Zrejme jediné jedlo, ktoré dali svetu Briti, vzniklo až v druhej polovici 19. storočia (uvádza sa buď rok 1858 alebo 1863), ale čoskoro sa rozšírilo po celom britskom impériu. Obrovskú popularitu vyprážanej tresky umožnil priemyselný lov v Severnom mori a teda nízke ceny, ktoré z tejto typicky fastfoodovej špeciality urobili britský kultúrny i spoločenský fenomén. Iba pripomeňme, že jedlo sa podávalo na novinách a hranolky sa dochucovali (a stále dochucujú) octom.
V krčmách, kde servírujú tatarák, sa čas od času dáva k dobru historka, ako si krvilační Tatári pokladali pod sedlo „flákotu“ surového mäsa, ktoré bolo potom po celodennom jazdení krásne naklepané, nasolené. Je to však len legenda, ktorá nikdy nebola dokázaná. Kolískou tatárskeho bifteku je Paríž konca 19. storočia, kde sa surový steak začal podávať. Vtedy sa mu hovorilo americký, ale pretože sa k nemu občas servírovala tatárska omáčka, vžil sa názov tatársky biftek, aj keď od tatárskej omáčky ako prílohy sa neskôr upustilo. V Paríži je tatarák stále jedným z najžiadanejších jedál, tradične sa tu servíruje s hranolkami a malým šalátom.
Slávny viedenský rezeň sa nezrodil vo Viedni, ale v severnom Taliansku, kde ho pri svojich ťaženiach objavil rakúsky poľný maršál z českého šľachtického rodu Radecký z Radče, ktorý svoju milovanú pochúťku priniesol v prvej polovici 19. storočia do Viedne. Vďaka tomu svet miluje jemný viedenský rezeň, naklepaný na tenký plátok, ktorý prekrýva celý tanier. Treba ale poznamenať, že väčšina súčasných rakúskych reštaurácií prehlásenú pochúťku značne ochudobňuje, lebo „viedenský“ rezeň pripravujú vo fritovacom hrnci (namiesto klasickej panvice) a na jeho vyprážanie používajú olej a nie rozpustené maslo. Navyše sa rezeň čoraz častejšie pripravuje z bravčového a nie z teľacieho mäsa.
Párok sa v európskej gastronómii objavuje už od stredoveku, hlavne v Nemecku, napríklad v Regensburgu fungoval fast food s grilovanými párkami už od 13. storočia. Odtiaľ sa párok dostal spoločne s nemeckými emigrantmi do Ameriky, kde ktosi dostal geniálny nápad vložiť párok do rožku, čím sa značne zjednodušila forma konzumácie. Podľa jedného zdroja sa tak stalo v roku 1860 v New Yorku, ďalší zdroj hovorí o stánku s hotdogom, ktorý fungoval v roku 1871 na Coney Islande. Historici gastronómie navyše dodávajú, že sa pri výrobe párkov sem tam používalo tiež psie mäso, čo sa odrazilo v podivnom názve pokrmu.
Hamburger má podobnú históriu ako hotdog. Mnoho európskych krajinách pozná mleté grilované mäso - či už je to náš karbonátok alebo juhoslovanská pljeskavica. Samotný hamburger sa však zrodil až v New Yorku, kam ho priviezli vysťahovalci z Európy, predovšetkým z Hamburgu. Na konci 19. storočia sa v newyorskom prístave podával hamburský steak z mletého hovädzieho, ktoré bolo len ľahko grilované. Nesmela však chýbať cibuľa a vajíčko. Potom už stačilo mäso strčiť do rozpolenej, opečenej žemle a jedno z najslávnejších jedál bolo na svete.
Zrejme jediné jedlo, ktoré dali svetu Briti, vzniklo až v druhej polovici 19. storočia (uvádza sa buď rok 1858 alebo 1863), ale čoskoro sa rozšírilo po celom britskom impériu. Obrovskú popularitu vyprážanej tresky umožnil priemyselný lov v Severnom mori a teda nízke ceny, ktoré z tejto typicky fastfoodovej špeciality urobili britský kultúrny i spoločenský fenomén. Iba pripomeňme, že jedlo sa podávalo na novinách a hranolky sa dochucovali (a stále dochucujú) octom.
Za kolísku modernej pizze je považovaný Neapol, ale predchodca slaných „koláčov“ vyrábali už starí Egypťania. Práve neapolská pizza, ktorej podoba sa ustálila v 18. storočí, je pre svoju jednoduchosť v kombinácii s kvalitnými surovinami vnímaná ako kráľovná medzi pizzami. Podmienkou je morská soľ, ručne spracované cesto a pec na drevo. Nesmie chýbať olivový olej, kvalitné paradajky a bazalka. V 20. storočí pizza ovládla celý svet, ale viac ako 90 percent výrobkov nemá s pravou chuťou pizze nič spoločného.
Slávny ázijský pokrm, ktorý dnes patrí k najpopulárnejším jedlám sveta, vznikol pravdepodobne v južnej Indii. Kari je vlastne akýsi tamilský guláš, ide o kúsky mäsa vo veľmi pikantnej omáčke, pri príprave ktorej sa používa veľa exotického korenia, nemalo by chýbať korenie, čili, koriander, kurkuma, zázvor, ale podoby kari sa značne líšia. Všeobecne však platí, že čím teplejšie prostredie, tým je karí pikantnejšie. Do sveta karí exportovali Briti, ostatne v samotnej Británii jeho obľuba prekonala v 20. storočí Fish & chips.