Sledujte nás na Instagrame

@hospodarske_novinyFacebook
26.11.2018, 00:01

Rozbora: Nechcem šiť na zákazku, nebavia ma plesové róby, po mojich šatách túžia bežné ženy

Rohovor s Richardom Rozborom si môžete prečítať v aktuálnom vydaní prečo nie?!, ktoré je dnes 26.11. 2018 vložené do Hospodárskych novín. 

Rozbora: Nechcem šiť na zákazku, nebavia ma plesové róby, po mojich šatách túžia bežné ženy
Zdroj: Wienna Fashion Week 2018

Študoval módu na najprestížnejšej škole sveta, ktorú absolvovali aj velikáni Alexander McQueen, Stella McCartney a John Galliano. Odmieta šiť na zákazku a nebavia ho plesové róby. Richard Rozbora priznáva, že oveľa väčšou výzvou sú pre neho nositeľné modely, po ktorých budú túžiť bežné ženy.

Aká je súčasná svetová módna scéna?
Zdá sa mi, že je veľmi rôznorodá. Vnímam dve zásadné vlny. Jedna je veľmi mladá, avantgardná a experimentálna zároveň. V tomto type módy nie vždy ide o kvalitu predvádzaných modelov, ale skôr o styling.

Druhou sú klasické, etablované módne značky. Okrem nich funguje aj fast fashion, čo je istý smer, kde prioritou je rýchlosť poskytovaných služieb, teda komerčný predaj. Podobne ako pri fast foode – hromadne vyrábaných potravinových produktoch, ktorý nepatrí podľa gastronomických odborníkov medzi kulinárske zážitky, ani fast fashion nie je o hodnotách v dizajne.

Niektoré veľké nadnárodné firmy sa snažia otvárať veľké množstvá butikov a ich dizajnové odnože, ale pri týchto značkách je ťažké vystopovať či zistiť, kde a ako sa daný tovar vyrába.

A luxusná módna scéna?
Veľa mojich starších spolužiakov ako John Galliano či Alexander McQueen začalo presadzovať prezentačnú formu módy. Viac sa venovali performance, vyrábali doslova šialené kreácie. No to už nefunguje. Firmy neboli schopné tieto módne výstrelky uživiť. Odkedy títo dizajnéri odišli, niektoré luxusné módne domy stále zápasia so svojou identitou.

Zdroj: Rozbora Couture

Prečo vôbec títo návrhári začali robiť nenositeľné modely, ktoré boli viac umeleckými dielami ako módou?
Neviem to posúdiť. Myslím si, že to ani nebola voľba návrhára, ale módneho domu, ktorý návrhára zamestnával a takto sa chcel zviditeľniť. Počul som od ľudí, ktorí mali blízko k týmto domom, že spomínaný trend bol ekonomicky veľmi neefektívny.

Vy ste nikdy nemali ambíciu tvoriť avantgardnú módu?
Obišlo ma to. Tým, že som vyštudoval Central Saint Martin's, mal som šancu ešte ako študent vyskúšať si aj takúto tvorbu a asi mi to stačilo. Pre mňa bolo oveľa zaujímavejšou výzvou robiť niečo nositeľné, zmysluplné, reprodukovateľné.

Chcel som, aby žena milovala moje šaty, aby túžila po ďalšom a ďalšom kúsku, aby všetko mohla opakovane navzájom kombinovať, ale aj žehliť, čistiť a zároveň v tom vyzerať skvelo. Nechcel som robiť kreácie do múzea. Ale ktovie, možno keby som dostal takúto ponuku a financie, aj ja by som sa do toho pustil. Pre mňa však bolo ohromnou výzvou robiť funkčné veci. Možno to súvisí aj s tým, že som študoval architektúru a veci vidím aj z ich technickej stránky.

