Juraj Šteňo: Hlava sa operuje hlavou

Bol to váš sen, byť neurochirurgom?
Chcel som byť chirurg. Je to zrejme vec povahy, riešiť veci rýchlejšie a radikálne. Môj starší brat študoval medicínu, bol pre mňa vzorom. Na lekárskej fakulte som si povedal, že chirurgia. Miesto však mali len na neurochirurgickej klinike v Bratislave. Náročného odboru sa mnohí báli, ale ja som mal vždy dosť chuti popasovať sa s problémami.

Takže chcete mať zvýšený adrenalín?
Čím som starší, tým sa to stáva častejšie. Síce sa za tie roky nazbierajú skúsenosti, ktoré vám pomôžu ľahšie prejsť cez niektorú fázu operácie, máte osvojené pohyby, nad ktorými musí neskúsený človek rozmýšľať... Ale na druhej strane, pri každom kroku rozmýšľam, čo všetko sa môže skomplikovať. Kedysi som si myslel, že to urobím hravo. Len čo sa človek dopracuje k pocitu nadradenosti, príde facka.

Vašou špecializáciou sú operácie nádorov a tzv. cievnych malformácií mozgu, ku ktorým je zložitý prístup...
Keď človek zvládne päťtisícovku, chce ísť vyššie. Hlavným cieľom je pomôcť tým chorým, ktorým sa doteraz nedalo.

Učíte sa na cudzích chybách?
To je v našom povolaní trošku problém. Komplikácie sa stávajú každému, ale málokto o nich rád píše. Nie je veľa takých článkov, nie vždy sa povie všetko na rovinu. Ale iste, učím sa, treba veľa pozorovať a čítať. Napokon, komplikácie nie sú nič výnimočné.

A čo šťastie?
Také to jednoduché, chirurg ho potrebuje.

Je v medicíne dôležitejší intelekt alebo technika?
Operuje sa hlavou. Ak chirurg nie je dobre teoreticky pripravený a nie je zručný, prístroje mu nepomôžu. Na druhej strane sú situácie, keď prístroj veľmi pomáha. Pred 30 rokmi sa stávalo, že sa hlava otvorila inde, než bol nádor. Teraz vám to prístroje určia s presnosťou na milimeter.

Bolo niečo, čo vás pri študovaní mozgu prekvapilo?
To, akú obrovskú kompenzačnú schopnosť má. Mozog dokáže "tolerovať" veľa chirurgickej manipulácie, musí však byť jemná. Ale ide to, s presnosťou na zlomky milimetra. Pomohla nám k tomu technika. Keď sme začali používať operačný mikroskop, videli sme väčšie štruktúry, navyše dobre osvetlené. Zistil som, že ak človek nájde hranicu medzi normálnym a chorým tkanivom, môže ísť aj do takých štruktúr, pred ktorými nás všetci naši učitelia varovali. Predtým som si myslel, že vojsť do mozgového kmeňa sa nedá bez toho, aby som človeka ťažko nepoškodil. Už to nie je pravda.

S mozgom ste v kontakte neprestajne. Je fenomenálny?
Zdá sa, že áno. Funkcie mozgu poznáme na úrovni doby kamennej. Vieme, ako sa správa bunka a mozgové štruktúry. Vieme, kde sú pamäťové štruktúry a to, že v čelových lalokoch sú psychické funkcie. Dokážeme odhadnúť, že ak porušíme isté centrum, pacient bude mať problém s čítaním, písaním, počítaním. Chýba nám však to niečo medzi tým. Poznáme chemické pôsobenia v priestoroch medzi bunkami, ale nevieme ešte mnohé veci, prečo je to tak. Napríklad Parkinsonova choroba sa lieči aj tak, že sa elektróda zavedie do jedného mozgového jadra, a keď sa stimuluje slabým elektrickým prúdom, príznaky choroby niekedy takmer vymiznú a človek je schopný normálne žiť.

