18.03.2011, 00:00

Všetci moji blízki... sú v Japonsku

Braňo Béreš prežíva katastrofu spolu s krajinou. A nemieni ju opustiť.

Nehľadá najrýchlejšiu cestu domov, nepanikári. Braňo Béreš je jeden z pár desiatok Slovákov, ktorí v Japonsku napriek všetkému, čím krajina prechádza, zostáva. "Myslím si, že nie je dôvod v panike utekať. A ako by som aj mohol? Mám tu záväzky, kamarátov, prácu, priateľov a aj svoju lásku,“ vysvetľuje.

Len čo by zdupkal, aj tak by myslel na to, čo sa deje s jeho blízkymi. "Ak sa situácia s únikom radiácie zhorší, vydáme sa na juhozápad do Okinawy.“

So vztýčenou hlavou
Od piatkového zemetrasenia má pocit, že žije na akejsi plávajúcej doske. "Je to ako keby tunajšia jemná kultúra a vycibrené maniere vznikli na plávajúcej "kryhe“. A aké krehké je Japonsko, taká jemná je jeho kultúra.“

Aj vďaka špecifickej náture čelí krajina tejto katastrofe so vztýčenou hlavou. Keď po zemetrasení a cunami prestalo fungovať metro, ľudia sa nemali ako dostať domov. Vydali sa teda pešo.

Ulice sa naplnili a mnohých čakala niekoľkohodinová púť domov. A práve tú sa im všetci snažili uľahčiť. "Rozdávali sa sendviče, hotely ubytovávali zadarmo, školy a internáty sa stali záchytnými bodmi.“ Na toaletu ste si mohli odskočiť do otvorených domov, obchody rozdávali nabíjačky a dokonca "regulárni“ bezdomovci požičiavali unaveným ľuďom kartóny, na ktoré si mohli sadnúť a oddýchnuť si.

Jeden svet. A jeden Slovák
Zem sa chveje doteraz. Každú hodinu cíti Braňo niekoľkosekundové záchvevy. Slabšie či silnejšie. Spať mu nedá únik rádioaktivity z poškodenej továrne vo Fukošime. "Sme nalepení na televíznych obrazovkách. Hodnoty v Tokiu boli zvýšené, ale našťastie klesli.“
Všetci dúfajú, že najhoršie sa nestane. Sú zomknutí a veria ľuďom z vedenia elektrárne i politikom. "Asi je čudné, keď Slovák ako ja, z centra Európy, prežíva takéto veci. Ale koniec koncov toto je jeden svet. Som tu, musím tomu čeliť."

Japonci sa podľa neho najviac boja toho, že nebudú mať dostatok benzínu či plynu. Trápia ich aj blackouty (výpadky elektriny), ktoré občas oznámia a nedôjde k nim, alebo naopak. "Najviac sa boja ľudia, ktorí majú príbuzných napojených na prístroje. Desí ich, že môže elektrina hocikedy vypadnúť.“

Život v Tokiu sa však napriek tomu nezastavil. Obchody (aj keď v limitovanom režime) fungujú. Väčšina detí je v školách, mnoho ľudí pracuje, banky sú otvorené. "Je čoraz viac informácií, aj protichodných, neoverených, a to vyvoláva neistotu. Ľudia sú z toho už unavení.“

Sen o Tokiu

Zdemolovaná elektráreň a húfne utekajúci ľudia podľa jeho slov zatienili tragédiu na severe krajiny, kde doteraz mnohí hladujú, nemajú elektrinu, vodu, teplo. "Snažíme sa pomôcť si navzájom. Napríklad zabezpečiť si nábytok pred ďalším zemetrasením tu v Tokiu.“

Braňo Béreš má tridsať rokov, v Tokiu pracuje dizajnér. Prišiel sem z Taiwanu. "Vždy ma táto krajina lákala, bol som tu ako turista a vtedy mi napadlo, že by bolo skvelé žiť tu, pracovať, naučiť sa reč a spoznať kultúru.“ Podarilo sa. Udalosti z posledných dní sú prvou čiernou škvrnou na jeho sne o Japonsku.