Musí byť dizajnér aj praktickým obchodníkom, alebo je podstatný iba umelecký talent?
Len talent nestačí. Musel som sa naučiť počítať a kalkulovať. Študoval som v Londýne a mal som na to veľmi obmedzený rozpočet, určite som nemal k dispozícii žiadnu zlatú kreditku.

V Londýne je všetko drahé, a tak som si musel dobre premyslieť, či si kúpim lepšie jedlo, materiály alebo veci do školy. Odvtedy oveľa radšej pracujem s jednofarebnými látkami, lebo tie mi dávajú priestor na kreativitu. Keď si kúpim výrazný materiál s potlačou, ktorý je síce ľúbivý a dobre sa predáva, uvedomujem si, že 70 percent z dizajnu už urobil môj kolega – textilný dizajnér.

Zdroj: Rozbora Couture

Na Central Saint Martin's sa stretávali ľudia zo smotánky, tí najtalentovanejší a najvýraznejší umelci z celého sveta, alebo skôr prominenti?
Isté je, že štúdium na Saint Martin's je výberové a nedá sa len tak prísť a zaplatiť si ho. Poznal som ľudí, ktorí mali na štúdium peniaze, no chýbal im talent, a preto sa s nimi ani nikto nebavil.

Samozrejme, študovali tam aj študenti z veľmi bohatých rodín, z Japonska či Hongkongu, no určite to neboli netalentované deti solventných rodičov, to sa tam nedá. Saint Martin's je totiž absolútna jednotka vo svete módy, umenia a dizajnu a svojich študentov si sama vyberá.

Ako ste sa tam vôbec dostali? Zrejme to nebolo jednoduché.
Keď som bol malý, tak som tvrdil, že je to jediná škola, ktorú raz doštudujem. (Do rozhovoru v tejto chvíli zapojila aj jeho mama Lucia, ktorá sa venuje PR a dobre si situáciu pamätá: „Pozeral si televíziu a bola tam módna prehliadka pri príležitosti promócií Stelly McCartney... a ty si vtedy povedal, že toto je tvoja budúca škola...“)

Áno, to som bol ešte pubertiak :). Ale po gymnáziu som sa prihlásil na módne návrhárstvo na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Nezobrali ma. Jozef Ťapťuch mi vtedy povedal, že on by ma prijal, ale škola vtedy fungovala tak, že ešte potrebujem prísť na prijímačky tri-, štyri- alebo až päťkrát a potom ma zoberú. Do určitej miery chápem, že človek, ktorý je vyzretejší, k tvorbe pristupuje inak.

Ale nerozumiem tomu, ako to dokážu odhadnúť pri talentových skúškach. Štyri semestre som študoval architektúru a môj otec vtedy odišiel ako kariérny diplomat na Cyprus. Rozhodol som sa, že pôjdem s ním a prestúpil som na cyperskú vysokú školu módneho návrhárstva. Mal som obrovské šťastie, Cyprus bol bývalou britskou kolóniou a to sa odzrkadľovalo na ich školskom systéme.

Spolužiaci a pedagógovia ma presvedčili, aby som zobral svoje portfólio a išiel na veľtrh vzdelávania. Tam si ma vybrala Brighton University, tamojšia pedagogička, ktorá vychovala známeho britského dizajnéra Mathewa Williamsona a následných desať mesiacov mi držala miesto. Tvrdila, že to desať rokov neurobila, no chcela, aby som študoval textil.

V tom istom čase som sa zúčastnil aj na konzultáciách na Central Saint Martin's. Zobrali ma aj tam a musel som sa rozhodnúť. Jasné, že som si vybral Central Saint Martin's. Bol to paradox, že na Slovensku som neuspel a v Británii sa o mňa zaujímali dve svetové univerzity.

Prečo si vás vybrali?
Ukázal som pedagógom svoje portfólio a potom mi uložili, aby som od večera do rána vypracoval šesť úplne odlišných módnych návrhov. V tom čase som mal za sebou iba ročné štúdium módneho návrhárstva na Cypre, na Frederick Institute of Technology v Nikózii.

