Sledujte nás na Instagrame

@hospodarske_novinyFacebook
19.06.2018, 00:01

Ako prvej Slovenke sa jej podarilo dostať do prestížnej Kráľovskej spoločnosti umení, doma ju vôbec nepoznáme

Petra Štefanková je skromná, nenápadná, no vyniká výnimočným výtvarným talentom.

Ako prvej Slovenke sa jej podarilo dostať do prestížnej Kráľovskej spoločnosti umení, doma ju vôbec nepoznáme
Zdroj: Peter Mayer

V Londýne vyhrala talentovú súťaž mladých umelcov a odštartovala hviezdnu kariéru. Petru Štefankovú si všimli v tej najprestížnejšej svetovej spoločnosti, ktorá združuje významné osobnosti zo sveta umenia, politiky alebo vedy.

Ešte nemala ani 30 rokov a už sa stala ako jediná z našej krajiny členkou Kráľovskej spoločnosti umení (Royal Society of Art). Odvtedy pracovala pre BBC, The Economist, P&O Ferries, Orange a ďalšie svetové spoločnosti.

Vo vlastnom vydavateľstve vydala knižku pre deti Moje malé more. Vo Vydavateľstve Slovart ilustrovala knihu My už vieme všeličo. V rozhovore pre prečo nie?! hovorí, aký význam má v dnešnom svete krása a ako sa dá pomocou obrázkov dostať do sveta, možno aj do hollywoodskeho filmu.

Kedy ste sa prvýkrát dostali do sveta?
V roku 2006, tri roky po skončení školy, som vycestovala do Londýna. Vôbec som nešla za prácou, predpokladala som, že to bude tvorivá dovolenka, ani mi nenapadlo, že tam zostanem dlho.

Pre istotu som však zavesila na internet môj životopis. Oslovila ma personálna agentúra, ktorá v Doveri hľadala spolupracovníkov pre reklamnú agentúru. Ich klientom bola veľká nadnárodná spoločnosť a ponúkli mi dočasnú prácu.

Začala som tam viac-menej zo zvedavosti pracovať ako grafička. Bolo to ťažké, nebola som úplne jazykovo zdatná. Okrem toho som mala problém aj s technikou. Vždy som pracovala na PC a zrazu mi dali do ruky Mac.

V galérii si pozrite diela úspešnej ilustrátorky: 

​Angličania však boli ku mne, našťastie, veľmi otvorení a prívetiví. Zhodou okolností mi prišla ďalšia ponuka, tentoraz už z Londýna. Vstávala som o štvrtej ráno a cestovala som každý deň autobusom z Doveru do Londýna.

V reklamnej agentúre som spolupracovala na letákoch pre televíznu spoločnosť. Prebíjala som sa ako grafička a paralelne som si zariaďovala úplne nový život a hľadala som nové a nové zákazky. Chcela som experimentovať, napredovať.

Londýn ponúkal veľmi veľa príležitostí, plnila som požiadavky reklamných agentúr a stále som pracovala aj na svojich vlastných ilustráciách. Na základe toho som sa prihlásila do súťaže Channel 4, volala sa 4Talent.

Bola to súťaž pre mladých kreatívcov do 30 rokov. Súťaž bola rozdelená do niekoľkých kategórií, zúčastnili sa na nej architekti, muzikanti, filmári... Z týchto kategórií vybrali jedného víťaza, jednou z nich som bola aj ja.

Táto súťaž mi otvárala ďalšie dvere. Medzi porotcami bol editor časopisu Computers Arts, oslovil ma na spoluprácu. V ich časopise som dostala príležitosť na prezentáciu, okrem toho som mohla publikovať v časopise 4Talent. Bol to pre mňa významný odrazový mostík.

Práve vtedy to začalo byť s vašou kariérou vážne?
Veľmi vážne. Úspech ma povzbudil, aby som sa ešte viac venovala ilustrácii. Pre mňa to bola prirodzená cesta. Od detstva som kreslila obrázky a to, že sa ilustrácii môžem venovať profesionálne, je pre mňa veľkou satisfakciou.

