Sledujte nás na Instagrame

@hospodarske_novinyFacebook
06.03.2017, 10:51

V Londýne začal umývať riady, dnes Slovák riadi jeden z najlepších hotelov

Možno mohol byť slovenským reprezentantom vo futbale. Alebo profesionálnym vojakom. Séria niekoľkých náhod však zabezpečila, že dnes riadi hotel.

V Londýne začal umývať riady, dnes Slovák riadi jeden z najlepších hotelov
Zdroj: Kávičkári/Ondrej Bobek

Patril k dvanástim vybraným z celého sveta, ktorí organizovali olympijskú dedinu v Londýne a vo výťahu stretával hviezdy ako je Madonna, uvádzajú Kávičkári. Ak niečo robí, vždy to musí byť perfektné a dotiahnuté do posledného detailu. Generálny riaditeľ hotela Crowne Plaza Bratislava Daniel Tomko.

Aká bola Vaša cesta až k postu generálneho riaditeľa? Kde ste študovali?

Moje detstvo sa točilo okolo športu. Popri škole som hrával futbal a podarilo sa mi dostať sa aj do slovenského futbalového výberu. V dvadsiatich rokoch som mal úraz a lekár ma upozornil, že ak to neukončím, môžem o desať rokov chodiť „o paličke“.

Našťastie vtedy zvíťazil rozum a s futbalom som skončil. Neskôr som začal študovať na vojenskej akadémii v Liptovskom Mikuláši civilný technický smer. Po dvoch rokoch som si však uvedomil, že to nie je úplne to, čo ma baví a na sklamanie rodičov som štúdium ukončil. V tej dobe som mal dve možnosti – nastúpiť na povinnú vojenskú službu alebo študovať na Slovensku či v zahraničí. Rozhodol som sa odísť do Londýna a študovať angličtinu.

Popri škole som si našiel prácu – umýval som riady v hoteli. Bola to úplná náhoda, jednoducho som potreboval nejaký príjem. To bola moja prvá skúsenosť s hotelierstvom. Začal som o tom rozmýšľať, viac a viac sa do toho ponárať a čo je podstatné – začalo ma to veľmi baviť.

Zaujímal som sa aj o iné veci z tejto oblasti, postupne som prešiel ďalšími oddeleniami v hoteli: bol som v kuchyni, pracoval som na banketovom oddelení, na recepcii, neskôr som robil nočného manažéra, manažéra recepcie a dokonca som manažoval rezervačné oddelenie. Takže som absolvoval práce celým prierezom hotela.

Po siedmich rokoch v Londýne som sa vrátil do Bratislavy, práve sem do hotela Crowne Plaza Bratislava na pozíciu Front office manažéra. Tu som strávil šesť rokov, počas ktorých som bol vyslaný na Olympijské hry v Londýne. Bola to neuveriteľná polročná skúsenosť, kde som pracoval s najlepšími ľuďmi z celého sveta.

Po tejto stáži nastali v hoteli zmeny a ja som na rok a pol odišiel do Prahy, do hotela Corinthia. Neskôr som sa vrátil do Crowne Plaza Bratislava, najskôr ako hotelový manažér a teraz od 1. januára 2017 zastávam pozíciu generálneho riaditeľa hotela.

Prečo sa človek s rozbehnutou kariérou v Londýne vráti späť na Slovensko?

Londýn je veľmi krásne mesto. Asi by som sa tam kedykoľvek vrátil, ale cítil som, že po siedmich rokoch v takom rušnom meste prišiel čas sa vrátiť. V tom čase ľudia odchádzali do zahraničia iba zarobiť peniaze, ale pre mňa to bola hlavne veľká skúsenosť. Chcel som nájsť smer, ktorým sa budem pracovne uberať. Hľadal som to, čo ma bude baviť a kde nájdem samého seba.

Po siedmich rokoch začal byť pre mňa Londýn príliš uponáhľaný. Chcel som zmeniť prostredie na pokojnejšie – nie pracovné prostredie, ale ten ruch dookola. Keď sa v práci denne stretávam s množstvom ľudí, potrebujem aj čas pre seba. Preto bol pre mňa Londýn už príliš. A pozícia v Crowne Plaza Bratislava pre mňa vtedy znamenala veľkú výzvu. Myslím si, že to bol veľmi správny krok.

Boli podmienky v anglických hoteloch porovnateľné s tými našimi?