Tu som sa naučil precíznemu anglickému krajčírskemu remeslu a mnohým ďalším technikám. Pravdepodobne mi veľmi pomohli aj kurzy kreslenia, ktoré som počas štúdia na gymnáziu v Prahe absolvoval u Česlava Jaroša. Je to veľmi uznávaný pedagóg, výtvarník a módny návrhár.

Zdroj: Peter Reefe Kováč, Fashion LIVE! 2018

​K týmto začiatkom si ešte môžem prirátať dva roky na architektúre, čo bol skvelý technický základ pre ďalšie štúdium. Komisia na vyhľadávanie talentov ma vybrala na štúdium módneho návrhárstva na svetovo známu Central St. Martin´s College of Art & Desing v Londýne asi aj preto, lebo som splnil ich predstavy, a navyše som za pár hodín spracoval návrhy, ktoré mi uložili.

Osobne mi vtedy povedali, že ocenili moje portfólio, ako aj rôznorodosť návrhov a prácu pod stresom, ktorú mi uložili. Táto vysoká škola módy mi dala všetko ostatné, čo som potreboval pre svoju profesionálnu cestu. Tým, že som bol trošku starší ako moji spolužiaci, bol som schopný absorbovať veľmi veľa vecí. Nemal som žiadnu potrebu tváriť sa ako pubertiak, lebo štúdium ma ohromne bavilo.

Naozaj ste tam stretli tých najtalentovanejších umelcov z celého sveta?
Sú tam veľmi talentovaní študenti, no nie všetci sa uchytili v módnom biznise. Mnohí moji spolužiaci skončili ako ilustrátori, stylisti, pedagógovia, kreslia, robia pre módne domy. Britské školstvo bolo veľmi špecifické. Odevný a módny dizajn sa tu špecializuje na úplné detaily – pánska, dámska, pletená móda, šperk, spodná bielizeň, to sú všetko samostatné odvetvia. Aj preto sa i teraz venujem tomu svojmu odvetviu – dámskej móde – a „nekafrem“ ostatným do remesla.

Vnímali ste na škole to, že kedysi tam chodili veľké mená ako John Galliano, Stella McCartney či Alexander McQueen?
Vtedy boli títo dizajnéri absolútne in a všetci k nim vzhliadali, boli to najväčšie hviezdy módnej scény. Niektorí boli u pedagógov obľúbení viac, iní menej. Dozvedel som sa o nich množstvo vecí, ktoré vôbec nie sú verejne známe.

Tak povedzte.
Galliano bol absolútnym miláčikom pedagógov. Bol veľmi šikovný, kreatívny a mal nesmierny talent. Aj keď poriadne vystrájal. Mnohí moji pedagógovia učili aj jeho a mali s ním blízky vzťah. Pedagogička Shookoh Hakami mi hovorievala „My little Galliano“. Dostal som aj ponuku robiť technika na škole, čiže vyučovať technické predmety, čo predtým robil aj McQueen.

O ňom sa čo hovorilo?
Bol absolútne uznávaný, považovali ho za neskutočného kreatívca. Popritom však bol skromný.

Stella McCartney pochádzala z prominentnej rodiny. Ako sa to prejavovalo?
K nej by som sa nerád vyjadroval.

Začína ma to zaujímať.
Poviem iba toľko, že nepatrila k veľmi obľúbeným. V tom čase, keď som študoval v Londýne, módny dom Celine, kde pôsobila ako šéfdizajnérka, hľadal nových ľudí. Kolegovia mi odporučili, aby som tam ani nešiel...

Keď som skončil školu, rozposlal som si životopisy a do šiestich hodín sa mi ozvali z USA – od Donny Karan, čo bolo neskutočné. Mal som sa prísť osobne predstaviť. Ale o tri dni nato sa zmenil celý svet. Padli dvojičky a neplatilo vôbec nič. Po páde dvojičiek však nastal módny kolaps. Bolo to v čase svetových Fashion Weekov, nik nevedel, čo sa bude diať ďalej, či teroristi neudrú na ďalšie mesto. Prišiel strach a trvalo veľmi dlho, kým sa situácia upokojila.