Našla som si agenta, ktorý ma zastupoval v Londýne, agentúru Phosphor art. Pomáhali mi s marketingom a prezentovala som sa dvomi štýlmi – 3D modelovanými ilustráciami, boli veľmi umelecké, také surrealisticko-kubistické, s nimi som vyhrala aj spomínanú súťaž.

Boli založené na automatickej kresbe, ktorú som transformovala do počítačového programu. Druhý štýl bola jednoduchá vektorová grafika, ktorou som kreslila vtipné postavičky. Tie si našli priestor v časopisoch, napríklad v The Economist alebo v Dialogue Revue, objavili sa aj v kampani Orange vo Francúzsku.

Toto sa dialo približne v roku 2008 a vtedy prišla ďalšia významná udalosť vo vašej kariére: prijatie do britskej Kráľovskej spoločnosti umení. Boli ste vôbec prvou Slovenkou, ktorej prišla takáto pozvánka. Ako sa vám to prihodilo?
Najskôr som tomu vôbec neverila a bola som presvedčená, že niekto si zo mňa strieľa. Prišiel mi e-mail s textom, že by mi chceli poslať pozvánku do Kráľovskej spoločnosti umení. Predstavili sa a chceli moju poštovú adresu.

Pravda je, že som o tejto inštitúcii nič nevedela. Všetko som si začala zisťovať cez Wikipédiu a ich stránku. Snívala som o ilustrácii, dizajne, aplikáciách mojej tvorby. Spoločenské dianie a diskusie som vtedy vôbec neriešila, nič mi to nehovorilo.

Koľko ste vtedy mali rokov?
29, bola som vtedy veľmi mladá. V tejto spoločnosti boli väčšinou zastúpené staršie ročníky. Napísali mi, že je to ocenenie mojej doterajšej práce. Malo to určite súvis s tým, že som vyhrala spomínanú cenu Channel 4, tam si ma všimli.

Čo v praxi znamená členstvo v tejto prestížnej spoločnosti?
Spoločnosť cez svoj think tank iniciuje debaty na rôzne témy a prezentuje myšlienky, ktoré sú inovátorské a kreatívne. Snaží sa to podporovať v zmysle sociálnej inovácie.

Ovplyvňuje spoločnosť a spoločenské dianie tak, že vyťahuje do popredia výnimočné osobnosti, ktoré sú zaujímavé a môžu prispieť do diskusie. Môžu idey, ktoré vytvárajú, preniesť do praxe, majú určitú moc, aby to, o čom rozmýšľajú, zmenili na realitu.

S kým ste sa na podujatiach Kráľovskej spoločnosti stretli?
Napríklad s biologičkou Rachel Armstrongovou, ktorá je veľmi slávnou profesorkou a pôsobí na mnohých britských univerzitách. Venuje sa prepojeniu biológie a architektúry. Mala projekt záchrany potápajúcich sa Benátok.

Zdroj: archív

​Snažila sa vytvoriť systém, ktorý by umožnil architektúre obnovovať sa. Okrem nej som stretla filmára Jonasa Mekasa z New Yorku, ktorý je otcom filmovej avantgardy. Spoznala som aj jeho galeristu Harryho Stendhala.

Čo znamená, že človek sa dostane do tejto spoločnosti?
Ako členka nemám v zásade žiadnu povinnosť angažovať sa, je to čestná funkcia, za menom si môžem písať titul FRSA (Fellow of the Royal Society of Arts). Môžem sa zapájať do rôznych aktivít, ktoré organizuje RSA, dostávam ponuky na medzinárodnú spoluprácu.

Napríklad, aby som lokálnym podujatím reagovala na tému Kreativita pre všeobecné dobro. Je to v rámci festivalu 7 Days of Genius, ktorý organizuje Spoločnosť 92Y v New Yorku.

