21.08.2017, 15:53

Historik: Dubček sa po invázii bál, nemal odvahu organizovať občiansku neposlušnosť

Prečítajte si rozhovor o Alexandrovi Dubčekovi so Stanislavom Sikorom z Historického ústavu SAV.

Historik: Dubček sa po invázii bál, nemal odvahu organizovať občiansku neposlušnosť
Zdroj: TASR

Alexandra Dubčeka veľká časť verejnosti vníma ako predstaviteľa takzvaného socializmu s ľudskou tvárou, kritici mu však vyčítajú politickú naivitu. Dal sa vôbec v rámci vtedajšieho režimu zaviesť model akéhosi miernejšieho a reformnejšieho socializmu alebo boli tieto pokusy vopred odsúdené na neúspech?
Je zaujímavé, že ja, profesionálny historik, som sa v prácach svojich kolegov, ktorí sa seriózne zaoberajú obdobím, v ktorom Alexander Dubček pôsobil ako politik, takmer nikdy nestretol s názorom, že by to bol naivný politik a človek. I keď aj on sa občas dopustil činov, ktoré možno nazvať naivnými. Podľa mňa sú to dodatočné, politicky motivované súdy. To, že Dubček nebol naivný, by potvrdil každý, kto sa aspoň trochu vyzná v pomeroch vládnucich v KSČ, a najmä v jej najmocnejšej zložke – aparáte. Tu medzi sebou neľútostne zápasili o moc rôzne zoskupenia a každý, kto by sa poriadne nevyznal v „tlačenici“, by okamžite „vypadol z kola“.

​Dubček za necelých 19 rokov prešiel v aparáte KSČ všetky „priečky“ – od okresného tajomníka KSS v Trenčíne až po prvého tajomníka ÚV KSČ v Prahe vrátane práce v aparáte ÚV KSČ a ÚV KSS. Nerozhodný a váhavý bol najmä podľa dogmatikov a konzervatívcov, ktorí hneď a na všetko mali jednoznačné stanovisko a nepripúšťali nijaké diskusie. A tí istí ho aj považovali za ľahko ovplyvniteľného, lebo sa obklopoval odborníkmi, od ktorých si dal poradiť. Čo sa týka reformy socializmu sovietskeho typu v bývalej ČSSR, tá mohla byť len veľmi ťažko uskutočniteľná. Hlavne preto, že zásada partnerských vzťahov v Národnom fronte, prehĺbená tzv. Šikova hospodárska reforma, a to všetko v podmienkach neuveriteľného boomu slobody v masmédiách, v sebe obsahovali potenciál, ktorý by v podmienkach nerušeného vývoja spoľahlivo viedol k demokracii západného typu so všetkými geopolitickými dôsledkami. A to sovietski politickí šachisti vedeli veľmi dobre...

Smeroval Dubček vo svojich snahách až k demokracii alebo len jednoducho k niečomu, čo ju malo vzdialene pripomínať? Veril úprimne komunizmu?
Potreba reformovať socializmus sovietskeho typu vyrástla z objektívnych príčin, hlavne z aktuálnej globálnej civilizačnej výzvy, ktorú sme my nazývali vedecko-technická revolúcia a na Západe ju volali aj tretia vlna – podľa sociológa Alvina Tofflera. Krajiny sovietskeho bloku totiž veľmi zaostávali za západnými štátmi v úrovni kybernetizácie a elektronizácie výrobných procesov a bez „vyrovnania kroku“ v tejto oblasti vonkoncom nemohli západným demokraciám konkurovať. Preto došlo u nás najprv k ekonomickej reforme (1965) a potom aj politickej (1968). Jednoducho, išlo o nevyhnutnú hospodársku modernizáciu.

Zdroj: HN

Stanislav Sikora z Historického ústavu SAV.

​Tí, ktorí stáli za týmito tendenciami (tzv. progresívni alebo reformní komunisti), boli – podobne ako Dubček – presvedčenými komunistami, možno presvedčenejšími ako ich konzervatívno-dogmatickí oponenti, a veľmi dobre si uvedomovali limity marxisticko-leninskej politiky vo vnútornej i v geopolitickej oblasti. Preto systém, ktorý mal vzniknúť z reformy socializmu, mal obsahovať všetky charakteristické črty socializmu sovietskeho typu, len ich fungovanie malo byť humánne, demokratické, aby podporovalo ľudskú iniciatívu, takú potrebnú pre úspech spomínanej modernizácie. Pravda, česká a slovenská spoločnosť vyzbrojená dostatočnými demokratickými tradíciami sa len ťažko mohla uspokojiť s takýmto dávkovaním demokracie a chcela ísť ďalej, najmä keď jej to umožňovali spomínané opatrenia v oblasti ekonomiky a politiky (partnerské vzťahy v NF a Šikova hospodárska reforma, takmer bezbrehá sloboda v masmédiách).

Premiér Robert Fico si dnes uctil pamiatku Alexandra Dubčeka:

Dubčeka ako reformnú tvár vytiahli aj na tribúny v novembri 1989, bolo to preňho zadosťučinenie? Rátali s ním revolučné sily do budúcnosti alebo mal zostať len symbolom?
Bolo by iste potrebné nadviazať na prácu veľkého ruského filozofa G. V. Plechanova, ktorý skúmal interakcie medzi politickými vodcami a spoločnosťou, a bližšie zistiť, za akých okolností sa vlastne politik môže stať symbolom. Dubčekov politický súčasník, spojenec a spolupracovník Zdeněk Mlynář sa vo svojej kultovej knihe Mráz přichází z Kremlu o to pokúsil práve vo vzťahu k nemu. Napísal, že Dubček mal ľudí rád, úprimne im načúval, netúžil po diktátorskej moci a taktiež veľmi úprimne veril v reformu socializmu. Až tak úprimne, že touto úprimnou vierou nakazil aj československú spoločnosť. Preto vo vedomí ľudí zostal ako symbol toho, čo sa potom radikálnymi normalizačnými metódami odstránilo. A preto sa tiež v roku 1989 celkom prirodzene zaradil medzi aktérov Nežnej revolúcie.

Nedozvedeli ste sa všetko?

Predplaťte si jeden z troch digitálnych balíkov a získajte neobmedzený prístup k digitálnemu obsahu s ktorým vám nič neunikne.

Tento článok ste dočítali vďaka tomu, že ste predplatiteľom Hospodárskych novín. Ďakujeme, že podporujete kvalitnú žurnalistiku.