Sledujte nás na Instagrame

@hospodarske_novinyFacebook
24.09.2018, 13:30

Žena, ktorá nakreslila Petržalku: Od začiatku tam malo byť metro, preto dnes nemá logiku

Štefánia Krumlová patrila k prvým slovenským architektkám. Od začiatku svojej kariéry spolupracovala na projektovaní prvých slovenských sídlisk.

Celý rozhovor so Štefániou Krumlovou si môžete prečítať v magazíne prečo nie?!, ktorý je dnes 24. septembra 2018 vložený do Hospodárskych novín a je plný kvalitnej slovenskej a svetovej architektúry. Prečo nie?! sme pripravili v spolupráci s organizátormi CE-ZA-AR 2018. 

Pozrite si aj video, v ktorom architektka hovorí o tom, ako vznikali prvé sídliská a aké sú podľa nej dnes. 

Ako podľa vás vníma verejnosť architektúru?
Ľudia si vôbec neuvedomujú, čo je to architektúra, nepoznajú jej vážnosť. A pritom architektúra vytvára prostredie, v ktorom všetci žijeme. Architektúrou nie sú iba domy, sú to aj vzájomné vzťahy, je to veda, filozofia, technika, prevádzka, umenie.

Je to dielo, ktoré vytvárajú ľudia pre ľudí. Je to náročná, ťažká práca. Dobrá architektúra je vytvorená vždy s láskou. Preto prosím všetkých, aby vnímali domy, prostredie. A aj keď sa venujú úplnej inej oblasti života, aby ju nenarúšali svojvoľnými zásahmi. Mali by sa snažiť pochopiť ju, diskutovať, zvažovať každý svoj počin.

V 50. rokoch minulého storočia nebolo bežné, aby ženy študovali architektúru. Vy ste patrili k vôbec k prvým absolventkám. Prečo ste sa rozhodli pre tento odbor?
U mňa to bolo úplne špeciálne. Môj otec bol architekt. Keď som mala 15 rokov, umrel. Nad hrobom som mu sľúbila, že pôjdem v jeho stopách a budem robiť to, čo on nedokončil, a postarám sa aj o mamu.


A nenapadlo vám, že dievčatá vlastne nechodia na architektúru?
To vôbec. Ja som netušila, či ženy sú alebo nie sú architektky. Veľmi neskoro som dospievala, bola som detská a hravá, zabávala som sa. Milovala som rôzne hry, súťaže, veľa som kreslila a vyrábala.

Sledovala som otca, ako kreslil a ja som ho napodobňovala. Minule mi jedna kamarátka z detstva pripomenula, že som vždy vyrábala hračky z papiera, ktoré sa pohybovali, robila som kolotoč, ktorý sa naozaj točil. Moje prostredie ma k tomu inšpirovalo.

A čo vás zaujímalo na štúdiu architektúry?
Všetko. Pre mňa to bolo nové a úžasné. Bola som architektúrou uchvátená. Vtedy som si to však neuvedomovala, to vám dôjde až neskôr. Mali sme šťastie na vynikajúcich učiteľov ako Belluš, Karfík, Hruška, Koula, Piffl, Lacko, Vilhan, Čenek. V Bratislave vtedy otvorili fakultu architektúry a postavili nám aj novú budovu. Školu som ukončila diplomovou prácou u pána profesora Emila Belluša.

O čom ste snívali? Čo ste chceli projektovať?
Nemala som žiadne sny. Bola to pre mňa realita, skôr som bola zvedavá. Projektovala som, čo bolo potrebné. Popri práci v Stavoprojekte som takmer desať rokov učila na fakulte a venovala som sa teoretickej činnosti.

Veľa som spolupracovala s pani inžinierkou Karfíkovou a spolu s ňou som sa venovala problematike škôl, zúčastňovala som sa na rôznych seminároch. Bola som predovšetkým zamestnankyňou Stavoprojektu a – nie autorkou.

Vtedy bola celkom iná doba, dnes sa to súčasníkom ťažko chápe. Mala som šťastie. Moja práca nikdy nebola nikdy nudná, vždy bola nová – iná, bola to vždy pre mňa akási hra. Až neskôr som si uvedomila, ako architektúra obohatila môj život.

Naučila som sa chápať ho akosi komplexne, tak ako aj architektúra je komplexným dielom. Estetika, prevádzka, technika a filozofia musia byť v súlade. Nie je to iba dielo ako také, ale širšie vzťahy okolia. Tak sa mi podarilo hľadať aj v živote vzťahy – podstatu, hĺbku, krásu, súlad, aj v kontraste.

Čo hovorili vaši spolužiaci a profesori na to, že ste žena?
Ani som netušila, že byť ženou – architektkou je niečo výnimočné. Zaujímalo ma iba to, čo robím. Pracovala som v Stavoprojekte. Bol to ústav pre výstavbu Bratislavy. Ak bola zaujímavejšia práca, dostali ju, prirodzene, muži.

