Sledujte nás na Instagrame

@hospodarske_novinyFacebook
15.01.2018, 10:56

Bratislavské krematórium. Jedinečný dom na konci cesty

Je jednou z mála stavieb realizovaných na našom území, ktoré majú svetovú úroveň a na ktorú sa neprávom zabúda.

Bratislavské krematórium. Jedinečný dom na konci cesty
Zdroj: ZDENĚK LUKEŠ

Bratislavské krematórium, ktoré navrhol architekt Ferdinand Milučký je popri banskobystrickom pamätníku Jozefa Jankoviča a Dušana Kuzma najvýznamnejšou slovenskou realizáciou šesťdesiatych rokov.

Pozrite sa, ako vyzerá dizajn tejto architektonicky výnimočnej stavby:

​Práve Milučkého opus magnum sa teraz dočkalo samostatnej publikácie, ktorú pre vydavateľstvo Slovart pripravili teoretik a pedagóg pražskej fakulty architektúry ČVUT Matúš Dulla spolu s fotografkou Oljou Triaška Štefanovič, píšu Lidovky.

V úvodnom texte autor približuje históriu krematórií v Európe aj v Československu a pripomína aj jednu pozoruhodnú zaujímavosť: kým v Česku vznikla prvá stavba tohto typu už v roku 1917 (Liberec) - a ďalšie rástli ako huby po daždi v nasledujúcich rokoch, na Slovensku tomu bolo inak.

Najmä preto, že tamojšia katolícka cirkev sa stavbám krematórií dlho snažila brániť. Prvá súťaž tak bola pod Tatrami vypísaná až na konci  päťdesiatych rokov. A definitívne projekt bratislavského krematória dokonca vznikol až v nasledujúcej dekáde, práve na rysovacej doske architekta Ferdinanda Milučkého (* 1929 v Rajci).

Zblíženie, smútok a totem

Milučký bol absolventom bratislavskej techniky, kde na neho mal veľký vplyv najvýznamnejší slovenský funkcionalista Emil Belluš, architekt pevných mravných zásad. K jeho - síce nemnohým, ale mimoriadne pôsobivým - realizáciám patrí kultúrny dom v Piešťanoch, vlastná vila v Bratislave a donedávna aj výstavné pavilóny v slovenskej metropole, ktoré už dnes bohužiaľ neexistujú.

Milučkého veľkým vzorom bol Ludwig Mies van der Rohe, ktorého legendárny barcelonský pavilón zo svetovej výstavy 1929 bol aj jednou z inšpirácií pre budovu bratislavského krematória.

Aj bratislavského architekta fascinovali dlhé paralelné múry, typické pre Miesove práce, rovnako ako prostá kompozícia vnútorných priestorov a rozmerné sklenené steny.

Ďalšie inšpiráciou mu potom bola škandinávska architektúra, najmä motív presklenej oltárnej steny v kaplnke od manželov Heikkiho a Kaiji Sirenovcov vo fínskom Otaniemi.

Pokojný priehľad na lesný porast vytvára mimoriadne pôsobivý motív, ktorý Milučký takisto zužitkoval v interiéri veľkej siene krematória. Milučkého stavba je umiestnená na miernom svahu, paralelné biele betónové steny bežia po jeho vrstevniciach.

Komplex tvorí aj sústava terás v rôznej výške, pospájaných širokými schodiskami. K budove nesmerujú priamo, ale stúpate miernou serpentínou, čo je podmanivé.

Materiály stavby sú prosté: kameň, betón, krytý bielymi vápencovými doskami, sklo, drevo, oceľ. Každý prvok je spracovaný s veľkým citom, významnú úlohu zohrávajú priehľady, práca s terénom, výtvarnými dielami.

Tie sa nachádzajú v celom areáli len tri. Vedľa plastík Zblíženie od Rudolfa Uhorska a Smútok, ktorej autorom bol Pavol Tóth, je to predovšetkým drevený "totem" architektovho priateľa Vladimíra Kompánka, ktorý je umiestnený na svahu pod krematóriom a svojou vertikálou, opracovaním aj materiálom vytvára krásny kontrast k stavbe v pozadí.

Na krematórium nadväzuje lesný cintorín v škandinávskom štýle. Umiestnenie areálu na svahu umožnilo tiež bezproblémové vybudovanie podzemných technických priestorov.

Profesor Emil Belluš hodnotil hotové dielo slovami: "Pôsobivosť upraveného prostredia je nesporná. Výsledná atmosféra obradnej siene evokuje ovzdušie pre pokojný návrat do kolobehu prírody, do večnosti."

Stavba ako geometrická sústava

V skorších epochách sa architekti snažili dať krematóriám vznešený kabát. Sprvu to boli akési antické chrámy, neskôr často svojrázne dekorované "svätyne", ako je známe Janákove krematórium v ​​Pardubiciach, pokryté farebnými terčami v štýle art deco a pripomínajúce perníkovú chalúpku.

Neskôr už volili striedmejšie formy, ako Bedřich Feuerstein v Nymburku, ktorý zostavil budovu z jednoduchých bielych geometrických telies, alebo brnenský Ernst Wiesner, ktorý stavbu obkrúžil akýmisi kamennými bodcami, ktoré jej prepožičiavajú slávnostný ráz.

Civilnosť šesťdesiatych rokov potom volila ešte jednoduchšie motívy. Bol to práve Ferdinand Milučký, ktorému sa podarilo za pomoci jednoduchých kompozičných prostriedkov vytvoriť dielo, ktoré v krajinnom prostredí vytvára tvarovo čistú geometrickú sústavu.

Budovu krematória dokončili v roku 1969 a získala niekoľko ocenení, rovnako ako jej skromný autor. Ak pôjdete po diaľnici do Bratislavy, nezabudnite ju navštíviť. Pre ostatných je zatiaľ k dispozícii aspoň Dullova kniha.

Len je škoda, že farebné snímky sú v nej zámerne ladené do temnejších tónov a boli nadobudnuté v zimnom období, čo im dodáva zbytočne pochmúrny ráz.