Menšiny nech to nevzťahujú na seba, hoci aj medzi nimi platí delenie bez množenia. Naši Ukrajinci sú rozhádaní, Rusíni tiež, u Maďarov sa zjavne prelomila jednota na ose Bugár - Csáky - Duray. No Slovákov rozdeľuje viac: politické, ideologické, kultúrne a národné priečinky v takom rozsahu, ako keby ani neboli jeden národ.
To, že jedni sú proti gayom a lesbám či proti interrupciám, nie je pre spomínaný jav príznačné, lebo v celom svete to takto chodí. Takéto rozdiely sa negenerujú ani tak ideológiou ako náboženskou orientáciou, silou viery a domácimi rustikálnymi tradíciami. Ani pritakávanie elektorátov jednotlivým politickým stranám nie je o národnom delení, hoci na tomto kolbišti sa najvypuklejšie ukazuje, kto je kto. To sa však vždy utrasie do normy, lebo bruselské pozorovateľské misie sú na stráži. A je im úplne ukradnuté, či sa tu niekto hrá na najslováka alebo hejslováka, alebo mu stačí, že je Slovák.
Čo najviac irituje moju predstavivosť - hoci len o iluzórnej jednote národa (počas výnimočného dejinného zvratu prezentovaného VPN), ktorú boli schopné tolerovať (ba aj využiť) odchádzajúce garnitúry - to je davová ľahostajnosť voči deficitu demokracie v praxi dnešných vládcov. Déja vu!
Významnými koryfejmi ideí z kováčskej dielne nežnej revolúcie sa v protokole výkonnej moci nestali samotní revolucionári, lebo prvým ponovembrovým predsedom vlády "národného zmierenia" sa stal dovtedajší minister spravodlivosti Milan Čič a na post prvého porevolučného predsedu SNR krížom-krážom krízou skovaní poslanci zvolili člena najvyššieho vedenia Komunistickej strany Slovenska Rudolfa Schustera (v Prahe za federálneho premiéra avansovali autora tzv. obuškového zákona z roku 1969 Mariána Čalfu).
Títo ľudia už vedeli vykonávať moc a naše národy sa s tým zmierili s nádejou na zvrat, lebo v čakárni na moc už boli nachystaní Ján Čarnogurský, resp. Václav Havel, no z disidentov jedine Alexander Dubček sa ujal v najkratšom možnom čase funkcie hodnej martýra z čias minulých.
To, čo sa teraz deje, nemohlo sa našincovi pred 17 rokmi ani len prisniť. Podľa prieskumu verejnej mienky v globále viac ako polovica opýtaných drukuje tomu trendu, tomu mysleniu, tým praktikám, ktorým aj táto väčšina na námestiach kľúčikmi odštrngala koniec. Len tak z voleja: Radu STV a aj rozhlasovú radu poskladať z jednej koaličnej sorty, na jedno kopyto natiahnuť zdravotné poistenie, dôchodkové správcovstvo, štátny dirigizmus v obchodnej politike (reťazcov, napríklad), v energetických regulatívoch, partajný klientelizmus v štátnych monopoloch, poštátňovanie súkromných pozemkov - zoznam zásahov štátu sa tu nekončí.
Napokon už iba najhrubšia rana pod pás ideám novembra 1989: "Sú veci, o ktorých nie je podľa môjho názoru potrebné informovať ani verejnosť, ani vás novinárov." (Robert Fico, 18. 12. 2007). Pod tieto slová by sa boli mohli podpísať aj Novotný, Brežnev, dokonca Stalin. Keďže "ani verejnosti, ani vás" (t. j, strážnych psov demokracie) sa to netýka, otázka je jediná: kam sa teraz podela tá euforicky aplaudujúca novembrová väčšina verejnosti? Nie je to dôvod - síce v januári 2008 - na nový november?
Jednoducho: Sme jeden národ, a predsa sú dva národy. Jeden pritakáva, druhý rezignoval. Národ delený, zabúdajúci, osudom prekliaty i osudu vzdorujúci, lež jednotne iba málokedy a aj to iba na chvíľu zbratania, treba sa predsa ukázať. Parlament je prenajatý vlkmi, ovciam už zostala znova len ulica.
Tibor Ferko, publicista