A chceli ste ísť pracovať do niektorého slávneho módneho domu?
Veľmi som po tom túžil. Nakoniec som si vyskúšal aj túto prácu. Spolupracoval som s modistom Nickom Smithom či s návrhárom Robertom Carym-Williamsom, u ktorého som pôsobil ako vedúci ateliéru a bol som zodpovedný za kolekciu na London Fashion Week.

Vtedy ste sa rozhodli, že radšej pôjdete vlastnou cestou?
Moji rodičia absolútne nesúhlasili s tým, aby som zostal v Londýne alebo odišiel do USA. Všetko sa neskôr utriaslo a na Slovensko som sa vrátil v roku 2003. Začiatky boli veľmi neisté. Urobil som prvú kolekciu, robil som si sám strihy, sám som šil, s detailmi mi pomáhali aj priatelia a nakoniec mala premiéra v Bratislave veľký úspech.

Teda mediálny. Po tejto módnej prehliadke ma oslovila riaditeľka francúzsko-belgickej módnej spoločnosti so sídlom v Prahe, Paríži a Moskve, aby som pripravil novú kolekciu luxusných spoločenských modelov a predstavil sa verejnosti ako návrhár línie Couture TAIZA by RICHARD ROZBORA pre kolekciu jeseň 2004 / jar 2005.

Neskôr táto spoločnosť skončila svoju činnosť, ale získal som tam veľa praktických skúseností a kontaktov. Bola to pre mňa škola života. Následne som v Bratislave pokračoval vo svojej módnej tvorbe. Môj brat Robert, ktorý je v súčasnosti generálnym riaditeľom našej rodinnej firmy, sa rozhodol riešiť otázky, ktoré som ja sám nezvládal alebo neovládal.

Postupne sme zamestnali zopár ľudí a pripravoval som prvé kolekcie. V hlave nám skrsol nápad, že si otvoríme aj vlastný obchod. Niekoľko rokov sme prevádzkovali butiky v centre Bratislavy, no táto etapa bola nesmierne ťažká. Museli sme zvládnuť obchod, zamestnancov, samotnú výrobu, prezentácie značky a mnohé iné aktivity. Aj ekonomicky to bolo veľmi náročné.

Ako ste sa dostali do Viedne?
Jeden z mojich talianskych subdodávateľov ma v tom čase presvedčil, aby som tam skúsil šťastie. Nakoniec sa toto rozhodnutie ukázalo ako kľúčové v mojej kariére. Prenajali sme si malý obchod v úplnom centre Viedne, investovali sme doň veľa energie, času aj peňazí. Po troch rokoch sme butik zatvorili, skončil sa nám kontrakt a my sme sa rozhodli, že pôjdeme inou cestou.

Sústredili sme sa primárne na výrobu, ale vo Viedni máme stále výborné vzťahy a spolupracujeme s rôznymi odborníkmi z módneho prostredia a s partnerskými butikmi.

Vy ste možno jediným slovenským dizajnérom, ktorému sa podarilo presadiť v zahraničí. Je pravda, že väčšinu svojej tvorby predávate práve v Rakúsku?
Áno, je to aj tým, že túto prácu robíme veľmi dlho a poctivo. Prešiel som si asi všetkými fázami – od kreatívy, prevádzky obchodu, výroby aj pôsobenia v cudzej krajine. Rakúsko nás nakoniec prijalo.

Stalo sa to až po tom, čo sme im dokázali, že naša rodinná značka funguje a že sme schopní byť tu veľa rokov, ponúkať kvalitu, trafiť sa im do vkusu, a ak nie, tak prinášať niečo inovatívne. A zvláštne je, že pre Rakúšanov už nie sme „slowakische Marke“, ale už sme iba ROZBORA.