Úlohou člena, ktorý sa podujal participovať, bolo prispieť do festivalu. Zaujalo ma to a medzitým ma oslovila pani Renáta Filková, ktorá je riaditeľkou knižnice v Komárne. Dohodli sme sa, že urobíme tvorivú dielňu pre deti. RSA aj 92Y poskytuje mediálnu podporu podujatiu.

Aké dvere vám otvára titul FRSA?
Ocenenie mi pomáha ovplyvňovať verejnú mienku publika, hlavne čo sa týka kvality mojich výtvarných výstupov. Dáva mi to pocit bezpečia a uznania, že moje úsilie nie je zbytočné. Má to význam aj v tom, že sa udržujem v jazykovej kondícii.

Nestratila som kontakt s medzinárodným prostredím. Pomáhala som tiež na Slovensku predstaviť dizajnérsku súťaž študentov RSA Student Design Awards našim vysokým školám. V rámci spoločnosti mám tento rok aj úlohu RSA Conector. Som akousi spojkou RSA so Slovenskom.

Mojou úlohou je nominovať nové osobnosti zo Slovenska do tejto spoločnosti. V roku 2008 som bola prvou Slovenkou, teraz nás je už šesť. Aktívne hľadám a oslovujem odborníkov z rôznych odvetví. Oslovila som napríklad pána Ondreja Boteka, ktorý je vedúcim Katedry sociálnej práce na Trnavskej univerzite a venoval sa deťom s HIV v Kambodži.

Teraz som nominovala režisérku Dianu Novotnú, ktorá nakrútila film Spievankovo a robí dokumenty so zdravotne znevýhodnenými ľuďmi. Ďalšími osobnosťami RSA sa stali Marián Zachar z oblasti vzdelávania, fotograf Dušan Kochol a módny návrhár Richard Rozbora.

Ako funguje svet okolo ilustrácií a grafiky?
Čo sa týka financií, u mňa je to každý rok iné. Závisí to od miesta môjho pobytu. Ak som v Londýne, je tam veľký dopyt po kvalitných grafikoch a ilustrátoroch. Publikum v západných štátoch si pozornejšie všíma a váži každého, kto sa presadil v anglickej konkurencii.

Má to veľký vplyv. Angličania a Američania majú lokálne preferencie a veľmi záleží na tom, kde sa človek v danom momente nachádza. Jednou z možností, ako uspieť, je najať si agenta. Záleží na tom, či si umelec dokáže zariadiť marketing sám alebo nie.

Ale agent vždy pomôže, je to ďalšia hlava, ktorá má prehľad a kontakty. Agenti mi pomáhali tým, že poznali ľudí v reklamných agentúrach a tam som sa mohla zúčastniť na súťažiach a výberových konaniach.

Okrem toho existujú source books, čo sú marketingové knižky, v ktorých majú agenti kúpený priestor a ilustrátori sa v nich môžu odprezentovať. Zúčastňovala som sa na mnohých výstavách. Významnou bola napríklad The Best of British Illustration. Dnes to funguje ako Svetová cena za ilustráciu, ja som sa zúčastnila dvakrát a už to, že som sa tam dostala, bol veľký úspech. Organizátori vybrali 200 z niekoľkých tisícok prihlásených.

Ako je to u nás?
Na Slovensku reklamné agentúry zamestnávajú väčšinou vlastných ilustrátorov. Externistov využívajú iba veľmi zriedka, prípadne si objednávajú jednu veľmi známu českú ilustrátorskú agentúru. Čo sa týka kníh, mne sa tu veľmi darí.

Už v zahraničí mi vydavatelia odporučili, aby som vytvárala vlastné nápady a koncepty, ktoré by mohli uspieť. Neoplatí sa čakať na zákazky, musím byť aktívna a navrhovať vlastnú produkciu. Preto som si vydala vlastnú autorskú knihu Moje malé more.

Zdroj: Petra Štefanková

​Príbeh je minimalizovaný a zjednodušený, forma je však veľmi vizuálna. V roku 2017 vyšla kniha My už vieme všeličo vo Vydavateľstve Slovart, tento rok mi má vyjsť ďalšia kniha v tomto vydavateľstve. Na oboch knihách som spolupracovala s autorkou Máriou Štefánkovou.