Čo sa deje pri otrase mozgu?
Presne to nevieme dosiaľ. V každom prípade, nemení sa štruktúra mozgu, ale prenos vzruchov na biochemickej úrovni sa zablokuje. Nie je dosť impulzov prichádzajúcich od mozgového kmeňa do kôry a človek stratí vedomie. U pacienta sa to prejaví stratou pamäti. Otras mozgu si pamätáme takto: išiel som po chodníku, nepamätám si, ako do mňa niekto strčil alebo ma zrazil bicykel, ale pamätám si až, ako som sa preberal. Strata pamäti trvá zvyčajne len minúty, často si nepamätáme, čo sa stalo pred úrazom. Považujem to za akýsi obranný mechanizmus. Aby sa človek v pamäti nevracal k nepríjemnej udalosti. Akosi ho to chráni, aby si nepripomínal obraz nehody.

Ako nám ubúdajú mozgové bunky?
Keď sa v sedemdesiatych rokoch zaviedla počítačová tomografia, robili sa vyšetrenia boxerov po opakovaných knokautoch. Zistilo sa, že majú zmenšený mozog, časť jeho tkaniva odumrela, k.o. vlastne znamená otras mozgu. Naproti tomu pri pomliaždení sa aj morfologicky poškodí. Mozog sa, samozrejme, zmenšuje aj bez otrasov. Sedemdesiatročný človek ho má menší než tridsaťročný mladík. Dutiny sú väčšie, lebo vnútri je viac mozgovomiechového moku, tkaniva ubúda.

Ubúdajú aj z alkoholu?
Iste. Ak príde poranený pacient a je to chronický alkoholik, vidno to na CT snímke - má "menej mozgu". Po takom dobrom alkoholickom opojení ubúdajú milióny buniek. Preto sa hovorí, že si alkoholici prepíjajú mozog. Znižuje sa schopnosť rozmýšľať.

Ešte stále sa menia ľudia z ľavákov na pravákov?
Už dávno nie. Jedna naša mozgová pologuľa je dominantná, sú v nej rečové funkcie a tie, ktoré ovládajú šikovnejšiu, dominantnejšiu ruku. Nevie sa, prečo je to tak. Tieto veci sa formujú v detstve. A keď sa nasilu prerábajú, mení sa fyziologická štruktúra mozgu, niektoré funkcie sa porušia. Ak si poraní dojča napríklad ľavú hemisféru, ešte sa dokáže preorientovať tak, že v neskoršom veku bude dominantná pravá. Ale neskôr už nie.

Boli ste na študijnom pobyte v Moskve. Máme sa tam čo učiť? Bol zaujímavý?
Veľmi. Pracoval som s anatomickými preparátmi mozgu, ktoré boli vo formalíne niekedy aj desať rokov. Boli to mozgy z celého Ruska, s nádormi, ktoré sú zriedkavé. Nazývajú sa kraniofaryngiómy a vznikajú zo zvyškov štruktúry objavujúcej sa u človeka v zárodočnom období. Väčšinou vymiznú, ale ak zostanú, vyvinie sa z nich nádor, ktorý rastie v centre mozgu. Najlepší neurochirurgovia s tým bojujú a, bohužiaľ, ešte zrejme aj bojovať budú.

Čo ste zistili?
Zaujímalo ma, či cievky, o niečo hrubšie než vlas, prebiehajú cez nádor alebo po jeho povrchu, či sa napríklad dajú od neho oddeliť. Alebo to, ako je nádor spojený s mozgovými štruktúrami z medzimozgu, ktorý je veľmi dôležitý na udržiavanie metabolickej rovnováhy v tele. V Moskve som však vždy nestihol všetko preskúmať a preparáty som si bral domov, na Slovensko.

Ako? To sa predsa nesmie.
Ako keby ste si zabalili chlebíčky na piknik. Preparáty som zabalil do gázy alebo papierovej vaty napustenej formalínom, dal som ich do plastovej dózy a všetko som zalepil, aby nebolo cítiť formalín. A potom som už len tŕpol, či ma na hraniciach nechytia. Mal som šťastie, nechytili. Vybaviť totiž úradne prevoz vzoriek nebolo v ľudských silách. Radšej som riskoval, že to nejako dopadne.

Vraj ste chodili s mozgami aj po Moskve...
Potreboval som sa s celým preparátom mozgu dostať z jedného ústavu do druhého a nemal som auto. Tak som ho dal do plastového vedra s formalínom, riadne som ho zavrel a zalepil. Vedro som dal do igelitky a vyšiel na ulicu. Nastúpil som do metra, potom na preplnený trolejbus... Zakaždým, keď som kráčal po ulici, som rozmýšľal nad tým, čo sa stane, keď sa potknem, spadnem, vedro sa otvorí a vyleje sa z neho mozog. Skôr, ako by som sa vykoktal, kto som a čo robím, niekde by som visel.

