Každú pieseň posudzuje komisia. Komisia Slovkoncertu, komisia pri národnom výbore, komisia pri ministerstve kultúry, komisia pri ústrednom, krajskom či okresnom výbore strany. O tom, čo skupina zahrá na koncerte, rozhoduje až na niekoľko výnimiek komisia. Pieseň sa môže k potenciálnym poslucháčom dostať jedinou cestou: v jednofarebnom svete existuje jedna televízia, jeden rozhlas a po roku 1971 jedno vydavateľstvo -- Opus. Ak ste známi na federálnej úrovni, môžete nahrávať v Supraphone a Pantone. V prípade, že sa napriek odmietavému stanovisku komisie rozhodnete piesne vydať vo vlastnej réžii a nebodaj ich začnete bezplatne šíriť medzi pospolitým ľudom, čo sa vzťahuje aj úzky okruh vášnivých fanúšikov, môžete byť obvinení z trestného činu. Ak stretne ľudí, ktorí pred politickým fanatizmom uprednostňujú slobodu a milujú hudbu, vyhrali ste. V slovenskej populárnej hudbe ich bolo, našťastie, dosť. Keď nepresvedčíte komisiu na povinných klasifikačných a reklasifikačných skúškach, takzvaných prehrávkach, máte smolu. Bez pečiatky nehráte.
Umenie verzus politikum
Stopnuté albumy, zakázané vystúpenia, ŠtB na vybraných koncertoch. Aj taká bola zlatá éra slovenskej populárnej hudby -- ako zvyknú označovať 80. roky minulého storočia niektorí hudobní publicisti. "Sloboda neexistovala. Nikto nemohol bez povolenia nahrávať," otvorene hovorí zakladajúci člen alternatívnej kapely Bez ladu a skladu Michal Kaščák. Všetci to však podľa jeho slov brali ako nevyhnutné zlo, s ktorým sa treba zmieriť. A brať ho s nadhľadom. Nikto nemohol tušiť, že o pár rokov železná opona padne. "Nemali sme síce českú undergroundovú formáciu Plastic People, hudobníci však boli v permanentnom spore s režimom," upozorňuje hudobný publicista a manažér Juraj Čurný. S každou piesňou bolo treba predstúpiť pred komisiu a bojovať s vtedajšou cenzúrou. Samotní hudobníci si stoja za svojou produkciou z 80. rokov -- podľa vlastných slov ustáli tlaky so cťou. "Kto chcel, dvere si našiel bez toho, aby sa musel ohnúť," zdôrazňuje Pavol Hammel. Podľa lídra skupiny Tublatanka Maťa Ďurindu sa im takmer vždy podarilo rôznymi prešmyčkami dospieť k pôvodnému textu alebo názvu albumu. "Ľudia by však boli veľmi prekvapení z toho, kto všetko cenzuroval texty. Z niektorých sú dnes obľúbené tváre televíznej obrazovky," dodáva Ďurinda.
Éra veľkých hitov
Od vydania prvej gramofónovej platne s nahrávkami slovenskej tanečnej hudby z roku 1935 (dve tangá: Dita od dvojice Alexander Aranyos a Štefan Hoza a Nepovedz dievčatko nikomu od Dušana Pálku a Štefana Hozu) sa v slovenskej hudbe podarili fantastické veci. Napriek diktatúre jednej strany. Počnúc 60. rokmi s legendárnymi Hammelovými Prúdmi, Mariánom Vargom a albumom Zvonky zvoňte a hystériou okolo formácie Deža Ursínyho The Beatmen cez Collegium Musicum, Griglákovu Fermátu a Modus s Jankom Lehotským, Mirom Žbirkom a Marikou Gombitovou v 70. rokoch a končiac hitovou produkciou 80. rokov -- Elán, Tublatanka, Team, Peter Nagy a Banket Richarda Müllera.
Našťastie, tvorivosť ľudí nesúvisí s politickým zriadením. Aj preto vzniklo v minulom režime veľa dobrej hudby. Kaskadér (1980) od Elánu, Cirkus leto (1981) Paľa Hammela, Atlantída (1982) Mira Žbirku, Profesor Indigo (1983) Petra Nagya, Spútaná láskou (1984) Júlie Hečkovej, Šlabikár (1985) od Tublatanky či Po schodoch (1986) od Banketu. Hity, ktoré si aj dnes získavajú stále nových priaznivcov. Jednoznačné prvenstvo patrí v tomto smere Elánu, ktorý na slovenskej hudobnej scéne zažiaril až desať rokov po svojom vzniku s piesňou Kaskadér. Piesne ako Nie sme zlí, Tanečnice z Lúčnice, Zaľúbil sa chlapec či Od Tatier k Dunaju pozná takmer každý. "Viacero slovenských interpretov dosiahlo vynikajúcu úroveň porovnateľnú so zahraničnou, nehovoriac o českej populárnej hudbe 80. rokov, ktorej chýbali nové tváre," vysvetľuje Čurný. Pokojné vody slovenskej populárnej hudby vírili v zlatých 80. rokoch okrem overených "značiek" ako Hammel, Varga, Ursíny, Žbirka, Gombitová či Laiferová nové mená -- Elán, Tublatanka a Team.
Poslednú spomínanú trojicu nám v 80. rokov údajne závideli aj bratia Česi. Hoci podľa nemenovaného hudobného publicistu práve triumvirát Elán, Tublatanka a Team preceňujeme na úkor iných. Faktom však zostáva, že všetky tri kapely očarili a svojimi hitmi dodnes očarúvajú nielen slovenské, ale aj české publikum. "Kvalitu slovenskej pop-music 80. rokov preveril čas -- vracajú sa k nej stále nové generácie poslucháčov," zdôrazňuje Čurný. Navyše, v 80. rokoch nebolo publikum vyhranené, ako je dnes. Nebolo výnimkou, že tí, ktorí chodili na Hammela, prišli aj na koncert Modusu.
