Po hladkom pristátí sa ocitám v rade ľudí čakajúcich na pečiatku od úradníkov. Let národných aeroliniek TAM pristál v najväčšom brazílskom meste s polhodinovým meškaním. Asi 63-ročnej Brazílčanke, ktorá sa na letisku v Paríži usedavo rozplakala pri rozlúčke s blízkymi, už uschli slzy.
BANÁNY S KÁVOU
Letisko vonia zmesou banánov, kávy a manga, neviem, odkiaľ tá vôňa pochádza. Mojou imigračnou úradníčkou je asi 30-ročná čiernovláska s hlbokými očami, do ktorých radšej veľmi nepozerám. Nepreriekne ani slovo, na jej tvári trochu zaihrá úsmev a ja už stískam opečiatkované papiere a idem si vziať kufor.
Po tom, čo som s letiskovým pracovníkom spísal protokol o strate batožiny, nastupujem do autobusu, ktorý ma odvezie priamo do hotela. Sampa, ako Sao Paulo volajú miestni obyvatelia, plne vyjadruje pestré národnostné a kultúrne zloženie obyvateľov Brazílie.
SV. PAVOL
Pôvodne jezuitská misijná stanica založená v roku 1554 na náhornej plošine Piratininga, sa stala v 17. storočí základňou hraničiarov - bandeirantes, ktorých úlohou bolo na výpravách do vnútrozemia zotročovanie miestnych obyvateľov. Po vyhlásení brazílskeho cisárstva o dvesto rokov neskôr sa stalo Sao Pauolo hlavným mestom rovnomennej provincie a po založení právnickej fakulty i centrom kultúrneho a politického života v krajine.
Sao Paulo je dnes so svojimi viac ako sedemnástimi miliónmi obyvateľov tretím najväčším mestom na svete. Pomaly zisťujem, že toto mesto si ma získava nielen svojou vôňou. Pri výbere hotela sa v Brazílii neoplatí šetriť. Ich ceny nie sú až také vysoké ako v európskych metropolách a úroveň služieb v štvorhviezdičkových hoteloch väčšinou príjemne prekvapí. Jeden z najlepších výhľadov na mesto zo svojho tridsiateho poschodia ponúka hotel Staybridge Suites, ktorý ma na druhý deň ráno prekvapil príjemnými raňajkami na európsky spôsob.
BABYLON NÁRODOV
Mesto prisťahovalcov, ako Sao Paulo škodoradostne nazývajú obyvatelia štyristo kilometrov na sever vzdialeného niekdajšieho hlavného mesta Brazílie Ria de Janeiro, ponúka svojim návštevníkom neopakovateľnú atmosféru, ktorá sa vám vryje pod kožu. Stačí, ak sa rozhodnete prijať výzvu, ktorú vám ako rukavicu hádže toto mesto žijúce v štýle samby.
Po rannom daždi, ktorý je pri mimoriadne vlhkom vzduchu a teplote kolísajúcej medzi 28 a 30 stupňami Celzia nevyhnutnosťou rovnako ako vypitie mangového alebo maracujového džúsu po raňajkách, sa púšťam do ulíc veľkomesta, ktoré má mať podľa odhadov demografov už v roku 2025 aj s aglomeráciami až 25 miliónov obyvateľov.
Po krátkej jazde taxíkom sa nechám vysadiť v ázijskej štvrti Liberdade, nachádzajúcej sa južne od jedného z najrušnejších saopaulských námestí Praca de Sé. Na východ odtiaľ nachádzam štvrť patriacu potomkom Talianov a sprievodca Manuel ma ubezpečuje, že svoju vlastnú štvrť má v meste aj židovská, arabská či nemecká komunita. Saopaulčania sú na svoju Sampu hrdí hádam ešte viac ako obyvatelia Ria. Neustále pripomínanie druhého najväčšieho mesta v Brazílii, ktoré je podľa nich len špinavým odkladiskom tulákov a bezdomovcov, vo mne vyvoláva pocit, že v Riu sa naozaj hádam ani nepracuje, ako sa mi to mnohí snažia vsugerovať. Hoci ma sprievodca upozorňuje na pouličnú kriminalitu a konštatuje, že ázijská štvrť Liberdade je pre turistov jednou z najbezpečnejších, v zmesi iných turistov sa až tak komfortne necítim.