Napríklad, keď sa robili rekreačné budovy ROH. Jasné, že to robili muži, slávni architekti. Ale bolo treba urobiť kotolňu, tak tú robila Krumlová, lebo kotolňa nikoho nezaujímala. Z ROH bola sláva, ale o kotolni nik netuší.

Slávu si teda uchmatli zákonite vždy chlapi?
Prevažne, ale tak to vtedy bolo prirodzené. Dnešné ženy by to isto nepochopili. Sú sebavedomejšie a bojujú o svoje uznanie. Obávam sa však, že to stále nie je rovnocenné. A neplatí to iba pre architektúru.

A čo si myslíte o tom, že väčšina zo študentov architektúry sú ženy, no minimum z nich ide do praxe a chce robiť vo svojom odbore? Ako je to možné?
Lebo na to nemajú. Chce to trochu talentu, strašne veľa práce, pochopenia, empatie, trpezlivosti, odriekania, dodržiavania termínov, zodpovednosti. Keď idú študovať, myslia si, že by chceli byť architektky, zdá sa im to zaujímavé povolanie.

Vyzerá to tak, že niečo nakreslíte a je to. Počas štúdia zistia, čo to v skutočnosti predstavuje – aj to ešte nie úplne. A potom majú rodiny, deti... Každý, kto ide na architektúru, by si mal uvedomiť, že sa musí vzdať mnohých osobných vecí.

Architekt musí byť vášnivý a obetovať všetky ostatné zábavy. Jedinou zábavou sa stáva architektúra. Dievčatá sa boja ísť do reálnej praxe, to je jediná pravda. Ako architekt musíte byť aj technik, poznať elektrinu, kúrenie, statiku...

Máte na to síce odborné profesie, no vy im musíte zadať, čo majú pre vás urobiť, musíte vedieť, čo od nich chcete. Architekt je ako dirigent orchestra, riadi všetky ostatné profesie.

Museli ste veľmi dlho presviedčať vašich kolegov, že ste dobrou odborníčkou a to, že ste žena, vlastne nič neznamená?
Ja som o tom nikdy nikoho nepresviedčala, mala som totiž túto prácu rada.

V 50. rokoch, keď ste začali pracovať, sa stavali prvé sídliská. Ako chceli ľudia v tom období bývať?
Ľudia si nepriali nič iné, iba bývať. Vôbec im nezáležalo na tom, v akých bytoch budú žiť. Sídliská sa stavali tak, že dokončili prvý dom a okamžite ho museli odovzdať. Ja som sa nasťahovala do domu, kde nebol chodník a chodili sme v blate. Trvalo to dlhé, dlhé roky.

Aké úlohy ste vy architekti dostali? Ako mali vyzerať vtedajšie moderné bytové domy?
Mali sme päťročné plány, ktoré určovali, koľko bytov musí byť postavených v Bratislave, aké typy to mali byť. Zaujímali ich iba počty. Dodnes si pamätám, že izba pre jednu osobu mala mať osem štvorcových metrov, pre dve osoby 12 metrov. Keby sme urobili väčšiu izbu, tak by to neprešlo.

Všetko bolo nalinajkované. Myslím si však, že mnohé dnešné byty sú úplne nehospodárne. Majú veľké zbytočné priestory, chodby a maličké izby. Ich prevádzka je omnoho horšia, ako to bolo pri posledných panelových bytoch. Paneláky sa totiž vycizelovali, stále sa vylepšovali.

Ktoré sídlisko považujete za najlepšie?
Aj po rokoch som stále nadšená zo sídliska na Račianskom mýte. Domy nie sú príliš vysoké, sú také akurát, majú ľudské meradlo. Napriek tomu, že toto sídlisko patrí k najhustejším, pôsobí veľmi ľudsky, cítite sa v tomto priestore príjemne.

Architekt Svetko vymyslel, že domy budú mať veľké podchody, boli otvorené a dojmovo prepájali celý priestor. K sídlisku bol naprojektovaný aj park. Súčasťou sídliska bola všetka potrebná vybavenosť: školy, škôlky, obchody, služby.

Ako vyzerá dnes?
Mnohé nádherné podchody zamurovali, súkromníci si v nich urobili garáže. Viaceré partery sú zničené. Veľmi ma uráža, že ľudia tam teraz prídu a vymenia si napríklad okná, alebo hýria neplánovite rôznymi farbami na stenách bytoviek.

Pôvodné sídlisko bolo červeno-biele, iné farby za socializmu neboli. Máte krásny dom a tri okná sú hnedé. To by sa nikdy nemalo stať. Búrajú si priečky a menia dispozície bytov, hrozí, že narušia statiku domu. Je to smutné, niekedy až nebezpečné.

Sídlisko Račianske mýto patrí k menším v Bratislave, spomínate si, ako vznikali obrovské sídliská?
Do Bratislavy prichádzali tisíce ľudí z vidieka a museli niekde bývať. Potrebovali sme rýchlo veľa nových bytov. Výhodou socializmu bolo, že sídlisko muselo byť komplexné s bytovkami, škôlkami, obchodmi, bankami aj knižnicou.

