Tatranský tiger alebo slon na hlinených nohách

Každá správa Európskej komisie o našej pripravenosti na vstup do EÚ, každý monitoring renomovaných ekonomických vládnych aj mimovládnych agentúr a Svetovej banky, každá (aj najnovšia) analýza Európskej banky pre obnovu a rozvoj konštatovala okrem iných výhrad najmä priveľkú nerovnováhu medzi regiónmi Slovenska a narastajúce rozdiely v životnej úrovni obyvateľov podľa oblasti, kde žijú. Čím viac na východ, tým horšie, pričom trasa chudoby sa tiahne najmä juhom až do svojich najvýchodnejších cieľov. Od Komárna po Sobrance, so severnou odbočkou do Prešovského kraja rastie sociálne napätie spôsobené najmä nezamestnanosťou, nedostatkom investícií, zlou infraštruktúrou. Výnimkou sú dve oázy: Košice a Prešov. Okolitá púšť na periférii krajiny má tendencie čoraz viac vysychať, kraj upadať. Prejavuje sa to aj v demografickej depresii -- únikom mozgov a odchodom za prácou do zahraničia. To všetko v situácii, keď aj podľa posledného hodnotenia EBOR sa Slovensko predovšetkým vďaka reformám daňového systému a trhu práce stáva jednou z najsilnejších ekonomík strednej Európy. Je to však pohľad skreslený optikou prosperujúcej západnej časti štátu a najmä Bratislavy preťaženej mohutným prílevom investícií. Obraz prosperujúcej krajiny jednoducho neobstojí v konfrontácii so situáciou v regiónoch, kde si líšky dávajú dobrú noc. A ide o veľmi veľkú časť nášho územia.
Očakávania rýchlych zmien v súvislosti s naším členstvom v EÚ a čerpaním prostriedkov zo štrukturálnych fondov sa nenaplňujú nie preto, že by to vládu nezaujímalo, alebo že by v regiónoch chýbali dobré nápady. Ide o systémovú chybu -- štát akoby predpokladal, že zmeny k lepšiemu sa dostavia automaticky, len čo sa určila stratégia prostredníctvom Národného rozvojového plánu a jeho aktualizovaných operačných programov. Je tu cieľ, aby sa v SR zabezpečil taký rast HDP, ktorý nám umožní do roku 2006 dosiahnuť úroveň 54 -- 57 percent priemeru HDP na obyvateľa v krajinách EÚ (teraz je 49 percent). Lenže pohľad z juhu či východu je iný. Hovorí o tom, že životná úroveň sa nezvyšuje, miestna ekonomika stagnuje a projekty s ambíciou financovania z fondov EÚ v reálnom živote obyvateľstva akosi nevidieť ani necítiť. Úvahy o tom, že by sa verejné výdavky smerujúce na "perifériu" prostredníctvom "novej" hospodárskej politiky vlády mohli nahrádzať peniazmi zo štrukturálnych fondov, sú nereálne -- európske peniaze sa viažu na konkrétne projekty, v ktorých sa povinne počíta so spolufinancovaním. Z centra do regiónov sa peniaze presúvajú veľmi komplikovane. Miestne zdroje nestačia, samosprávy ani miestna štátna správa na to nemajú a investori zvonku neprichádzajú. Jasne to vidieť napríklad pri projektoch priemyselných parkov, od ktorých si všade veľa sľubujú. Ich výstavba, najmä na východe, stagnuje alebo sa odkladá ako naposledy v nezamestnanosťou sužovanej oblasti Rožňavy. Mesto uchádzajúce sa o prostriedky z eurofondov nezohnalo peniaze na výkup pozemkov (čo mal byť jeho vklad) a projekt sa zastavil.
Možno predpokladať, že pokiaľ vláda nezmení v rámci regionálnej politiky aj svoju dotačnú stratégiu, priemyselné parky, ako veľké nádeje regionálneho rozvoja, sa nedotiahnu ani v Humennom, Spišskej Novej Vsi, Lučenci či Michalovciach. Tatranský tiger, vykazujúci nepochybne pozitívne výsledky svojho hospodárskeho rozvoja, by sa tak poľahky mohol stať iba slonom na hlinených nohách, schopným kedykoľvek sa rozsypať.