09.08.2018, 00:01

Prečo kupovať ťažšiu obuv a ako sa pozná nekvalitná? Zapáchajú z nej nohy, tvrdí obuvník

  • Aké je hlavné kritérium kvalitných topánok?
  • "Ľudia sa ku mne vracajú a chvália, ako im topánky sedia a ako dlho vydržia. Už nemajú chuť  kupovať si každý polrok topánky, ktoré sa im stále trhajú a ničia sa."
  • Aktuálny hit - barefootová topánka nemôže vydržať toľko ako štandardná klasická pevná obuv.
  • K Benovi Hrubešovi chodia dámy, ktoré si povedia, že by bolo pekné založiť si vlastnú značku. U neho sa im tie plány zrútia.
Prečo kupovať ťažšiu obuv a ako sa pozná nekvalitná? Zapáchajú z nej nohy, tvrdí obuvník
Zdroj: Archív Bena Hrubeša

So šitím topánok začal Ben Hrubeš experimentovať v šestnástich rokoch, keď zatúžil po vlastných kostýmoch k fantasy hre Dračí doupě. Remeslo ho chytilo natoľko, že pri ňom zostal a vypracoval sa na jedného z mála obuvníkov, ktorí v Česku vyrábajú topánky na zákazku.

"Najviac teraz idú bosé topánky, ale to sa mi nepáči. Navyše si v nich ľudia ničia kĺby," hovorí. Remeslu sa nikde neučil, pri šití prvých topánok postupoval metódou pokusu a omylu.

Ben Hrubeš pre server Lidovky hovorí, že trvalo mnoho rokov, kým bol s výsledkami spokojný. Začínal s obuvou k historickým kostýmom, dnes na mieru vyrába pánske poltopánky, lodičky aj zimnú obuv.

"Ľudia chcú aj bosé topánky, barefootky, tak sa ich aspoň pokúšam robiť tak, aby boli pekné na pohľad a aby si v nich neničili kĺby," hovorí.

Čo vás priviedlo k šitiu topánok?

Zhruba v šestnástich rokoch som s kamarátmi prepadol hre Dračí doupě, čo je dnes už legendárna fantasy hra. Časom sme chceli mať aj svoje vlastné kostýmy, v dielňach sme si vyrábali meče a zbrane.

Logicky prišla na rad aj otázka obuvi, čo bol najväčší problém. Začal som skúšať robiť topánky. U nás doma, v izbe, sme mali opravárenské zariadenie. Bolo tam skôr len na ozdobu. Je to univerzálny šijací stroj. Prešil, čo som potreboval.

Ako vaše výrobky vtedy vyzerali?

Boli to skôr také nepodarky. Ani neboli z kože. Podrážky som vytváral z linolea alebo z niečoho veľmi improvizovaného.

A ďalej?

Postupne som prepadol koži, začal som robiť nielen obuv, ale aj kožené doplnky. Tiež nás už bolo viac. Raz sme vyrazili v našich fantasy kostýmoch na výlet a vo vlaku sme stretli podobnú skupinu ľudí.

Len tie ich kostýmy boli viac historické. Pýtali sa, či tiež ideme na Libušín. Síce sme vôbec nechápali, o čo ide, ale pretože to nebolo ďaleko, zašli sme sa tam pozrieť. Ukázalo sa, že ide o historický šerm, a tak sme sa tam s ľuďmi rozprávali o kostýmoch, o výrobcoch zbraní, zbrojí. S topánkami to bola stále mizéria.

Prečo?

Nebol internet a výrobcovia sa zle zháňali. Navyše to bolo aj dosť nedostupné po finančnej stránke. Vďaka ľuďom z historického šermu sme ale získali nejaké kontakty na podobných nadšencov, s nimi sme sa schádzali a dozvedali sme sa, ako to vlastne v tejto oblasti chodí.

Zdroj: Archív Bena Hrubeša

Dokonca sme kúpili jedny dosť drahé, ale tiež dosť mizerné gotické topánky, ktoré som hneď rozpáral, aby som videl, ako a z čoho sú urobené. Začal som pracovať s kožou, išiel som cestou pokusu a omylu.

Niekedy po roku 2000 sme už mali meno. Bol záujem nielen od ľudí zo skupiny. Snažil som sa robiť topánky lacno, peniaze nikto nemal. Učil som sa postupne, dnes môžem povedať, že to už viem.

Vyučil ste sa nakoniec obuvníctvu?

Nie. Tu nie je škola, kde by sa to dalo naučiť. (Stredoškolský odbor obuvník bol v Zlíne otvorený vlani po dvanástich rokoch - pozn. red.) Stále sa snažím vyvíjať sa, študovať, skúšať. Na tomto remesle je super, že sa človek má čo učiť až do smrti.

