Každý zlý bankár v Amerike si 6. novembra s úľavou vydýchol. Americká centrálna banka (FED) totiž neočakávane prudko znížila úrokové sadzby a umožnila tak pokračovanie jednej z najnedbalejších úverových horúčok v americkej histórii. V dôsledku toho bude dlho očakávaná korekcia podnikových súvah, ktorá začiatkom 90. rokov zapríčinila deformáciu svetovej ekonomiky, odložená na neurčito. Bez ohľadu na to, ako sa vyvíjajú akciové trhy, bezprostredne po znížení sa len ťažko uniká prostému faktu, že panické znižovanie sadzieb je pre americkú ekonomiku ultimatívne zlé.
Šéf FED-u Alan Greenspan, ktorý sa počas pôsobenia na poste centrálneho bankára dopustil viacerých chýb, je však stále dosť rozumný a uvedomuje si, že národ, ktorý prepadol úverovej horúčke, potrebuje na svoj rast aj naďalej viac a viac pôžičiek. Je potrebné poznamenať, že náplň práce prezidenta FED-u spočíva v schopnosti nastaviť správnu cenu peňazí pre najväčšiu ekonomiku sveta. Netreba zdôrazňovať, že je to ťažšie, než nastaviť správnu teplotu v 500-lôžkovom domove pre dôchodcov. Znížené úrokové sadzby sú vodou na mlyn pre akcionárov, podnikateľov, zamestnancov a nových vlastníkov domov. Avšak existuje široká vrstva Američanov, pre ktorú sú nízke úrokové miery jedom. Sú to prevažne ľudia, ktorí žijú zo svojich úspor. Nie každý Američan totiž vlastní akcie, či je majiteľom firmy, pričom mnohí z nich nevlastnia ani rodinný dom. Desiatky miliónov Američanov kladú veľký dôraz na to, aby dostali čo najviac zo svojich úspor. Týka sa to prevažne dôchodcov, no aj iných vrstiev, žijúcich z úrokov.
Sociálne dôsledky znižovania úrokových sadzieb sa týkajú všetkých. Dávno, ešte za éry prezidenta J. F. Kennedyho a počas Reaganovej vlády, sa hovorievalo, že "stúpajúca vlna dvíha všetky lode". Vysoko uznávaný americký ekonóm Herbert Stein však na túto slávnu tézu výstižne poznamenal: "Vlna však nedvíha lode, ktoré sú pod vodou." Stúpajúca vlna lacných peňazí môže znížiť ceny úverov pre väčšinu podnikateľov. Avšak pre vypožičiavateľa v oblasti telekomunikácií a optických káblov, kde neexistuje skoro žiadny dopyt po ich produktoch, je hypotetická schopnosť požičať si peniaze za nižšie ceny úplne bezpredmetná. V rámci týchto spoločností existujú len dve možnosti: buď je spoločnosť v takom zlom stave, že jej nikto nepožičia ani pri nízkych úrokoch, alebo keď spoločnosti niekto predsa bude ochotný požičať, firma nebude schopná tieto lacné prostriedky efektívne využiť. Aký zmysel však má pôžička na spustenie novej výroby, ak nejestvuje žiadny dopyt po produktoch tejto firmy? Aký zmysel má požičiavanie na prevádzkovanie spoločnosti, ktorá stráca čoraz viac a viac peňazí? Jednoducho povedané, nové úvery len na úkor uskutočnenia nových strát nie sú lacnou záležitosťou ani pri tých najnižších úrokových mierach a nízke sadzby nespasia žiadny podnik, ktorý je už dávno pod vodou.
Japonský príbeh je veľmi podobný situácii v americkom technologickom a telekomunikačnom sektore. V Japonsku, podobne ako v súčasnosti v Spojených štátoch, sa centrálni bankári dlhodobo snažili znižovať úrokové sadzby znova a znova, zaplavujúc tak ekonomiku veľmi lacnými peniazmi až do bodu úplného vyčerpania všetkých úverových prostriedkov. V stručnosti to znamenalo len to, že ultranízke úrokové sadzby boli prístupné len spoločnostiam, ktoré boli blízke bankám, ktoré im dokázali požičiavať nové zdroje v akomkoľvek štádiu ich pôsobenia bez ohľadu na to, či spoločnosť mala alebo nemala potenciál prežiť. Týmto však boli ostatné zdravšie spoločnosti ukracované o životne dôležité zdroje. Otázkou stále ostáva, či sú americkí bankári po tejto stránke iní. Dobre si všetci pamätáme, ako dlho trvalo presvedčiť mamutích bankárov telekomunikačného gigantu Worldcom, aby pustili spoločnosť pod vodu. Citigroup a J. P. Morgan požičiavali nové a nové prostriedky skrachovanému energetickému gigantu Enron ešte aj v posledných mesiacoch jeho pôsobenia.
Komerčné úvery sú stále pod minuloročnou úrovňou, čo je rovnako dobré, ako aj zlé. Dobré, pretože to poukazuje na akúsi novozískanú opatrnosť bankárov. Zlé v tom zmysle, že stále existujú dobré spoločnosti, ktoré potrebujú financovanie a nemôžu ho získať, lebo banky a dlhopisoví investori sú až po uši v toxických vodách naplnených telekomunikačnými a energetickými úvermi. Samozrejme, že by bolo zlým snom likvidovať viac spoločností. Bolo by však ešte väčšou chybou požičiavať si stále viac a viac.
Bolo by veľmi upokojujúce, keby práve toto znižovanie sadzieb bolo Greenspanovým posledným hodom kockou. Japonský príbeh však jednoznačne poukazuje na to, že celá hra môže ešte dlho pokračovať. O pár rokov však bude Greenspan nútený odísť na aktívny dôchodok a s najväčšou pravdepodobnosťou bude zarábať obrovské sumy peňazí na poradenstve práve tým zlým bankárom, ktorí ho dnes obdivujú.
StoryEditor