Sledujte nás na Instagrame

@hospodarske_novinyFacebook
07.08.2018, 15:38

Slovenský šéfkuchár: Mladí chcú všetko hneď. Nevedia uvariť ani omeletu a vypýtajú si tisícku

  • Aj z obyčajného jedla sa dá spraviť gastronomický zážitok.
  • Na Slovensku je takmer nemožné zohnať poriadny personál, rovnaký problém už majú aj Nemci.
  • Gastroškoly berú iba peniaze za žiakov, ale kvalita ich nezaujíma. Česť výnimkám.
  • Mladí chcú všetko hneď a bez námahy: sadnúť si k počítaču a dirigovať.
Slovenský šéfkuchár: Mladí chcú všetko hneď. Nevedia uvariť ani omeletu a vypýtajú si tisícku
Zdroj: Ondrej Bobek

Pochádza z Kežmarku a počas praxe si prešiel celé Tatry. Ku gastronómii mal blízko už jeho otec, ktorý robil celý život manažéra v rôznych hoteloch vo Vysokých Tatrách. Pracoval s mnohými zvučnými menami gastronómie a od každého sa čosi priučil.

Vo svojej kuchyni má iba dve mrazničky – na zmrzlinu a hranolky. Pretože všetko ostatné pripravuje z čerstvých surovín. Prinášame vám rozhovor z Kávičkárov s Marekom Gurom, šéfkuchárom reštaurácie Racquet.

Varil váš otec doma viac ako mama?

Ani nie. Skôr tak spolu – obaja majú k vareniu a gastronómii blízky vzťah. Strednú školu som vyštudoval v Hornom Smokovci. Bolo to Stredné odborné učilište spoločného stravovania Horný Smokovec.

Vtedy to malo taký špeciálny názov, dnes je to už hotelová akadémia Horný Smokovec. Aj moji dvaja bratia majú hotelovú akadémiu. Len najmladší brat študuje chémiu.

…to tiež nie je úplne ďaleko od vášho odboru. Vraj chemici vedia dobre variť a miešať ingrediencie.

Áno, to je pravda. Náš najmladší brat varí doma, ale na prácu v gastronómii dostal zákaz. Stačí, že sme už štyria v tomto odbore. Počas školy som praxoval po rôznych hoteloch v Tatrách.

Po škole som nastúpil do Grandhotela v Tatranskej Lomnici, z neho som odišiel na vojnu. A keď som sa vrátil, čakal som už na doklady a odišiel som do Nemecka. Tam som robil vo vychytenej juhoslovanskej reštaurácii všelijaké morské špeciality a ryby.

Zdroj: Ondrej Bobek

Ako ste sa dostali do Nemecka? Bola to Vaša iniciatíva?

Áno, bola to moja iniciatíva. Vtedy bola výplata v Grandhoteli 7 000 korún a v Nemecku som zarábal 1 000 eur, čo bol veľmi veľký nepomer. V tom čase bolo snom každého dostať sa von, do zahraničia a zarábať peniaze. Je krásne, keď nás práca baví, ale predsa všetci tam chodíme pre peniaze.

Bola náhoda, že ste pracovali v juhoslovanskej reštaurácii?

Nebola to náhoda, pracoval tam môj starší brat a pomohol mi s tým. Nefungovalo to tak ako dnes. Dnes človek sadne do auta alebo do autobusu, odvezie sa napríklad do Mníchova a ide z reštaurácie do reštaurácie.

Kedysi potreboval človek pracovné víza. A mohol teda pracovať iba v tom danom podniku, kam víza získal. Nebolo tak veľa možností ako je dnes. Pre mladého chalana bolo snom ísť do sveta a zarobiť si nejaké peniaze na ďalší život neskôr.

Ako ste v zahraničí začínali? Asi ste hneď nezačali variť…

Začínal som ako taký pomocník: čistil som ryby, kalamáre, krevety… A pomaly ma púšťali k rôznym špecialitám.

…čiže ste postupne prešli aj k vareniu? Priučili ste sa tam niečomu?

Áno, presne tak. Určite to bola dobrá škola. Tým, že Chorváti majú more, vedia určite robiť skvelo ryby. Majú vlastný štýl a tá reštaurácia bola vždy veľmi plná. Bola to výborná skúsenosť.

