Viktoria je Slovenka, ktorá žije v Rakúsku. Tieto prírodné materiály odvážne kombinuje s perlami, kryštálmi či zlatom. A tvorí tak šperky, ktoré oceňujú zákazníčky po celom svete, aj prestížne medzinárodné poroty.
Článok o tejto talentovanej slovenskej šperkárke si môžete prečítať už dnes v prílohe Hospodárskych novín prečo nie?!
Viktoria už ako malá sedávala nad maminou veľkou zásuvkou plnou „pokladov“. A jej detská vášeň veľmi skoro nadobudla kreatívny rozmer. Keď objavila pokazený šperk, skombinovala ho s iným materiálom a spravila ho tak opäť nositeľným.
Otec ju podporoval v kresbe, maľbe či modelovaní, no dôležité bolo ešte čosi: ako archeológ ju brával na náleziská, kde sa vyskytovali okrem iného aj staré šperky. A pomedzi to tiež kosti, škrupiny, vysušené drievka... A nerasty.
„Už v detstve som začala zbierať kamene a kryštály, ktoré ma upútali,“ spomína Viktoria. „Dodnes ma fascinuje predstava ich rastu, zloženie z rôznych chemikálií, ktoré im dodávajú farbu a ich zakódovaná štruktúra“. A svojou troškou prispela aj vrodená láska k vode. Avšak, nepredbiehajme.
Smer Viedeň
Šperk sa pre Viktoriu, v tom čase ešte Ferusovú, postupne stával médiom, ktoré jej dovoľovalo zviditeľňovať svoje predstavy a vyjadriť, čo slovami nedokázala. Fascinovalo ju, že je to umenie, ktoré môže človeka všade sprevádzať, byť po celý život súčasťou krajiny jeho tela – povedané v šperkárskej poetike.
Ako dcéru archeológa ju zaujalo tiež to, že dokáže výrečne svedčiť o časoch minulých: spona na zopnutie odevu o technickej úrovni danej doby, prsteň či náhrdelník o sociálnom postavení vtedajších nositeľov...
Jej kroky preto prirodzene smerovali na bratislavskú VŠVU, do Ateliéru S+M+L_XL – Kov a šperk, kde spoznala aj svojho budúceho manžela, rodáka z Viedne. Potom už udalosti nabrali rýchly spád, ovplyvnili jej súkromný, ale aj profesionálny život.
„Popri dokončovaní bakalárskej práce som sa do rakúskej metropoly natrvalo presťahovala a vydala sa. Magisterské štúdium som končila už ako matka dvojročného Sebastiana,“ rekapituluje Viktoria obdobie spred desiatich rokov.
Hneď po štátnici sa naplno pustila do tvorby vlastných šperkárskych kolekcií a unikátov – a tie veľmi rýchlo začali žať úspech na medzinárodných výstavách a súťažiach. A nedá sa nepoložiť si otázku: a prečo vlastne?
Jemná trhlina
Schopnosť abstrakcie od zdanlivo náhodného zostavenia až po fascinujúcu syntézu medzi farbami, výberom materiálu, živosťou a detailným prepracovaním. Aj týmito slovami experti na súčasný šperk a jeho zberatelia oceňujú výnimočnosť a nápaditosť Viktoriinej tvorby.
Neprekáža im ani to, že jej šperky sú zväčša len ťažko zaraditeľné do určitej šperkárskej kategórie alebo porovnateľné s tvorbou iných umeleckých šperkárov.
Nuž, nečudo. V očiach mnohých jej brošne predstavujú na prvý pohľad tak trochu nesúrodý zhluk: kúsok dreva nalakovaný v živých farbách, do toho drahokam alebo perla.
Nič, čo by ste bežne videli na blúzkach elegantných žien. A pritom je zároveň okamžite zjavné, že presne tam patria. Viktoria uznáva, že niektoré súvislosti v jej šperkoch sa môžu javiť ako nezvyčajné a harmónia farieb nesúrodá. O to jej však presne ide: „Toto podráždenie, táto jemná trhlina, ktorá pozastavuje naše vnímanie krásy, je pre mňa príťažlivá.“
Nielen pre ňu. V rodnej Bratislave by sa svojou tvorbou asi uživila len ťažko, no Rakúšania sú našťastie oveľa ochotnejší zaplatiť vysokú cenu aj za šperk vyrobený z nedrahých materiálov. Teda iných, ako je zlato a striebro.
„Staršia generácia je síce aj tu veľmi konzervatívna a súčasnému šperku príliš nerozumie, no vo Viedni žijú alebo ju aspoň často navštevujú zberatelia súčasného šperku.
Pravidelne chodia na vernisáže a kupujú šperky od známych vychytených šperkárov, ale aj začínajúcich umelcov na tomto poli. Dôležité je vedieť podať a vysvetliť vlastnú tvorbu záujemcom a publiku, ktoré možno o voľnom šperku dosiaľ nepočulo,“ vysvetľuje Viktoria.
Oheň v rukách
Aj v jej prípade zohrali rolu tí správni ľudia. Jednou z prvých bola Birgit Wiesinger z prestížneho ateliéru StossImHimmel. Videla jej tvorbu na internete, nadchla ju a v roku 2009 v tom čase čerstvú tridsiatničku vtiahla do tej najlepšej šperkárskej spoločnosti.
Viktoria sa ocitla vo veľkom prestížnom ateliéri, obklopená tvorcami, ktorí sa (v tom čase ešte na rozdiel od nej) živili výlučne vlastnou tvorbou. Otvorili sa tak pred ňou nové výstavy, prezentácie a tiež mala opäť s kým debatovať.
„Zásadne ma posunula aj komunikácia o technických riešeniach či zdieľanie väčších nástrojov a náradí, ktoré sú pre zlatnícku a šperkársku činnosť nevyhnutné,“ objasňuje.
A potom sa objavil na scéne ďalší významný človek. Zakladateľka prestížnej šperkárskej galérie V&V Veronika Schwarzinger, ktorú spoznala ešte počas štúdií, jej v roku 2011 iniciatívne zorganizovala prvú výstavu a predstavila tak Viktoriu rakúskemu publiku.
A ten istý rok sa udialo ešte čosi: v spolupráci s rakúskym reštaurátorským tímom dostala veľkú zákazku na brúsenie kameňov do antických šperkov rodiny Esterházy. Keďže táto úloha bola veľmi objemná a časovo rozsiahla, rozhodla sa pre odvážny krok. Opustila StossImHimmel a začala pracovať na voľnej nohe.
Apropo, brúsenie kameňov je pre ňu dodnes fascinujúcou činnosťou. „Každý minerál má svoje vlastné jemné rozdiely, ktoré ho odlišujú od iného. Objavovať ich cez brúsenie ma fascinuje. Kameň pri brúsení a leštení získava farbu, lesk a vnútorné vyžarovanie, oheň. Akoby ožíval v mojich rukách.“