Prečo je vaša tvorba pre Rakúšanov zaujímavá? Vládne tam predsa omnoho väčšia konkurencia ako u nás.
Netuším. Viem iba to, že si nás začali všímať médiá. Sme stálicou na Fashion Week vo Viedni. Tento rok sme opäť, už šiesty rok za sebou, predstavili najnovšiu kolekciu na rok 2019 na medzinárodnom móle práve vo Viedni. Z môjho hľadiska je to veľmi dôležité, aby sme kontinuálne predstavili našu prácu, aby sme boli vytrvalí. Predávame kvalitu za veľmi prijateľné ceny.

Ako vyzerá vaša rakúska klientela?
Naše zákazníčky sú buď anonymné a neviem o nich, nakupujú totiž v partnerských obchodoch. Sú to manažérky, manželky podnikateľov, ale je medzi nimi aj veľa cudziniek. Často nás kupovali Francúzky, Japonky, Rusky alebo Angličanky. Našou stálou klientkou bola aj zakladateľka Opernballu.

Prerazili ste nižšími cenami?
Určite nie. Od začiatku však platí zásada, že ponúkame vysokú kvalitu za prijateľné ceny. Rakúšania to vedia oceniť, majú radi presne to, čo sa u nás označuje za dlhodobo udržateľnú módu. Rakúšan si bude dookola kupovať jeden a ten istý kašmírový sveter v rovnakej farbe, lebo je osvedčený... Tento národ nepatrí k experimentálnej časti sveta. Možno mladí už áno, ale starší Rakúšania nakupujú opakovane tie isté produkty, s ktorými majú dobré skúsenosti aj desiatky rokov.

Vo Viedni vládne i bohatý spoločenský život. Šijete aj róby na slávny Opernball?
Nie, róby momentálne vôbec nešijem. Raz som obliekal na slovenský Ples v opere Ninu Polákovú, ktorá je primabalerínou viedenského štátneho baletu. Je to Slovenka a robí nám skvelé meno. V minulosti som urobil zopár šiat na iné bály alebo svadby, ale odišiel som z tohto biznisu.

V tejto chvíli sa nevenujem zákazkovej forme. Pre mňa je zaujímavejšie navrhnúť veľkú kolekciu, ktorá je reprodukovateľná, a následne ju predávať. Ktovie, možno v budúcnosti sa vrátim aj k plesovým šatám, uvidíme.

Musí byť módny dizajnér aj biznismenom?
Určite áno. Robiť biznis, to je tiež moja práca a pokrýva asi 70 percent manažérskych aktivít, ktoré s mojou prácou súvisia.

Vaša práca nie je o kreslení, výbere látok a vzorov?
Áno, aj toto je súčasťou mojej práce, ale už je to akási rutina – rýchlovka, samozrejmosť. Móda patrí medzi top svetové biznisy, no neznamená to, že každý, kto sa začne zaoberať módou, bude hneď bohatý.

ROZBORA COUTURE je rodinná firma, prechádzame rôznymi fázami. V tejto profesii sme aj my boli nováčikovia. Nadobudol som síce vynikajúce vzdelanie a postupne tiež odborné skúsenosti.

Brat Robert študoval fotografiu, grafický dizajn, ale najmä biznis a marketing. Mal iný pohľad na vec ako ja. A možno aj to prispelo k tomu, aby som sa nevenoval napríklad šitiu na mieru, ale aby moje veci boli predajné a prístupné. Ženy môžu k nám prísť a kúpiť si hneď hotový kabát alebo iný typ odevu, nosiť ho a mať ho v šatníku niekoľko sezón.

Do mojej tvorby výrazne zasahujú rodinné vplyvy a okrem toho trochu aj moja tvrdohlavosť. Presadzujem vysokú kvalitu nielen čo sa týka materiálov, ale i spracovania... a z nej nepopustím.