Kedy ste sa rozhodli, že budete okrem historickej obuvi šiť aj topánky na bežné nosenie?

Ešte v čase, keď som šil len tie historické, som skúsil ušiť topánky pre seba, snažil som sa, aby nevyzerali úplne čudne. Zákazníci, ktorí chceli historické topánky, boli väčšinou nemajetní, išlo im len o to, aby nimi doplnili kostým bojovníka.

Zaujímala ich hlavne cena - detaily, vzhľad a prevedenie už menej. Tam priestor na zlepšovanie veľmi nebol. Za každého klienta, ktorý mi dal voľnú ruku, som bol nesmierne vďačný. Mal som veľa nápadov a posun k súčasnej topánke bol prirodzený.

Zdroj: Archív Bena Hrubeša

Postupne som sa dostával k jemnejším prácam, prepracovával som sa k pánskym poltopánkam, lodičkám a čižmám. To už je vyššie obuvníctvo.

Kde získavate inšpiráciu?

Inšpirácií je strašne veľa, mám veľa vlastných nápadov, ale aj svojho obľúbeného obuvníka a výrobcu. Veľa sa toho dá nájsť na internete a dokonca aj v Číne nájdete veľa zaujímavých nápadov.

Aké je hlavné kritérium pre kvalitné topánky?

Kvalitu väčšinou preverí čas. Topánky, ktoré nie sú kvalitné, sa rýchlo obnosia, rozbijú a zapáchajú z nich nohy. Dôležitým kritériom je koža, to je nenahraditeľný materiál.

Hrá nejakú rolu aj konštrukcia obuvi?

Prevedenie konštrukcie je v zásade dvojaké. Najčastejšia je lepená alebo šitá, ktorá už nie je taká bežná. Pri lepenej ide len o použitý materiál. Lepidlá sú dnes na dobrej úrovni a šitie dokážu úplne nahradiť.

A čo sa týka kvality, tam by som nedokázal vyzdvihnúť nejakú značku. Rovnako tak sa rozíde gumová "vanička", do ktorej je vrch topánky vsadený na converske, ako aj na lacnej čínskej teniske.

Potom ešte existuje gumová podrážka s lemom. Môže tam byť určitý druh gumy, kde pomer kaučuku môže robiť rozdiel. Avšak oboje je na päte také slabé, že sa to prechodí - jedno o mesiac skôr než to druhé.

Na koženej topánke sa zničí vždy to, čo nie je kožené. S vrchom sa väčšinou vôbec nič nerobí. Vymení sa len spodok a chodí sa v nich ďalej. Ale nejde len o materiál zvršku, ale aj o podrážky. Na nich sa strašne šetrí.

Ako spoznať dobrú gumu na podrážke?

Odporúčam ľuďom, že ak chcú topánky, ktoré vydržia, aby vyberali tie, ktoré sú trochu ťažšie. Akonáhle sú ľahké, znamená to, že v gume nie je dostatok tuhého materiálu. Chemický priemysel a jeho technológie idú ale rýchlo dopredu, takže to nemusí platiť úplne bez výnimky. Bavíme sa však o pánskych topánkach. Lodičky by ťažké byť nemali.

Zdroj: Archív Bena Hrubeša

Aký je rozdiel medzi priemyselne a zákazkovo šitou topánkou?

Zákazkovo šitá je na mieru. Zákazník k tým topánkam získava úplne iný vzťah. Povie si, aké topánky si predstavuje. Ja sa mu snažím porozumieť, vcítiť sa do toho, čo mi chce povedať, na aký účel ich chce a podobne.

Spoločne urobíme nejaký návrh, vyberieme kože, farby, porozprávame sa o tom, takže sa stáva spolutvorcom. Samozrejme, že ja do toho dávam ešte ďalší servis a záruku. Zákazník vie, že to vložil do rúk niekomu, kto má meno, svoj príbeh, že to nie je anonymný nákup.

Ja sa to snažím urobiť čo najvyššou profesionálnou čestnosťou. Potom sa ľudia vracajú a chvália, ako im topánky sedia a ako dlho vydržia. Už nemajú chuť si kupovať každý polrok topánky, ktoré sa im stále trhajú a ničia sa.

Aké topánky šijete najčastejšie?

Snažím sa to mať pestré. Mám široké spektrum zákazníkov a človeku sa to tak nepreje. Nebavilo by ma skončiť pri jednom type topánok. Baví ma robiť lodičky, poltopánky, potom nejakú hrubú prácu, tenisky, repliku topánok a teraz som vyťažený "barefootkami", čo sú v súčasnosti moderné - takzvané "bosé topánky". To je môj nový projekt.