V Londýne som pracoval v rôznych hoteloch. V jednej chvíli som mal dokonca naraz tri zamestnania. Keď sa chce človek „pretĺcť“ Londýnom a je mladý, tak sa to dá zvládnuť. Asi každý si niečím podobným prešiel.

Myslím si, že podmienky na prácu vtedy boli neporovnateľné so Slovenskom. Pre mňa práca nebola len o peniazoch. Ja som vždy pracoval tak, že som robil viac, ako som mal a až potom som dostal vyššiu pozíciu. Nie je to o tom, že človek čaká, že mu dajú lepšie miesto.

Zdroj: Kávičkári/Ondrej Bobek

Vždy som klopal na dvere, ktoré ešte neboli otvorené. V Londýne som mal vzor a videl som, že sa to dá – dostať sa z pozície umývača riadu v kuchyni na vedúceho recepcie. Myslím si, že nadriadení vo mne videli potenciál, pocit zodpovednosti a cieľavedomosť. Navyše som mal vždy okolo seba dobrý tím ľudí, vedel som pritiahnuť kvalitných a šikovných ľudí a obklopiť sa nimi.

Sám človek nikdy nič nedosiahne. Ľudia sú pre mňa kľúčoví a každé rozhodnutie robím s ohľadom na to, aký vplyv to bude mať na mojich zamestnancov. Samozrejme, nedá sa to vždy na sto percent – momentálne vediem celkovo 130 ľudí a vtedy je ťažké vyjsť v ústrety každému.

Počas svojej kariéry ste mali možnosť spolupracovať na Olympijských hrách v Londýne. Čo pre vás táto udalosť znamenala?

Olympijské hry v Londýne boli moja najväčšia životná skúsenosť a výzva. Tiež to bol pre mňa osobne veľmi náročný polrok. Z celého sveta bolo vybraných 12 ľudí zo siete hotelov IHG Group, kam patria značky ako Crowne Plaza, Intercontinental, Holiday Inn a iné.

My dvanásti sme pripravovali a neskôr organizovali chod celej olympijskej dediny, ktorá hostila až 25 tisíc športovcov a ich podporné tímy. Prišli sme tri a pol mesiaca pred olympiádou na pusté miesto – akoby do prázdnej štvrte v meste – a museli sme nastaviť celý systém, aby s príchodom športovcov všetko fungovalo.

Budovy boli postavené s veľmi nadčasovou víziou nového bývania. Všetky byty boli predané ešte pred olympiádou a následne sa do nich mohli ľudia po menších úpravách nasťahovať. Niektorí možno ani netušia, že v ich byte niekedy býval sám Usain Bolt. Všetky prípravy samozrejme prebiehali pod prísnym bezpečnostným dohľadom.

Zdroj: Kávičkári/Ondrej Bobek

Ťažko sa to opisuje slovami, treba to jednoducho zažiť. Pre mňa to bolo tiež obdobie, keď som sa stretol s najväčšími profesionálmi z celého sveta z rôznych odvetví: bezpečnosť, logistika, stavebníctvo a pod.

Všetci títo ľudia sa v jednom čase sústredili v olympijskej dedine, pretože organizátori nepripúšťali možnosť, že by niečo nevyšlo. Boli náhradné plány pre rôzne situácie: napríklad, keby celá dedina ľahla popolom, bolo zabezpečené náhradné ubytovanie pre všetkých športovcov. Čo do počtu ľudí, je to vôbec najväčší event na svete. Bola to pre mňa neopakovateľná skúsenosť a výborná škola.

Čo všetko ste mali pod palcom?

S kolegom sme mali na starosti jeden blok pozostávajúci zo siedmich „bytoviek“ pre 1200 športovcov. Mojou zodpovednosťou bolo postarať sa o to, aby sa cítili ako v hoteli. Budovali sme akoby nový hotel, v ktorom bolo potrebné zamestnať ľudí a riadiť ich.

Mali sme k dispozícii platených zamestnancov aj dobrovoľníkov. Zabezpečovali sme podporu a bezpečnosť. Na základe komunikácie so zástupcom každej výpravy – Chef de Mission – sme sa snažili vyhovieť všetkým požiadavkám.

V izbách pre basketbalistov museli byť postele o pol metra dlhšie, izby pre brazílske futbalistky si vyžadovali zvýšenú bezpečnosť.

Môžete prezradiť nejaké zvláštne požiadavky športovcov?

Hovorí sa, že v olympijskej dedine sa toho veľa deje. Je to síce pravda, ale my sme mali najviac školení práve o tom, čo môžeme komunikovať a čo nie. Museli sme podpisovať dokument, v ktorom boli všetky pravidlá ako napríklad, že si nesmieme robiť fotografie so športovcami. Bolo dôležité, aby sa cítili ako doma alebo ako v hoteli.

