyrastala.
Čiže napriek tomu, že ste vyrastali v paneláku, nie ste sídliskové dieťa?
Určite nie. Chalupu rodičia začali stavať, keď som mala päť rokov, a de facto sme boli s bratom odmalička pri jej budovaní. Na začiatku to bol len veľký prales a nič tam nebolo.
Okrem lyžovania sú vašou vášňou aj motorky. Láka vás nebezpečenstvo a rýchlosť?
Keď som bola menšia, nemala som dievčenská zábavy. Stále som bola s chlapcami, na bicykloch, neskôr motorkách. Najmä preto, že mám o štyri roky staršieho brata. Nemala som kamarátky, s ktorými sme sa hrali s bábikami. Odmalička sme s Borisom.
Je to pre vás ako otca výhodou, že Boris dohliada aj na Petru, aj na vaše peniaze?
Otec: Takto, kasu drží tréner Peter Iľanovský – teda platobné karty a účtenky. Boris je tam najmä pre taký pokoj v tíme. Trúfam si povedať, že ak by bola Petra sama s trénerom, tak to nevydrží. Nie vždy sa celkom zhodnú a na to je tam Boris.
Petra: Boris je takou mojou psychologickou podporou, chodí so mnou v zime na všetky preteky a jeho prítomnosť mi veľmi pomáha.
Takže žiadna ponorková choroba?
Nie. Samozrejme, aj sa pohádame, ale o päť minút sa štuchneme a na všetko zlé hneď zabudneme. Mali sme krásne detstvo – občas aj ľutujem súčasné deti, že kvôli mobilom a tabletom prichádzajú o také zážitky, aké sme mohli mať my.
PETRA VLHOVÁ
Ešte len 20-ročná lyžiarka má za sebou už viacero úspechov. Okrem čerstvého víťazstva v pretekoch Svetového pohára z 13. decembra vo švédsko Aare je tiež juniorskou majsterkou sveta v obrovskom slalome v roku 2011 a v slalome z vlaňajška. V januári 2012 si zas vyjazdila prvú slovenskú zlatú medailu na zimných olympijských hrách mládeže v rakúskom Innsbrucku. Zverenkyňa Ivana Iľanovského jazdí momentálne za tím Ski team Vlha Liptovský Mikuláš.