Čo si o tomto trende myslíte?

Vyštudoval som biomechaniku, protetiku a ortopédiu. Zakončoval som štátnou skúškou a obhajobou práce Vplyv bipedálnej lokomócie (chôdza pešo - pozn. red.) na pohybový aparát dolných končatín.

A ešte nejakú dobu šijem, topánky. Takže môj názor na bosé chodenie nie je s týmto trendom úplne totožný. Rovnako ako väčšina ortopédov si myslím, že to nie je úplne prospešné. Ale nech si každý nosí, čo chce.

Podľa mňa si ale ľudia na povrchoch, ako je asfalt alebo betón, akurát odrovnávajú kĺby. A pravdu povediac, bosé topánky sa mi nepáčia ani vzhľadovo.

Napriek tomu ich vyrábate?

Áno, ale trochu inak. Snažím sa ich robiť tak, aby vydržali a aby sa na ne dalo pozerať. Zvyčajne sa ako prednosť bosých topánok vyzdvihuje ich pružnosť. Nemajú žiadnu pevnú oporu v zadnej časti nohy.

Nemajú ani opätok, žiadny vnútorný korektor, žiadnu podporu klenby. To, že je tá topánka pružná, že sa dá skrčiť, v tom nevidím žiadnu výhodu. Noha sa tiež nepokrčí. Tá sa ohýba v prednej časti a tam sú topánky vždy ohybné.

Barefootová topánka nemôže vydržať toľko ako štandardná klasická pevná obuv. Vymyslel som bosé topánky, ktoré síce sú pružné, ale predsa len v sebe majú nejaké fixovanie na miestach, kde to považujem za potrebné - na päte a na špičke. Držia tvar a stále sú pekné na pohľad. A tiež by mali viac vydržať.

Organizujete tiež kurzy šitia obuvi, ktoré sú obsadené aj na rok dopredu, čo vás na nich baví? A čo na tom baví účastníkov?

V dielni som trochu ako väzeň. Dokážem síce sám so sebou vydržať, ale potrebujem aj kontakt s ľuďmi, je mi príjemný. S členmi kurzu máme dosť spoločných názorov. Nabíja ma spätná väzba.

Na začiatku kurzu je to samozrejme neistota. Čo to bude? Zvládnem to? A potom sa pomaly začína rodiť topánka. Napne sa na kopyto a - aha, ono to aj ako topánka vyzerá. Potom im padne, dokončia ich a sú jednoducho šťastní, že niečo také zvládli.

Pre mňa je to nesmierne osviežujúce. Dokážem ľuďom trošku rozšíriť obzor. Väčšinou nevedia, ako by sa do topánky pustili, čo všetko to obnáša. A vždy sa čudujú, aká zložitá je to vec.

Pomáham im nahliadnuť do remesla. V žiadnom prípade ich nenaučím všetko, ale základy uvidia a topánky už budú vždy vnímať inak ako tí, ktorí kurzom neprešli.

Kto k vám na kurzy chodí?

Spektrum je veľmi široké. Buď sú to úplní začiatočníci, alebo dokonca opravári obuvi, ktorí si chcú rozšíriť vedomosti o konštrukcii. V poslednej dobe prichádzajú práve bosochodci, to je veľká skupina.

Možno tak na polovici kurzov sa robia barefootky. Tiež sem chodia dámy z biznisu, ktoré si povedia, že by bolo pekné tu začať nejakú vlastnú značku. U mňa sa im tie plány trošku zrútia. Vidia, čo za tým všetko väzí, že tadiaľ cesta nevedie.

A potom sa hlási veľa ľudí, ktorí si chcú šiť pre seba, napríklad po práci, prípadne že by sa tým neskôr chceli živiť.

Tým si ale vychovávate konkurenciu, nie?

Ja im v tom rád pomôžem, ale tá cesta je tŕnistá a dlhá. Vidia, koľko vybavenia je k tomu potrebného - nástroje, kopytá, náradie, kože. Je treba tomu všetkému rozumieť.

Ja som v tom utopil strašne veľa energie a peňazí. A tiež času. Mne sa až po mnohých rokoch šitie začalo dariť tak, aby som bol spokojný.

Cookies

Na našich stránkach používame cookies. Slúžia na zlepšenie našej práce a vášho zážitku z čítania HNonline.sk. Bližšie informácie nájdete v Pravidlách používania cookies. Spracovanie a správu cookies nastavíte priamo vo Vašom prehliadači.