V takýchto podmienkach sa rodí veda?
Ja som tam robil všetko, od upratovačky až po laboranta a fotografa. Mal som napríklad problém zaostriť štruktúry niekoľko milimetrov pod povrchom mozgu. Našiel som čierny papier, od majstrov som si zobral formičku a z čierneho papiera som si vyrobil rozlične veľké clony na fotoaparát. Zrodila sa z toho štúdia, ktorú som v roku 1984 prednášal na kongrese Európskej spoločnosti detskej neurochirurgie vo Viedni.

Používate tieto výsledky aj v praxi?
Všetky. Veľmi dobre som totiž spoznal mozgové štruktúry. Problém bol, ako pred operáciou spoznať, kde je nádor, a ako sa k nemu dostať. Pred každou operáciou som si urobil nákres aj s anatomickými štruktúrami, ktoré som nevidel, ale predpokladal som, že tam budú. Ide totiž o to, aby ste neporušili niečo dôležité. Ak sa medzimozog poruší na oboch stranách, pacient neprežije. Poškodenie skríženia zrakových nervov znamená slepotu. Podľa istých znakov som už pred operáciou vedel, ako sa týmto štruktúram vyhnúť.

Niekoľkokrát ste pracovne navštívili USA. Priniesli ste tamojším lekárom nejaké nové poznatky?
Presne tie, o ktorých som rozprával a publikovali ich aj v najrenomovanejšom neurochirurgickom časopise na svete. Ukázal som im, že zásahy do mozgu možno robiť radikálnejšie a súčasne nepoškodiť pacienta. Lebo nádor zrastá so životne dôležitými štruktúrami a jeho odstraňovanie môže mať ťažké následky. Ale ak sa napríklad nezhubný nádor odstráni, väčšina z pacientov sa vylieči. Majú potom endokrinologické problémy, takmer každý pacient je odkázaný na hormonálnu liečbu, ale to dnes nie je problém.

Čo vás naučili oni?
Obdivoval som ich vzťah k pacientovi. Možno sa boja právnikov, ale pacientovi sa tam venuje veľká starostlivosť. Okrem toho majú vynikajúcu techniku, takže sa niekedy môžu púšťať aj do zložitejších výkonov než u nás.

Operovali ste Joža Ráža po autohavárii. Aká bola vaša reakcia na jeho poranenia?
Vedel som, že rekonštrukčnou chirurgiou dokážeme dosiahnuť, aby nezomrel a nemal vážne poruchy činnosti mozgu. Na snímkach to vyzeralo horšie, než to bolo v skutočnosti. Ak je totiž poškodený mozog, sme bezmocní, ale ostatné štruktúry vieme rekonštruovať. Operácia bola dlhá, ťažká, ale asi taká, ako som si predstavoval. Vyšiel som von, a tam čakali kamery, mikrofóny. Chceli vedieť, či prežije a či ešte bude spievať. Nebolo mi to príjemné a sám som to nevedel. Ale bolo mi jasné, že môže prežiť bez vážnych následkov. Ale že bude spievať tak, ako som ho videl na koncerte v Londýne... to bolo neuveriteľné. Bol to pre mňa obrovský zážitok, keď som videl, ako sa ten človek z toho pozbieral.

Takže médiá urobili bublinu?
Bol veľmi sledovaný. Ale on nie je jediný, komu sme takto pomohli. Máme aj iných pacientov s takýmito rozsiahlymi poraneniami. Ja som sa na neho nepozeral ako na Joža Ráža, ale ako na pacienta s určitým druhom poranenia, s ktorým musím niečo urobiť. Bolo tam množstvo potenciálnych komplikácií, ale to je u každého pacienta. Išlo aj o šťastie alebo smolu, moje aj jeho. Určite sú to aj genetické danosti, niekto sa s tým vyrovná lepšie, niekto horšie. Genetické štúdie hovoria, že ak má človek istý gén, poranenie mozgu znáša ťažšie. Jožo má zrejme dobrý genotyp, po slovensky dobrý koreň.