Ako to bolo od začiatku s Petržalkou?
V Petržalke to išlo všetko veľmi rýchlo. No, bohužiaľ, stále sa nevyriešila otázka dopravy. Začali sme toto sídlisko projektovať s tým, že bude mať rýchlodráhu. Prvý projekt počítal s prechodom popod Dunaj a dráha mala ísť až na koniec Petržalky.

Na túto dráhu mali nadväzovať všetky dôležité verejné budovy a obchodné prevádzky. No keďže sa toto nepostavilo, zostali nám iba bytovky, a tak autobus chodí ako slalom, žiadna os neexistuje, a preto v nej blúdime.

Ak sa podarí postaviť električku, bude to lepšie. Veľa priestoru je však zastavaného a nemôžeme zbúrať domy. Pôvodný zámer bol nádherný, škoda, že sa ho nepodarilo naplniť. Napriek všetkému je dnes Petržalka plná zelene a ľudia ju začínajú mať radi.

Aký máte pocit, keď sa dnes prechádzate po týchto sídliskách?
V Petržalke blúdim, no verím, že sa veľa zlepší plánovanou dostavbou električky, celá atmosféra sa už zlepšila vyrastenou zeleňou. Urážalo ma, keď pán prezident Havel nazval sídlisko „králikárňou“.

No páči sa mi napríklad Dúbravka. Ako celok zodpovedá modelu socialistického sídliska. Je tam os, ktorú tvorí električková dráha a hlavná doprava, na kraji stoja vysoké domy s vybavenosťou služieb, obchodov, a z toho sa ťahajú rôzne odbočky k menším celkom.

Spolu s architektom Ehrenbergerom sme riešili časť Podvornice. Keďže bolo treba rýchlo odovzdávať byty, odovzdávali sa bez dokončenia exteriérov. To ma vždy mrzelo. Napadlo mi, že dovnútra navrhneme menšie štvor- či päťpodlažné bytové domy.

Podarilo sa nám ich zalomiť a vytvorili sme akési „Z“ tvary aj z typových sekcií a istým postavením voči sebe vznikli malé námestíčka. Vymysleli sme, že pred domy osadíme záhradky, kde si ľudia sami vysadia zeleň. Mesto protestovalo, lebo záhradky neboli v pláne.

Pritom sme nechceli nič, iba malý múrik. Nastal z toho veľký problém, no ľudia sa okamžite začali o záhradky zaujímať. A už sa to nedalo zvrátiť, mesto nám to muselo povoliť. Dnes námestíčka stále žijú, ľudia tam radi bývajú, majú prostredie akési domáckejšie. Toto je jedna z mojich radostí.

Páčia sa vám dnešné moderné bytové domy?
Nedá sa to povedať jednoznačne, niektoré sa mi páčia, iné nie. To by bolo na dlhé rozprávanie. Ale dnešná doba prináša nové stavby. Mne sa veľmi páči Rozadol, je to veľmi vydarené sídlisko zo stránke estetiky aj prevádzky. Tam by som hneď vedela bývať.

A páči sa vám to, kde sú bytovky umiestnené?
To je presne to, čo mi prekáža. Stále hovorím o priestore. To, čo som spomínala už v úvode. Architektúra nie sú domy, ide o vzťahy, priestor. Aj priestor je riešený a navrhovaný ako dielo – urbanizmus.

Viete, koľkokrát sa na Račianskom mýte pokúšali stavať na voľných priestoroch? Vždy sme to vybojovali a nedovolili sme žiadnu stavbu. Architekt tu projektoval sídlisko ako celok. Zvážil, ktoré domy budú aké vysoké.

A teraz niekto vidí kus voľného priestoru a chce stavať vežiak. Zoberte si vysoký bytový dom na Šancovej ulici. Môže to byť krásny dom, no nakoniec je a aj bude hrozný. Na toto miesto jednoducho nepatrí.

Pozrite si Šancovú ulicu, výškovo ucelená, zladená, a naraz „prásk“. Je to rušná ulica, už teraz sa ňou nedá prejsť. Alebo sa pozrite na Kolibu. Každá krajina si šanuje plochy viníc. V cudzine majú tri riadky hrozna a chránia si ich, pýšia sa nimi. My sme mali Karpaty plné viníc, ale dnes máme Karpaty plné betónových stavieb. Tí, čo išli bývať na Kolibu, museli urobiť oporné betónové múry. Veď tam je dnes menej stromov ako na sídlisku v strede mesta...

Celý rozhovor si môžete prečítať v aktuálnom vydaní magazínu prečo nie?!

Cookies

Na našich stránkach používame cookies. Slúžia na zlepšenie našej práce a vášho zážitku z čítania HNonline.sk. Bližšie informácie nájdete v Pravidlách používania cookies. Spracovanie a správu cookies nastavíte priamo vo Vašom prehliadači.