Ilustrácia znázorňuje, zjednodušuje, sprehľadňuje, dáva určitú možnosť oddýchnuť si od textu, na chvíľu sa zastaviť. Vizuálnu podobu ocenia nielen deti, ale aj dospelí. Chýba mi, že na našom trhu nie je viac ilustrovaných kníh pre dospelého čitateľa, napríklad aj beletrie.

Myslím si, že by to mohlo byť zaujímavejšie. Problém sú však náklady. Ilustrácie sú náročné na produkciu a financie.

V zahraničí to na knižnom trhu funguje lepšie?
Záleží na tom, o akých knihách hovoríme. Niektoré sú špecifické, napríklad komiksová literatúra. Neil Gaiman sa preslávil komiksami o Sandmanovi. V komiksoch je asi najvýraznejšie prepojenie medzi textom a obrazom.

Beletrii pre dospelých by určite pomohlo, keby v nej boli výrazné ilustrácie. Pre mňa je spájanie textu s vizuálnym zážitkom veľmi obohacujúce, dráždi a provokuje to všetky zmysly.

Fascinuje vás aj film?
Venujem sa aj počítačovej animácii. Robila som návrhy na televízne spoty pre Rádio Slobodná Európa. V Londýne som sa dostala k dizajnovaniu animovaných titulkov pre hollywoodsky film Nanny McPhee 2 (u nás sa premietal ako Kúzelná opatrovateľka 2) s Emmou Thompson v hlavnej úlohe.

Dizajnovala som animované titulky, niektoré objekty a pozadia týchto titulkov. Pracovala som na tom v spolupráci s londýnskym štúdiom VooDooDog. V roku 2011 sme dostali striebornú medailu na Festivale televízie a filmu v New Yorku.

Chcela by som v tom pokračovať a viac sa venovať filmovej tvorbe. Slovenské filmy vôbec neriešia titulkovú tvorbu, takže opäť budem musieť vycestovať a vyprovokovať zahraničné štúdiá. Uvidíme, či to bude možné. Okrem spomínanej Kúzelnej opatrovateľky som robila aj na Ružovom panterovi, bohužiaľ, moje návrhy sa nedostali do samotného filmu.

Pri filme Made of Honor (Ako ukradnúť nevestu) mi povedali, aby som vytvorila úplne to najhoršie, čo dokážem. Lebo išlo o komédiu, až paródiu, nakoniec mi povedali, že to bolo príliš dobré.

Ako sa umelkyňa dokáže zorientovať v tomto komplikovanom svete?
Musela som spracovať veľké množstvo informácií, všetko to bolo v angličtine. Musela som sa naučiť, ako sa robia zmluvy s klientmi, v tom mi pomohla Asociácia ilustrátorov v Londýne, ktorá vydala knižku, kde všetko vysvetľuje.

Musela som sa prispôsobiť danému trhu, kde som robila biznis. Ak som bola v Londýne, musela som poznať anglické pravidlá. Na Slovensku je to iné. Momentálne spolupracujem iba s účtovnou firmou, všetko ostatné si robím sama.

A čo ten podnikateľský drive? Vždy to vo vás bolo, to neustále súťaženie, posielanie návrhov a začínanie od nuly?
Asi to vo mne vždy bolo, bola som zvedavá, hľadala som možnosti, ako preniknúť na trhy, hlavne v Anglicku a v USA. Stále sa učím, hľadám informácie. Za úspechom je môj neustály osobný rozvoj.

Záleží iba na mne, či som schopná rýchlo, flexibilne a kvalitne reagovať. Je to náročné a nie každý o to má záujem. Niektorí moji kolegovia vôbec nechcú reagovať na témy, ktoré im prídu od klienta a vôbec ich nezaujímajú. Sú tvorcovia, ktorí radšej tvoria vlastné, voľné diela, a tie sa snažia predať. Pre mňa je to, naopak, veľká výzva, keď si zoberiem tému a vôbec jej nerozumiem. Musím skúšať, naštudovať si to, porozumieť a interpretovať to svojím jazykom do vizuálnej podoby.

