Ako vnímate rozdelenie Česko-Slovenska po 18-tich rokoch?
Československo ako štát zaniklo dňom 31. decembra 1992. Štáty nevznikajú a nezanikajú preto, že to niekto chce, ale preto, že vzniká situácia, v ktorej je to možné. Druhá podmienka je tá, že subjekt je pripravený a schopný k takémuto riešeniu dospieť. Tá situácia vznikala zo zmien, ktoré boli v celom svete, keď zo sveta založeného na póloch Moskva a Washington zostal len jeden -- Washington. Zánik celej socialistickej sústavy znamenal nielen politický, ale aj hospodársky, aj mocenský rozpad, a v tom vákuu sa prehodnocovalo všetko. Ako ďalej? Aké východiská nájsť z tejto situácie? A táto otázka stála aj pred národmi, pred každým človekom. Všetky štáty založené na stalinskom type národnej demokracie sa rozpadli. Bolo treba nájsť nové riešenie. Česko-Slovensko bolo reakciou na staré riešenie, ale nové dva štáty boli reakciou na nové riešenia.
V čom bola podstata nových riešení? Začal sa usporiadavať svet na báze jedného pólu, Európa zasa na integračnej báze. Otázka, ktorá stála pred Slovákmi, bola tá, kto bude v Európe za stolom, a kto pri dverách. Druhá otázka, ktorú bolo treba zodpovedať, bola, ako pôjde naša ekonomika? V Česko-Slovensku aj v dôsledku chýb v riadení, aj pri rozpade východného trhu, či pri rozpade plánovaného hospodárstva, Slováci boli na tom horšie. Pád ekonomiky bol veľký, ale riešenie v rámci Česko-Slovenska nebolo také, aby bol predpoklad pozdvihnutia ekonomiky. V sociálnej sfére bol tiež rozdiel. My sme mali 400-tisíc nezamestnaných, a s výnimkou pár tisíc na Ostravsku Česká republika nevedela, čo je to nezamestnanosť.
Naša štruktúra priemyslu bola záťažou pre budúci vývoj, a bola postavená predovšetkým na zbrojnom priemysle. Padlo baníctvo, bolo ohrozené hutníctvo, zastavené investície v energetike, zastavené investície v doprave. Vznikla otázka, ako sa z tejto krízovej situácie dostaneme von. Zo Slovenska sa exportovalo 88 percent tovarov do krajín RVHP. Bola otázka, ako to všetko obrátiť, keď všetky rozhodujúce zložky boli v Českej republike. Pri hľadaní východísk sme sa dostali do situácie, keď sme museli pozerať aj na odlišnosti, ktoré sú v dvoch štátoch, a ako sa s touto situáciou dokážeme vyrovnať. Deformované ekonomické vzťahy medzi Slovenskom a Českom vzbudzovali dojem, že federácia a Česi na nás doplácajú. Na druhej strane, keď prišla kríza a Slováci žiadali zreálnenie ekonomických vzťahov, nebola ochota. Deformácií bolo veľmi veľa. Takže preto, ak sme sa chceli dostať z tejto situácie a niečo znamenať v otvárajúcom sa svete, bola zásadná požiadavka vzniku samostatného štátu, ktorý
nielen prišiel a zaradil sa medzi štáty, ale súčasne prijal program výstavby spoločnosti nového typu. A ten sme definovali ako prví spomedzi všetkých štátov v strednej Európe cez Ústavu SR a ďalšie dokumenty.
Je tu teda mnoho odlišností, ktoré bolo potrebné brať do úvahy, a hľadať, čo si zo vzťahu s Čechmi zachováme dobré. A to sme aj zachovali. A čo pre budúci život potrebujeme samostatné. A to sme dosiahli. Česko-Slovensko bolo pre Slovensko prínosom v porovnaní s Maďarskom, ale od začiatku boli česko-slovenské vzťahy nedoriešené, a ani v jednej kríze neobstáli.
Zo začiatku boli ohlasy na rozdelenie štátu podľa prieskumov rozpačité, dnes je už väčšina Slovákov na svoj štát hrdá. Prečo si myslíte, že došlo k tomuto posunu?