Nerozumiem tomu, kde vznikol konflikt medzi tým, že si niektoré ženy kupujú syntetické materiály, ktoré sa síce možno ľahko udržiavajú, ale súčasne si tým škodia. Veď syntetika spôsobuje množstvo kožných problémov.

K tomu si ešte prirátajme veľké znečistenie planéty. Mnohé ženy nemajú čas na žehlenie, musia sa starať o rodinu a domácnosť. A zoberme si mužov, ktorí stále nosia iba prírodné materiály – tričká, obleky, košele, spodnú bielizeň... 99 percent mužského šatníka tvorí prírodný materiál. Preto som rád a darí sa mi presvedčiť klientky, že je omnoho lepšie mať v šatníku kvalitný a relatívne zdravý kúsok.

Spomenuli ste rodinu. Je dobré, že sú všetci naviazaní na váš talent?
Je to úžasné, aj keď spočiatku bolo veľmi ťažké zladiť sa, hľadali sme kompromisy. Dnes medzi nami vládne absolútna dôvera a bezpečie. Každý z nás ovláda profesionálne tú časť práce, ktorú vykonáva. Radíme sa navzájom, pomáhame si a rešpektujeme sa. Navyše neexistuje riziko, že do firmy prichádza cudzí element, ktorý sa jedného dňa rozhodne, že už nechce spolupracovať. V rodine sa to dá vždy zvládnuť.

A čo ak to prestane baviť vás?
To by som neurobil, nemal by som na to srdce.

Ako si tým môžete byť taký istý? Veď kreatívni ľudia sú najviac ohrození syndrómom vyhorenia. A stalo sa to nejednému slávnemu dizajnérovi...
Už som to spomínal v úvode rozhovoru.

Návrhári sú rôzni. Napríklad funkční dizajnéri, ktorí vlastnia obrovské firmy, ako Armani, veď on nie je žiaden uletený kreatívec. Tí, ktorí stoja pevnými nohami na zemi, rozmýšľajú ako biznismani, majú vlastné firmy. Moji kolegovia návrhári, ktorí sa venovali extrémnej móde alebo performance, boli vždy zamestnancami alebo im to vo vlastnom podnikaní nevyšlo. Vivienne Westwood sedemkrát skrachovala, až potom ju trh donútil robiť niečo iné.

Kto je Richard Rozbora
Narodil sa v Helsinkách v rodine diplomata. Ako dieťa žil v mnohých krajinách, v Prahe vyštudoval gymnázium a na Cypre školu módneho návrhárstva. V roku 2001 absolvoval prestížnu školu University of the Arts London Central St. Martin's, ktorá je považovaná za najlepšiu školu v oblasti módneho návrhárstva na svete.

Medzi jeho pedagógov patrili svetové mená ako Gianfranco Ferre alebo Howard Tangye, ktorý bol ilustrátorom pre Dior. Stretával sa aj so Stellou McCartney, zosnulým Alexandrom McQueenom a ďalšími osobnosťami módneho biznisu. Spolupracoval s modistom Nickom Smithom, ktorého klobúkové kreácie nosí Madonna, alebo s návrhárom Robertom Carrym-Williamsom.

Bol vedúcim ateliéru na London Fashion Week, kde zodpovedal za kolekciu jar/leto 2002. Momentálne pracuje pod značkou ROZBORA COUTURE, ktorá je rodinným podnikom. Stratégiou značky je vyrábať etickú, kvalitnú, originálnu a nositeľnú módu vo filozofii slow fashion. V roku 2015 získala v Rakúsku ocenenie The Austrian Quality Store Check. Je členom britskej Kráľovskej spoločností umení – RSA.

Cookies

Na našich stránkach používame cookies. Slúžia na zlepšenie našej práce a vášho zážitku z čítania HNonline.sk. Bližšie informácie nájdete v Pravidlách používania cookies. Spracovanie a správu cookies nastavíte priamo vo Vašom prehliadači.