Predpokladám, že tie ryby do Nemecka vtedy dovážali, pretože tam to nie je úplne lokálna potravina.

Nemci boli už pred 20 rokmi oveľa lepšie na tom ako Slovensko, takže tam nebol problém „skočiť“ do veľkoskladu a vybrať si čokoľvek, čo človek chcel. Vždy mali čerstvé ryby, okrem víkendov. Toto bolo naozaj super.

Je niečo, čo ste z tej skúsenosti prebrali do svojej terajšej kuchyne? Napríklad spôsob prípravy rýb…

Mám stále v pamäti, ako sa tam robili pečené a grilované ryby. A viem, že ľuďom veľmi chutili.

Prezraďte nám nejaký trik alebo tajný recept od Chorvátov…

Základom je, aby ryba nebola suchá. Ryba sa nesmie na grile vysušiť.

Zdroj: Ondrej Bobek

Ako sa dnes pozeráte na to, že v Nemecku sa varili Balkánske špeciality? Keďže dnes je práve trendom variť z lokálnych surovín lokálne jedlá…

Áno, je to pravda. Aj my tu však dnes máme hostí, ktorí chodia po svete a majú radi aj cudzokrajné špeciality. Tu, cez cestu máme obchod s čerstvými rybami a ak nám zákazník zavolá, že o dva dni príde a želal by si super rybu, tak mu ju vieme objednať, zohnať a pripraviť mu ju.

A kam smerovali Vaše kroky z Nemecka?

Z Nemecka som sa vrátil späť na Slovensko, do Bratislavy. Gastronómia musí človeka napĺňať, musí ho to baviť. Keď v nej má človek pocit, že sa neposúva ďalej, začína stagnovať, tak to je asi najhoršia vec, ktorá sa môže stať.

Najväčší šéfkuchári dnes veľa cestujú, ochutnávajú, chodia na neplatené stáže všade po svete, aby sa posunuli čo najďalej. Takže to nebolo o tom, že by som si povedal: „Dosť bolo Nemecka“. Prišiel som do Bratislavy po nové skúsenosti.

V tej dobe celkom dobre fungovala reštaurácia Tarpan, za Ekonomickou univerzitou v Petržalke. Počul som, že teraz sa reštaurácia opäť trochu vracia k svojej zašlej sláve. Chvíľu som tam teda pôsobil.

Opäť som sa však snažil posunúť ďalej. A natrafil som na Liviano. Bolo to v dobe, keď prišiel Marcel Ihnačák od Jamieho Olivera, a tak som tam nastúpil. Marcelova kuchyňa ma očarila v tom, že sa varilo všetko čerstvé.

V kuchyni bola vtedy iba jedna mraznička, a tá bola na zmrzliny a sorbety. Všetko ostatné sa robilo úplne čerstvé, z úplne čerstvých surovín. To bola asi jedna z najväčších škôl v mojom živote.

Variť všetko z čerstvých surovín bola výzva. Tam som po prvý raz v živote zažil výrobu domácich cestovín, rizoto iné ako na základnej škole. Dodnes počúvam od manželky, že keď som povedal, že idem robiť rizoto, tak si povedala: fuj, prečo? Len to nie…

A keď som ho potom uvaril, povedala: „Wau, to čo je?! To vôbec nie je rizoto, ako ho mala zafixované v hlave zo školy.“

Vtedy medzi vami preskočila iskra?

Asi áno. (smiech) Vtedy manželka zistila, že sa dá aj rizoto urobiť inak a vynikajúco. Potom som skončil v Liviane, pri Marcelovi Ihnačákovi. S mojím starším bratom, ktorý žil naďalej v Nemecku, sme sa rozhodli otvoriť vlastnú reštauráciu.

Fungovala donedávna. Môj brat však povedal, že už ani Nemecko nie je to, čo bývalo. Rozhodol sa teda takmer po 10 rokoch našu reštauráciu zatvoriť. Tak ako na Slovensku je takmer nemožné zohnať poriadny personál, rovnaký problém už majú aj Nemci.

Zdroj: Ondrej Bobek

Keď tam kedysi chodilo veľa Slovákov, nebol problém vybrať si. Avšak dnes už je aj tam problém zohnať dobrých pracovníkov. Brata to prestalo baviť, pretože občas hrozilo, že bude v kuchyni pracovať sám.