Prečo sa mám orientovať podľa prieskumov, keď aktuálne rozhodnutie bolo vo voľbách? A to rozhodnutie bolo také, že v Slovenskej národnej rade bola ústavná väčšina z tých, ktorí chceli mať Slovensko ako samostatný právny subjekt. Vo Federálnom zhromaždení Snemovne ľudu a Snemovne národov chýbali len tri hlasy. To bolo rozhodnutie vo voľbách 1992. Žiaden prieskum. Po druhé, v roku 1994 tu boli druhé voľby a kandidovala aj strana, ktorá chcela obnovenie Česko-Slovenska a dostala 1,4 percenta hlasov. To sú volebné výsledky, ktoré sú nespochybniteľné agentúrami, ktoré nemajú veľmi vierohodné údaje k tomuto obdobiu. Väčšina z tých agentúr a vedúcich týchto agentúr bola pročesko-slovenská. Takže je potrebné držať sa aktov, a nie prieskumov, ktoré nedávajú takýto názor.
Pokiaľ ide o postoj k samostatnému Slovensku, tak samozrejme aj na Slovensku prebiehal náš vnútorný zápas. A ten vnútorný zápas prebiehal nielen o to, aký bude vývoj Slovenska, ale prebiehal aj o strašení ľudí zo samostatnosti. Protagonistami tohto zápasu sme boli ja a Ján Čarnogurský. Hlavné rozdiely v politickej oblasti v tom strašení vychádzali z toho, že ako štát nás nikto neuzná a dostaneme sa do občianskej vojny. A bude tu Balkán a tak, ako boli vojny na Balkáne. Ďalej boli hrozby, že sa ekonomicky zrútime, lebo česká a slovenská koruna budú v takom nepomere, že za českú korunu budeme platiť tridsať korún slovenských. Boli tu hrozby vysokej nezamestnanosti, ďalšie hrozby v tom, že Slovensko nemá históriu, a nemá ľudí pripravených na vládnutie. Preto nebude schopné zvládnuť procesy, ktoré tu boli. A v tejto atmosfére sa ľudia rozhodovali vo voľbách, ale rozhodli sa v prospech samostatného Slovenska. To znamená, že neprijali túto argumentáciu. To je fakt. Ona, samozrejme, pokračovala
vo všetkých štruktúrach, ktoré Česko-Slovensku boli priaznivé, aj keď potom pružne menila spôsoby. Náš vnútorný zápas pokračoval ďalej. Bolo treba prevziať iný typ ekonomickej reformy, ako bol v Čechách. Bolo potrebné prevziať iný typ privatizácie, ako bol v Čechách. Potrebovali sme prijať výstavbu všetkých štruktúr štátu, lebo v Českej republike vymenili tabuľky na úradoch a mali pomaly kompletnú organizáciu štátnej správy. My sme drvivú väčšinu funkcií štátu nevykonávali vôbec. Sem-tam bol niekto v Prahe. Bolo nutné sa naučiť a vstúpiť do týchto vzťahov od samého začiatku. Musela sa začať orientovať zmena trhov. Keď som hovoril, že 88 percent tovarov išlo na Východ, tak v roku 1997 sme už mali 88 percent presmerovaných do krajín s voľne vymeniteľnou menou. Ten obrat musel nastať. Niektoré odvetvia sa začali oživovať. Začala sa na rôznych miestach výstavba, a investície začali plynúť.
Čiže Slováci sa oprávnene z vytvárania psychózy neúspechu dočkali úspechu. A tento úspech rástol vo všetkých sférach. Rástol v kultúrnej sebaidentite, rástol v hodnotovom zameraní, kde sme odlišnejší ako mnohí iní, a vidíme to. Boli úspechy v športe, boli úspechy v umení, boli úspechy v ekonomike, aj sú ešte mnohé, ale predsa sa dostávame do iného pohľadu, lebo pri vzniku štátu boli postavené iné ciele. To, čo sa dosiahlo, je síce úspechom, ale trošku iným. Preto aj hodnotenie je iné, a preto sa aj obraz mení. Musím povedať, že nebyť samostatného štátu, tak ani na majstrovstvách sveta nie sme, ani majstri sveta v hokeji nie sme. Neboli by ani reprezentačné družstvá športovcov, ani si nebudeme sami definovať svoju výrobnú základňu, či ani svoje iné hriechy, ktoré ešte zatiaľ stále pretrvávajú, ale už sú našou slovensko-slovenskou vecou.
Dá sa povedať, že Slovensko je plnoleté. Ktoré sú najväčšie úspechy, a na druhej strane najväčšie prešľapy našej republiky?
