Pred reštauráciou Thurstonovcov v rybárskej dedinke Bernard stojí obrovský hranatý kotol s vriacou vodou. Z neďalekých dverí zrazu vybehne pomocný kuchár s dvoma sieťovkami, z ktorých vytŕča niekoľko párov mohutných klepiet. Otvorí poklop a vzácny náklad zmizne v oblakoch stúpajúcej pary. O desať minút bude obed hotový!
"Langusty z Mainu si našli cestu na taniere bohatých iba nedávno," žartuje náš kamarát Tom, ktorý v Maine vyrastal. Pred sebou má takmer dvojkilového morského raka, ktorý je tunajšou kulinárskou lahôdkou a súčasne symbolom celého štátu. Tom sa veľmi dobre pamätá, ako boli ešte niekoľko rokov po vojne langusty považované za jedlo chudoby. V rodinách rybárov ich vraj mali na tanieri do omrzenia.
"Kilo langúst stálo na rybnom trhu toľko ako kilo kuraciny," smeje sa pod obrovské námornícke fúziská Tom. "Môj nebohý otec pracoval v hydinárni. Keď mali v lete piknik pre zamestnancov, mohli ste si vybrať: kurací sendvič alebo sendvič s langustou -- kus ako kus."
Smetiari morského dna. A potom nastúpila doba chladiarenských vozov. Vďaka nim dobyli langusty z Mainu stoly labužníkov celej Ameriky. Chuťou sa ich mäso nelíši od dobre pripravenej ryby -- lahôdkou sa stali najmä pre svoj exotický vzhľad.
Langusty sa lovia do nastražených pascí na dne oceánu. Rybári ich lákajú do úzkych labyrintov oceľových klietok na hnijúce mäso haringov. "Mnohí fajnoví ľudia, ktorí sú ochotní zaplatiť v meste 15 -- 20 dolárov za funt (445 gramov) živej váhy, by ich možno ani nedali do úst, keby vedeli, že sú v podstate smetiarmi morského dna," ...
Zostáva vám 85% na dočítanie.