Ktoré nové technológie sú pre umelcov kľúčové?
Kedysi bol boom počítačových hier, rôznych edukatívnych, interaktívnych materiálov, spájanie vzdelávania s programovaním. Táto oblasť je zaujímavá, ale ja sa jej veľmi nevenujem.

Zdroj: Petra Štefanková

​Ďalšími výzvami sú aplikácie pre mobily alebo virtuálna realita. Zatiaľ to vyzerá, že som klasický typ, mám rada veci, ktoré sú vytlačené na papieri. Radšej čítam klasickú knihu ako iPad alebo čítačku, takže to je moja osobná preferencia.

Napriek tomu ma minulý rok jeden startup z USA požiadal, či by mohol moje ilustrácie predávať v mobilnej aplikácii, ktorá je dostupná cez obchod Apple. Nikdy nehovorím nie, uvidím, kam sa v budúcnosti posuniem.

Momentálne žijete na Slovensku. Dá sa odtiaľto pracovať pre zahraničných klientov?
Vždy to funguje tak, že ak žijete v Británii alebo v USA, je to jednoduchšie. Firmy podporujú lokálnu kreativitu a nie sú ochotné prekonávať prekážky. Teraz si však hľadám nového agenta, ktorý by mi mohol pomôcť.

Uvidíme, kam ma tieto zmeny privedú. Musím uvažovať nad tým, ako sa vyvíja trh, po čom je dopyt. Niekoľkokrát som už zmenila svoj štýl, hľadala som spôsob, ako zaujať trh. Stále musím tvrdo pracovať. Zo Slovenska je to určite zložitejšie, ale dá sa to, ak ponúknete materiál, ktorý je výnimočný. A o to práve ide. Nesmiete sa zabudnúť a zaspať na vavrínoch.

Myslíte si, že je umenie dôležité v našom živote? V čom je pre spoločnosť podstatné?
Umenie je spôsobom komunikácie. Je to forma, ako posúvať dôležité myšlienky do povedomia publika. Existujú na to rôzne možnosti. V mojom prípade je to obraz. Hľadám svoje publikum a snažím sa, aby reagovalo.

Pomáha mi to ďalej rozvíjať nielen moje podnikanie, ale aj myšlienky. Ak prichádza podpora zvonku, som schopná rozmýšľať a produkovať inovatívne nápady a projekty.

Na Slovensku, bohužiaľ, nie je umenie takou samozrejmou súčasťou života bežných ľudí. Ako sa dá dosiahnuť zmena k lepšiemu?
Myslím si, že je to prirodzené. Nedá sa očakávať, že ak majú ľudia hlboko do vrecka, budú s radosťou rozdávať a podporovať umenie, ak v tom nevidia nič zaujímavé. V RSA žurnále sme rozoberali podobnú tému.

Ja som pre článok zdôraznila, že je dôležité podporovať export umenia zo Slovenska do zahraničia. Uvidíme, ako zahraničie prijme názor, že my potrebujeme exportovať. Nezatvárajú sa oni pred nami až príliš? Dávajú nám dostatok príležitostí? Je pravda, že Európska únia podporuje a financuje naše projekty, no potrebujeme podporovať mladých umelcov, ktorí na Slovensku doslova živoria.

Budeme my Slováci podporovať slovenské umenie? Alebo sa zapoja aj ďalšie štáty a umožnia, aby kultúrna výmena bola zaujímavejšia? Už teraz existujú rôzne možnosti na pobyty umelcov v zahraničí. Niekedy je to tak, že umelec si musí zohnať sám financie a stále sú prekážky, ktoré v tom bránia. Náklady na to, aby sme pomohli umelcom dostať sa do sveta, sú však veľmi vysoké.