A tak takmer po 10-tich rokoch reštauráciu predal. Tam sme si teda vyskúšali prevádzku vlastnej reštaurácie. Moja manželka však zostala na Slovensku a cestovanie bolo veľmi náročné.

Predsa len je to šesťsto kilometrov a niekedy ísť aj dvakrát za mesiac hore-dole dá človeku zabrať. Po určitej dobe sme už z toho boli unavení. Premýšľali sme teda, ako ďalej. Preto som sa vrátil do Bratislavy.

A po krátkom hľadaní sa mi naskytla príležitosť vrátiť sa opäť do Liviana. Medzičasom sa tam zmenilo osadenstvo, odišiel Marcel Ihnačák, chvíľu tam pracoval jeho bývalý zástupca ako šéfkuchár, a potom prišiel pán Pospíšil.

Keď som sa vrátil, práve sa uvoľnilo miesto, pod vedením pána Pospíšila. Keďže ma tam už poznali, dali mi príležitosť vrátiť sa. Taktiež to bola pre mňa veľká škola. Pán Pospíšil v tom čase už mal michelinskú hviezdu.

To bola opäť nová skúsenosť – videl som veľa nových vecí: ako sa dajú robiť, ako sa dajú určité veci využiť. Snažil sa nás naučiť hospodáriť v kuchyni. Čo je super. Keď vlastníte michelinskú hviezdu, pozerajú sa aj na to, ako hospodárite v kuchyni.

Variť z čerstvých surovín a súčasne šetriť musí byť veľká výzva…

Presne tak. A v Liviane to vedeli a veľa ma naučili. Z Liviana som odišiel a nastúpil som na pozíciu sous chef v hoteli Tulip House. Tam som bol veľmi dlho pod vedením šéfkuchára Andreja Zedníčka, kde som prišiel do kontaktu francúzskou kuchyňou a prípravou jedál metódou souse-vide. Približne po štyroch rokoch prišla príležitosť odísť do Švajčiarska.

Spomínali ste viacero známych mien šéfkuchárov. Kto z nich vás najviac ovplyvnil? Prípadne inšpiroval?

Každý z nich mi dal niečo. Nemohol by som povedať iba jedno meno, pretože každý z nich ma niečím inšpiroval. Taktiež by bolo veľmi nespravodlivé vybrať iba jedno meno.

Môžem však povedať, že najväčšou zmenou pre mňa bolo, keď sa robilo všetko z čerstvých surovín u Marcela Ihnačáka. To mi zmenilo celý môj dovtedajší pohľad na gastronómiu.

Máte dnes nejaký vzor? Je niekto zo svetových alebo slovenských kuchárov, kto Vás inšpiruje? Prípadne, s kým by ste chceli spolupracovať… Koho práca sa vám páči?

Mal som tú česť na chvíľu spolupracovať s Gabom Kocákom. Jeho štýl varenia sa mi veľmi páči. Zo svetových šéfkuchárov je to určite Gordon Ramsey. Každý si rád pozrie, čo on varí.

Vždy sa však snažím dať do toho kus zo seba. Každý, nech už má akýkoľvek vzor alebo nech už sa učil u kohokoľvek, vždy sa do svojej práce snaží dať kus svojho srdca.

Čo je vaša obľúbená surovina? S čím rád pracujete alebo čo vám osobne chutí?

Som úplne mäsový typ. Určite sú to teda steaky – tie sú moje, tie môžem. Momentálne máme spoluprácu s mäsiarom, ktorý má vlastnú farmu. Funguje to tak, že mi zavolá, že: „Teraz sme zabili mladého býka a máme k dispozícii toto a toto“. My od neho tie časti mäsa zoberieme a snažíme sa z toho variť. Prispôsobíme jedálny lístok tomu, čo je práve k dispozícii, čo je čerstvé.

Zdroj: Ondrej Bobek

…takže nie je to tak, že si niečo vymyslíte a následne zháňate suroviny?

Presne tak. O to som sa pokúšal na začiatku: vymyslel som si, že chcem pripraviť jahňací chrbát. Oslovil som niekoľkých dodávateľov a mäsiarov, ale každý mi povedal, že momentálne nie je.