S DVOJKOU SA DNES NEJAZDÍ
Už o deviatej doobeda v meste panuje ruch, ktorý viedol až k tomu, že magistrát obmedzuje hustotu dopravy nariadeniami, s pomocou ktorých na cesty v ten-ktorý deň pustí len autá s párnym alebo nepárnym prvým číslom v poradí. Sao Paulo je aj mestom motorkárov, ktorí sa nekompromisne predierajú spleťou viacprúdových mestských komunikácií. Podľa domáceho sprievodcu si pulzujúce veľkomesto vyžiada životy dvoch motorkárov denne.
Napriek tomu, že mnohé z budov, ktorými by sa mohlo Sao Paulo pochváliť v novom šate, sú v chátrajúcom stave a na prvý pohľad nepríťažlivé, dotvárajú atmosféru mesta.
Nedeľný pokoj Sampy prerušovaný početnými zvoneniami katolíckych kostolov som sa rozhodol vystriedať za rušné námestie Praca da República. Môj sprievodca ma ubezpečuje, že si pozrieme jeden z najvzrušujúcejších domácich trhov, aké v Brazílii možno nájsť. V parku lemovanom odstavenými veteránmi spred tridsiatich až štyridsiatich rokov, ktoré tu plnia úlohu bežného dopravného prostriedku, sa nachádza niekoľko desiatok stánkov, v ktorých potomkovia pôvodných Indiánov ponúkajú na predaj rôzne ozdobné amulety a výrobky z kože, dreva a farebné odevy. Japonskí Brazílčania tu majú rozbehnutý biznis s pouličnými bufetmi a ja sa blúdiac spleťou jednotlivých stánkarov, ktorí neustále na mňa niečo pokrikujú, snažím zistiť, ako by som sa mohol dostať na Avenidu Ipiranga. Presne po tejto ulici prichádzam k štyridsaťjedenposchodovému mrakodrapu Edifício Itália, ktorý slúži ako vyhliadková veža pre tisíce turistov ročne.
Podmienkou vstupu na vyhliadkovú terasu je návšteva talianskej reštaurácie na vrchnom poschodí, inak sa môžete pozrieť na mesto z výšky až po zaplatení vstupného, ktoré sa podľa všetkého odvíja od čašníkovej nálady.
BRAZÍLSKE DOTYKY
Najslávnejším námestím v tejto juhoamerickej metropole je Praca da Sé, na ktorom naplno cítiť život mesta. Prvotné dotyky ľudí, ktoré som zaregistroval už po príchode na letisko, sa postupom času začínajú meniť na pohladkania, ktoré si chvíľami neviem vysvetliť. Všetko sa zmení práve po predieraní sa davom ľudí mnohých národností pri metropolitnej katedrále - Catedral Metropolitana. Kostoly patria v Brazílii k najzachovalejším pamiatkam. Sú obklopené žobrákmi viacerých kást, ktorí už vopred vedia, aká je ich stratégia - nenápadné okúsenie zákazníkovho vrecka, usedavý nárek, neprítomný pohľad mladého muža zmoreného drogami. Brazília a Sao Paulo umožňujú Európanovi pocítiť pulz života na iný spôsob. Slabá stredná vrstva a veľký počet prisťahovalcov z vidieka, z ktorých sa grupujú násilnícke bandy prepadávajúce turistov, sú len jedným z otáznikov, ktoré visia nad touto juhoamerickou krajinou.
Mesto samby žijúce v noci karnevalovými tanečnými barmi, kde sa caipirinha vylieva zo stolov pošliapaných mulatkami, sa ráno opäť prebúdza do ďalšieho pracovného dňa. Na letisku čakám na odlet lietadla a kontaktuje ma ďalší zo žobrákov. Dávam mu pre šťastie posledný real, ktorý mám vo vrecku, a v duchu si poviem jedno prianie.