Preto organizátori na túto prácu oslovili hotelovú spoločnosť. My sme zvyknutí, že keď príde do hotelového baru Madonna, tvárime sa, že sa nič nedeje. Keby sa objavila hocikde na ulici, hneď by ju obklopilo 100 ľudí a nepohla by sa. Ľudia z hotelov v sebe už majú vybudovaný pocit, že to je ich hosť a neprekročia tú hranicu. V iných olympijských dedinách sa to, bohužiaľ dialo, a preto si organizátori v Londýne dali za cieľ dodržať diskrétnosť.

Zdroj: Kávičkári/Ondrej Bobek

Môžem však prezradiť aspoň malú príhodu, keď si jedna z delegácií kúpila lietadielka na diaľkové ovládanie a uprostred noci nimi nechtiac trafili požiarne postrekovače na strope. Vytopili tým celú „bytovku“. Voda sa liala po všetkých poschodiach – z okien, z dverí, chodieb.

O druhej v noci sme museli presťahovať do náhradného ubytovania všetkých športovcov, z ktorých mnohí sa na druhý deň chystali na najväčšiu udalosť svojho života. Tá delegácia nakoniec aj zaplatila škodu v hodnote asi pol milióna libier. Mal som ubytovaných aj Slovákov a Čechov a na tých nemôžem povedať nič, pretože boli všetci veľmi disciplinovaní.

V hoteli Crowne Plaza Bratislava ste minulý rok hostili delegácie k predsedníctvu Európskej únie. Bolo to tiež výzvou? Museli nastať nejaké bezpečnostné zmeny v hoteli?

V našom hoteli sme nerobili žiadne špeciálne zmeny týkajúce sa bezpečnosti. Samozrejme, že prebiehali kontroly od rôznych zložiek: od požiarnikov, cez bezpečnostné zložky, až po policajtov. Všetci k tomu pristupovali veľmi zodpovedne a nič nenechali na náhodu. Vedeli sme, aké podujatie nás čaká a nechceli sme si urobiť hanbu.

Náš hotel nebol kľúčovým miestom diania hlavných podujatí. A hoci sme ubytovali viaceré delegácie, nebola to pre nás až taká veľká udalosť. Omnoho viac ľudí sme v hoteli mali napríklad pri stretnutí generálov OSN pred pár rokmi. Vtedy bol celý hotel zabarikádovaný a okolo stáli vojaci.

Keďže náš hotel je jedným z najlepších v Bratislave a nachádza sa hneď oproti Prezidentskému palácu, sme zvyknutí na istý bezpečnostný štandard. Často k nám chodia na podujatia vysokí politickí predstavitelia alebo aj pán prezident. Pre nás to teda nie je nič nové a poznáme postupy spojené s oficiálnymi návštevami.

Trošku náročnejšia bola logistika prepravy delegácií, ale nič, čo by sme nezvládli. Z môjho pohľadu bola celá organizácia zvládnutá dobre.

Spomínali ste, že vždy bol pre Vás dôležitý tím ľudí, s ktorým spolupracujete. Zdá sa mi, že nie každý však dokáže viesť tím…

Pre mňa je toto veľmi dobrá téma. Sám sa o to zaujímam a stále sa snažím získavať viac informácií. Som zástancom názoru, že každý by si mal nájsť denne aspoň polhodinu a učiť sa, dopĺňať si vedomosti. Pretože, keď sa ja neposúvam ďalej, tak sa ani moji manažéri neposúvajú, a tak ďalej.Ja osobne mám radšej slovo líder ako manažér.

Pre mňa „manažér“ znamená človek, ktorý dokáže niečo zorganizovať. Je pre mňa dôležitejšie, aby tu rástli lídri – chcem, aby šli príkladom. Zamestnanci k nim vzhliadajú a chcú robiť to, čo robia oni, nie iba vykonávať príkazy.

Veľkou inšpiráciou sú pre mňa knihy, mojou obľúbenou, ku ktorej sa často vraciam je Sedem návykov skutočne efektívnych ľudí, a pravidelne tiež čítam rôzne výstupy od autorov ako Robin Sharma či Simon Sinek. Nedávno ma veľmi zaujalo jedno video, v ktorom Sinek rozpráva práve o súčasnej generácii mladých ľudí – Millennials (miléniové deti), ktorí sú veľkou výzvou.