Pokiaľ ide o úspechy, tak z faku, že to Slovensko existuje, sme sa tešili každý deň. Bolo sto dní samostatnosti. Bolo tisíc dní zvrchovanosti. A vždy sme mali z toho oslavu a radosť, lebo očakávania aj v Európskej únii boli iné. Malo to priamo označenie, že Mečiarov experiment dlhšie ako tri roky nevydrží. Čiže existencia štátu sama osebe je úspech. Vtedy, v tej vývojovej línii, ktorá je daná sčasti zvonku, a sčasti z vnútra, Slovensko v porovnaní s inými sa rozvíja úspešnejšie. Veď bolo obdobie, keď bola slovenská koruna silnejšia ako česká koruna. Aj keď sa čakalo, že to tak nebude, a že skrachujeme. Neskrachovali sme. Medzi úspechy možno považovať aj sebaidentifikáciu, že dnes si už rozumieme, čo sme.
Za neúspech považujem z pohľadu vnútornej politiky to, že sa nezvládol regionálny rozvoj. Veľa oblastí Slovenska je zanedbaných a v podstate bez investícií. Za dvadsať rokov zaostávajú dvadsať rokov. Nezvládla sa dimenzia zamestnaneckej a sociálnej politiky.
Slovensko nepokračovalo v práci, ktorú som robil, keď sme znižovali nezamestnanosť až na úroveň 10 percent, ale začalo
exportovať pracovnú silu. To nie je dobré, lebo doma musí každý dostať šancu. Táto sociálna a ľudskoprávna dimenzia nie je dodnes zvládnutá. Po tretie, je samozrejmé, že tu musí byť rôznofarebnosť nielen názorová, ale aj ekonomická, aj politická, ale musí byť pozitívna. Nemôže byť negatívna a vylučujúca iných. A veľmi jednostranná, lebo to nikdy nie je dobré. Ak zoberiem hriechy a chyby, väčšinou majú povahu v subjektoch, ktoré v danej chvíli boli pri moci, ale moja definícia pri vzniku štátu, že sme odsúdení na úspech, trvá. Myslím, že medzi naše hriechy patrí aj to, že dodnes nevyužívame geopolitickú povahu Slovenska, ktorá je pre ekonomiu aj politický vývoj mimoriadne výhodná.
Ako ste sa vy zmenili za tých 18 rokov?
Ak ide o politiku, hádam nikto nepochybuje, že z pohľadu pozitívnych či negatívnych skúseností v domácej a v svetovej politike ich mám na Slovensku najviac. Nie každému sa podarí zakladať štát od začiatku a byť úspešný. Táto funkcia je nezastupiteľná. Pokiaľ ide o ľudskú dimenziu, tak by som povedal, že také sladko-kyslé. Bolo dobré, že som mohol byť pri veľa veciach a uskutočniť ich. Druhá vec je, že vlastne v tej dobe dozretia, keď máte byť najproduktívnejší, tak príde z vonku stop, a vlastne je to postavené bokom. Vysvetlím to takto. Pri rokovacom stole sme sedeli s Václavom Klausom. Václav Klaus je najpopulárnejší politik v Českej republike, ku ktorému sa všetci správajú s úctou. Nikto ho nezatýka, nikto ho neprenasleduje a každý si ho váži pre to, čo dokázal. Ja som čosi podobné urobil na Slovensku a možno čosi viac. A aké je správanie Slovákov ku mne? V roku 2000 žiadalo moje zatknutie 50 percent. Za čo? Za klebety, za ohováranie. To je môj pohľad na Slovensko.
Zakladali ste štát, dnes je však vaša strana mimo parlamentu, ako vidíte svoju budúcnosť?
Tu sa zmiešavajú dve veci -- budúcnosť stranícka, a budúcnosť osobná. Pokiaľ ide o moju budúcnosť, tak tú určili ľudia vo voľbách. Pokiaľ ide o budúcnosť Ľudovej strany-HZDS, robím všetky kroky potrebné k obnoveniu, k obrodeniu celej strany, lebo na veľa vecí sa musí reagovať tak, že my sme vytvorili kedysi občianske hnutie v 90-tych rokoch, keď také strany neboli. Dnes sme vytvorili stranu, ale ešte celkom stranou nie sme. Táto premena na programovo definovanú stranu s veľmi silným národno-demokratickým a kresťansko-sociálnym princípom, s pružnými štruktúrami, prebieha teraz. A nie je to jednoduché, ale je možné dosiahnuť veľký úspech. Tým, že po nás to miesto, ktoré sme mali v politickej štruktúre, nikto neprevzal, je tam medzera.