Mala by to byť jedna z tých úloh, o ktorých sa zvykne hovorievať, že sú "životné". Herec Stano Dančiak sa teší, že to je predovšetkým úloha pre neho celkom nová. A ktorej text je najzložitejší, s akým sa doteraz stretol. Dostal v nej príležitosť vymaniť sa z čisto komediálnej polohy a okúsiť prácu v novom tvorivom tíme. Hra Ja, Feuerbach pochádza z pera v súčasnosti najvýznamnejšieho nemeckého dramatika Tankreda Dorsta.
Hold Dančiakovi?
Text Ja, Feuerbach má už vyše 15 rokov. Dorst ho podľa teatrologičky a prekladateľky hry Svetlany Waradzinovej nenapísal pre konkrétneho herca. V nemeckých divadlách ho vraj zvyknú inscenovať vždy, keď potrebujú vzdať hold nejakému hercovi, ktorý končí svoju aktívnu divadelnú kariéru. A hoci sa aj v prípade obsadenia Stana Dančiaka môže zdať, že u nás sa ide hra uvádzať s podobným zámerom, skutočnosť je iná. "My sme si hru našli ako veľmi konkrétny titul a robíme ju s ľuďmi, ktorí pri divadle sú a pri ňom zatiaľ aj ostávajú," hovorí jej režisér Jakub Nvota. Popri Stanovi Dančiakovi sa na javisku predstavia aj herci Kamil Mikulčík, Marta Rašlová a v epizódnych úlohách aj štyria konzervatisti.
Hra o vášni
Hra je príbehom staršieho herca, ktorý strávil 7 rokov v psychiatrickej liečebni a pokúša sa vrátiť späť na divadelné dosky. Kedysi žal slávu, teraz musí o úlohu bojovať na konkurze. Prichádza na tzv. predvádzačku a čaká na režiséra. Jediným divákom je totiž zatiaľ režisérov asistent, ktorý nielen že nevie, kto je Feuerbach, ale nepozná ani Shakespeara. Feuerbachovo čakanie sa mení na monológ o živote, práci herca, o tom, čo sa mu preháňa mysľou... "Je to predovšetkým o vášni pre divadlo, ale aj o tom, že niekedy je ťažké nájsť deliacu čiaru medzi realitou a fikciou," hovorí Waradzinová. Aj pre Jakuba Nvotu je hra predovšetkým o hľadaní hraníc normálnosti v našom živote: "V tejto podivnej mediálnej dobe je ťažké rozoznať, čo je alebo nie je hra, čo je alebo nie je šialenstvo." Hra nie je tradičnou činohrou, je to podľa Nvotu skôr udalosť, ktorá sa odohráva pred divákmi v reálnom čase. Je o jednej skúsenosti, o jednom hercovi.
Bez súcitu, prosím
Stano Dančiak sa na takmer prázdnom javisku, s minimom rekvizít, bude musieť spoliehať viac-menej sám na seba. Nebol by však rád, aby diváci kvôli jeho momentálnemu zrakovému hendikepu k nemu pristupovali so súcitom. Aj keď si je vedomý, že ľudská tragédia ľudí dojíma: "Ale ja s tým nič neurobím. To je však súcit, ktorý ja nemám rád." Dančiak o sebe hovorí, že je perfekcionista a má veľkú úctu k divákovi. Nerád o postavách rozpráva mimo javiska. Podobne ako režisér Jakub Nvota: "Radšej hovorím tým, čo sú na javisku."
StoryEditor