A to bolo niekedy okolo Veľkej noci. Myslel som si, že by to mala byť samozrejmosť. Avšak všetko mäso sa vyviezlo preč. Na Slovensku vôbec nie je dostať jahňacinu.

Čiže to slovenské mäso by ste si mohli priviesť z Talianska…

Asi tak, presne tak to funguje. Pretože, keď vieme niečo predať, tak to rýchlo predáme, aby sme zarobili.

A čo naopak surovina, bez ktorej by ste si vedeli predstaviť variť? Čo vôbec nemáte rád? Prípadne, čo sa vám zdá úplne zbytočné?

Dnes sa dá urobiť aj z obyčajného jedla gastronomický zážitok. Dokonca aj špenátový prívarok sa dá urobiť trošku inak, napr. s baby zemiakmi, strateným vajíčkom alebo nejakým mäsom.

Moja babka kedysi pestovala na poli cukrovú repu, ktorá sa strúhala a dávala ošípaným do chlieva. Dnes sa z nej robia výborné špeciality. Je skvelá pečená, dochutená a ľudia si to nevedia vynachváliť. Do reštaurácie by som určite nešiel na slimáky, tiež neobľubujem úplne všetky vnútornosti a žľazy.

Neľutujete, že ste neštudovali niekde inde vo svete? Myslíte si, že naše „gastroškoly“ sú dobré?

Kedysi som si myslel, že za našich čias, to bola katastrofa. Keď sa však stretnem s mladšou generáciou, už si to až tak nemyslím. Zhodou okolností som sa stretol s jedným známym, ktorý študoval rovnaký odbor ako ja a zistil som, že situácia sa na školách úplne zmenila.

My sme kedysi vôbec nemohli mať vymeškané hodiny. Keď som sa ho pýtal na školu, hovorí mi: minulý týždeň sme boli v škole štyria, a keď to zistila triedna, tak nás poslala domov, v ten deň sme sa neučili.

Školy berú iba peniaze za žiakov, ale kvalita ich nezaujíma. Česť výnimkám, určite sa nájdu aj mladí ľudia, ktorých to baví. Vo Švajčiarsku sa učni berú ako normálni zamestnanci.

Učeň dostáva plat – nie taký, ako plnohodnotný kuchár, ale je to plat. A učni robia každoročne skúšky z toho, čo sa naučili. Musia si všetko kompletne sami pripraviť, mať vlastnoručne napísané recepty, musia si pripraviť všetky suroviny, uvariť si to sami, takisto naložiť a aj odprezentovať.

A toto sa opakuje každý rok. Súvisí to s ich známkou v škole. Nie je to tak, ako na Slovensku, kde sú vo štvrtom, resp. v piatom ročníku záverečné skúšky, kde žiaci častokrát po prvý raz niečo uvaria.

Dá sa z gastronómie na Slovensku slušne žiť?

Mám totiž pocit, že mladým ľuďom sa do toho nechce aj preto, že toľko nezarobia. Nikto nechce robiť čašníka alebo pomocnú silu, každý by chcel hneď robiť manažéra hotela či reštaurácie.

Zdroj: Ondrej Bobek

Bohužiaľ, prišla taká doba, že mladí ľudia chcú všetko hneď a najlepšie bez námahy: sadnúť si k počítaču a dirigovať. Mladý kuchár, ktorý nevie uvariť ani poriadnu omeletu, príde a na otázku, koľko by si predstavoval plat, povie: tak 1000 eur v čistom.

Nehovorím, že je to úplne „odveci“, ale nie hneď na začiatok, keď ešte nie je vyučený. My tu u nás bojujeme s tým fenoménom, že „na papieri“– oficiálne – je iba minimálna mzda a ostatné dostane zamestnanec „na ruku“.

Postupne začína byť viac a viac podnikov, kde dávajú celý plat oficiálne. Nechceme, aby ľudia pociťovali krivdu, že u nás pracujú poctivo a oficiálne majú iba minimálny plat. A zamestnanci si to dosť chvália.

Cookies

Na našich stránkach používame cookies. Slúžia na zlepšenie našej práce a vášho zážitku z čítania HNonline.sk. Bližšie informácie nájdete v Pravidlách používania cookies. Spracovanie a správu cookies nastavíte priamo vo Vašom prehliadači.