Nikto s nimi momentálne nevie pracovať. Nemajú návyky na prácu a myslia si, že na základe papiera zo školy sú hotovými manažérmi už druhý deň v práci. Sú veľmi sebavedomí a nechcú si nechať radiť. Je to generácia, ktorá prišla po „baby boome“, hľadá sa a je na nás ich usmerniť.

Páčila sa mi k tomu Sinekova myšlienka o tom, že tieto deti vyrastajú v dobe, kedy sa dáva medaila aj za to, že prišli do cieľa ako poslední. Len za to, že do cieľa vôbec prišli. A toto sme, napríklad, my nepoznali. Museli sme tvrdo „makať“ a dokázať, že máme na to posunúť sa ďalej, vyššie. Myslím si, že sa treba zamyslieť nad tým, ako týchto ľudí osloviť, zaujať a ďalej s nimi pracovať. Nesmieme zabudnúť, akú dôležitú úlohu má rodina a prostredie, v ktorom vyrastáme.

Čo by ste poradili mladým ľuďom, ktorí chcú v hotelierstve pracovať?

Mojím životným krédom je, že nezáleží na tom, čo človek robí, ale musí to robiť s láskou a tak, aby to bolo urobené perfektne. A tým sa riadim. Nezáleží na tom, či človek umýva riady alebo riadi hotel. Na ľuďoch je vidno, keď ich práca baví a má zmysel.

Nemusí to byť jadrová fyzika, ktorá má význam pre ľudstvo, ale pre toho konkrétneho človeka musí mať jeho práca zmysel, baviť ho a napĺňať. Možno mám šťastie v živote, že robím to, čo ma baví, ale práve preto vstávam každý deň s radosťou a teším sa do práce. Človek potom aj čas strávený v práci vníma inak, ako keď každý deň len osem hodín trpí.

To ste šťastný človek… Asi áno. Asi aj preto moja kariéra tak rýchlo napredovala. Keby ma to nebavilo, možno by som to nedosiahol v tomto veku – nechcem povedať v „mladom“ veku, pretože už nie som úplne mladý. Ale pozícia riaditeľa hotela sa získava najskôr okolo štyridsiatky, keď už človek má za sebou prax a skúsenosti.

Pre niekoho je pozícia generálneho riaditeľa najvyššia méta. Máte nejaké ambície? Existuje ešte niečo, čo by ste chceli dosiahnuť?

Túto otázku si kladiem aj (smiech). Pre mňa to však nebolo vždy o dosiahnutí cieľa alebo vrcholu. Vnímam to skôr ako posunutie sa o ďalší polkrok. Myslím si, že vrchol neexistuje a ide o to, aby človek nestagnoval a vždy sa posúval dopredu. Fascinuje ma, čo všetko je človek schopný urobiť a ako sa zlepšovať.

Nejde o to byť niekde a zajtra sa dostať na koniec, ale každý deň sa posunúť o kus ďalej. S tým súvisí aj to, že každý by sa mal neustále vzdelávať a byť otvorený pokroku a novým veciam. Technológie idú veľmi rýchlo dopredu a my musíme byť schopní zachytiť ten trend. Toto všetko vyžadujem od svojich ľudí a je zodpovednosťou každého lídra posúvať svoj tím ďalej.

Ako relaxujete? Pri čom najviac „vypnete hlavu“? Určite je to šport. Je to pre mňa úplný „ventil“, kedy sa dokážem odreagovať. Teraz je to momentálne triatlon, tento rok by som chcel absolvovať preteky Ironman. Tréning som začal 1. januára, v máji mám v pláne polovičný pretek a ak pôjde všetko podľa plánu a zdravie dovolí, v septembri by som chcel absolvovať celý pretek Ironman.

To je momentálne taká moja osobná méta a znamená to pre mňa veľa disciplíny, odopierania a vyžaduje si to organizovanie času do poslednej sekundy. Aj touto cestou by som sa chcel poďakovať mojej manželke za trpezlivosť a prostredie, ktoré mi vytvára, aby som mohol tento cieľ dosiahnuť.

Uvidíme, na koľko budem na pretekoch úspešný, ale pokiaľ to človek neskúsi, tak sa tam nikdy nedostane. Môžeme zlyhať jedine vtedy, keď nebudeme skúšať ďalej. Pri zlyhaní sa človek naučí veľa vecí a posunie ho to ďalej. Nikto nič nevynašiel na prvý raz. Vždy treba skúšať znovu.

Vyšlo v spolupráci s:

Zdroj: kavickari.sk