Sledujte nás na Instagrame
@hospodarske_noviny
Dobre živený, zdravý... a obranyschopný. Toto bol za minulého režimu ideál, ku ktorému sa občan mohol – a aj mal – dopracovať kvalitným jedlom. Aspoň podľa ideologicko-odborného mesačníka Výživa a zdravie, ktorý už od 50. rokov vydával Ústav pre výskum výživy ľudu.
Rastislava Stoličná z Ústavu etnológie SAV, ktorá preštudovala desiatky čísiel pri tvorbe knihy Socializmus na tanieri, upozorňuje, že pod tou obranyschopnosťou nemali vtedajšie kapacity na mysli odolnosť proti vírusom, ale prosto a jednoducho: schopnosť chrániť vlasť.
Dobrá a masová
Apropo, kvalita. O tej v súvislosti s jedlom v skutočnosti vôbec nebola reč. Podobne ako o chuti. Mantrou bola kvantita. A tabuľky. „Akcent sa kládol na prechod z individuálnej kapitalistickej stravy na masovú socialistickú – a teda dobrú,“ vysvetľuje Stoličná.
Republiku obsadili závodné jedálne, v ktorých sa varili takmer na vlas identické jedlá vo vhodných pomeroch a s presne stanoveným počtom kalórií: toľko pre úradníkov, toľko pre robotníkov...
Etnologička spomína napríklad na univerzálnu hnedú omáčku (UHU) či „špecialitu“ nazvanú REMA mäso: išlo o plátky vyrobené z mletej hovädziny a bravčoviny. Tieto a im podobné vychytávky sa v gigantických množstvách navarili a potom rozvážali do kantín.
Výsledkom bola akási socialistická globalizácia: v bratislavskej aj trebišovskej jedálni chutilo pracujúcemu rovnako. A, žiaľ, ešte častejšie nechutilo. Ročníky pod ´85 si iste dodnes dokážu na jazyku vybaviť nie práve vábnu chuť závodného špenátu či mliečnej polievky...
Tento článok je určený iba pre predplatiteľov.
Zostáva vám 82% na dočítanie.
Tento článok ste dočítali vďaka tomu, že ste predplatiteľom Hospodárskych novín. Ďakujeme, že podporujete kvalitnú žurnalistiku.
