12.10.2018, 00:00

Róbert Bezák​ prehovoril o sexuálnych škandáloch v cirkvi, o celibáte aj o migrantoch

  • Jeho príbeh netreba nikomu predstavovať. 
  • Po rokoch ústrania sa vlani zamestnal ako učiteľ na gymnáziu, no svoju novú identitu hľadá dodnes.
  • A kritika, ktorú utŕžil po podpore kandidatúry Zuzany Čaputovej, mu pomohla uvidieť, s čím bojuje dnešné Slovensko. A cirkev.

O čom ste dnes na hodine debatovali so študentmi?
Dnes som učil druhákov a chceli sme sa zamerať na typológie osobností – sangvinik, melancholik..., ale aj k čomu rastú, ako sa vyvíjajú. Chceli by sme počas druhého ročníka vnímať, kto človek vlastne je.

Takže otázka identity?
Áno, kto som ja, ale aj v takom širšom kontexte, kde žijem, z čoho čerpám, čo počúvam, aké sú moje záujmy, čo hýbe mojím vnútrom. Keď človek rozpozná seba, bude sa môcť podľa toho správať – a bude mať aj čo zlepšovať. Moji študenti majú šestnásť rokov – to je taký zlatý vek. Ešte stále sa môžu vyvíjať.

Zdroj: HN

​Celý rozhovor si môžete prečítať v HNmagazíne, ktorý je vložený v piatkových Hospodárskych novinách.

Podľa neurobiológov sa človek môže vyvíjať stále.
Ja tomu úplne neverím, moja skúsenosť je, že neskôr sa už tak zásadne nemeníme. Oni ešte žijú naplno – ako keď na jar rastie kvet; ešte nemusia uvažovať, čo bude na jeseň. Mladosť v sebe nesie čosi živé až živelné, je o pochybeniach, ale aj opravách. O tom sa dá od študentov veľa poučiť.

Učí sa vám po tom prvom roku ľahšie?
Určite, rok je potrebný na zoznámenie sa. Samotné učenie však pre mňa nie je až také náročné, akurát, že do školy treba aj dochádzať a ja som už po hodinovom šoférovaní v rannej zápche občas unavený. No, samozrejme, pedagogické skúsenosti treba zbierať, aspoň tých päť-šesť rokov, aby tomu človek naozaj začal rozumieť. Ja by som po tom čase mal ísť akurát do dôchodku (úsmev). Učiteľsky som junior, hoci vekovo som už senior. Priemer učiteľov je tu okolo tridsať - tridsaťpäť rokov, no práve oni sú moji tútori, ich sa chodím pýtať na rady. Som však rád, že som sa dostal medzi mladých, vnímam to ako dar. A je pre mňa dobré vidieť, že svet ide ďalej a pôjde ďalej aj bez toho, aby sme sa my starší cítili povinní moralizovať – navyše so zdvihnutým prstom. Musím sa usmiať aj svojej prílišnej snahe pripomínať študentom na hodinách, že toto je dobré a toto je to zlé, a opakoval som im to aj viac ráz, aby si to vsugerovali, a potom som sa dozvedel, že ma zhodnotili...

Exkluzívny obsah Hospodárskych novín

Tento článok je exkluzívnym obsahom Hospodárskych novín. Pokiaľ chcete získať neobmedzený prístup k digitálnemu obsahu hnonline.sk, predplaťte si jeden z troch digitálnych balíkov.

Cookies

Na našich stránkach používame cookies. Slúžia na zlepšenie našej práce a vášho zážitku z čítania HNonline.sk. Bližšie informácie nájdete v Pravidlách používania cookies. Spracovanie a správu cookies nastavíte priamo vo Vašom prehliadači.