Fantastické čísla
Cesta s úspechu však nebola jednoduchá. Elán musel čakať na vydanie prvého albumu -- Ôsmy svetadiel desať rokov, Team sa k nahrávaniu veľkej platne Team 1 dostal až po ôsmich rokoch od svojho neformálneho vzniku v roku 1980. "Vydať prvý album v ... rokoch bolo úplne bežné," vysvetľuje Čurný. Výnimkou bola Tublatanka, ktorá mala šťastie -- na festivale amatérskych skupín v bratislavskom PKO "Mladá vlna 82" vystúpila sympatická trojica v slovenských krojoch. A zaujala -- nielen publikum, ale aj dnes už nebohého Milana Vašicu z Opusu. "Ten nás navrhol do edičného plánu. Navyše niekto ochorel, a tak sme mohli začať nahrávať," spomína spevák Tublatanky Ďurinda. Všetky tri albumy mali u publika úspech a hlboko prekročili hranicu 100-tisíc predaných nosičov. Niektoré albumy dokonca prekročili magickú hranicu 500-tisíc predaných kusov. "Keby sme spočítali všetky vydania na platniach, kazetách a CD-nosičoch, najpredávanejším by bol album Detektívka (1986), z ktorého sa predalo vyše 600-tisíc kusov," hovorí Čurný. Na porovnanie, dnes dostane interpret zlatú platňu za 5-tisíc predaných nosičov. Čo všetko sa však skrývalo za vskutku fantastickými číslami?
Predajnosť ovplyvňovalo niekoľko faktorov. Nespochybniteľnou skutočnosťou bola kvalitná produkcia, ktorú vydavateľstvo Opus dokázalo odpromovať a zabezpečilo, aby sa albumy dostali do obchodov. "Netreba pritom zabúdať, že jeden úspešný interpret ťahá ďalšieho. Ľudia sa jednoducho zaujímali o slovenskú populárnu hudbu," vysvetľuje Čurný. Svoju úlohu zohral aj obmedzený prístup k albumom zahraničných interpretov. "V bývalom Československu vychádzalo každoročne asi 50 zahraničných titulov," hovorí Čurný. Aktuálne albumy sa pašovali a na koncerty zahraničných interpretov sa chodilo do Maďarska. Nič to však nemení na skutočnosti, že slovenská špička bola podľa neho porovnateľná s produkciou v západnej Európe. Posledným faktorom, ktorý na rozdiel od súčasnosti nemohol ovplyvňovať predajnosť, je nemožnosť kopírovať albumy domácich či zahraničných interpretov. O napaľovaní hudobných nosičov sa vtedy nikomu ani nesnívalo.
Festivaly a prehliadky
Pevnou súčasťou hudobného života boli hudobné festivaly a prehliadky. Najprestížnejšou udalosťou bola Bratislavská lýra, ktorej história sa začala písať v roku 1966 a organizáciu mal na starosti Slovkoncert. Lýra bola rešpektovanou udalosťou svojho druhu aj za hranicami Československa. Osobitnú kapitolu tvorili festivaly typu Slovenský festival politickej piesne v Martine či Bystrické zvony v metropole západného Slovenska. Aj keď to dnes bude znieť pre súčasníkov možno trochu čudne, festivaly boli jednou z možností, ako na seba upozorniť -- na Festivale politickej piesne v Martine zaujal okrem iných aj Peter Nagy s piesňou Nagasaki. Aj v tom období bolo možné zorganizovať koncert, na ktorom dokonca vystúpili ľudia nepohodlní pre vtedajší režim. Podarilo sa to napríklad na festivale Písně za mír v Lipniciach, kde v roku 1988 vystúpil aj vtedajší disident Václav Havel. "Organizátor dostal vyrozumenie od príslušného výboru o tom, čo môže zaznieť na akcii. Bolo však na ňom, či to bude rešpektovať, alebo zariskuje a urobí to po svojom," hovorí člen alternatívnej skupiny Bez ladu a skladu Kaščák. Ďalšou možnosťou, ako sa prezentovať, boli médiá: v televízii to boli hudobné relácie Triangel a 5 x P, v rozhlase Zákruta a ... Z časopisov slovenskej proveniencie Populár, ktorý vznikol preregistrovaním Malého repertoáru a vydával ho Ústav umeleckej kritiky a divadelnej dokumentácie.
Píšte všetci modrým perom
Príbeh slovenskej populárnej hudby by nebol úplný, ak by sme zabudli na alternatívne skupiny ako Bez ladu a skladu, Ventil RG a Karpatské chrbáty či punkovú Zónu A a Slobodnú Európu. Väčšina z týchto kapiel bola na okraji záujmu vtedajších médií, hoci pozitívne informácie napríklad o Ventile RG sa objavili v Populári. "Väčšinou sme hrávali v kultúrnych domoch a kluboch mládeže. Hrali a spievali sme to, čo sme chceli a drobné ústupky sme brali ako nevyhnutné zlo," približuje vtedajšiu atmosféru Kaščák. Hudobníci rešpektovali aj také absurdnosti, ako boli každoročné prehrávky pred komisiou. Všetci interpreti bez rozdielu museli dokazovať, že vedia hrať, ovládajú hudobnú teóriu či dejiny slovenskej hudby. "Nikto však nemal z prehrávok veľký stres, pretože sme si mysleli, že to tak bude fungovať naveky. Ak ste chceli koncertovať, museli ste mať pečiatku," zdôrazňuje zakladateľ Ventilu RG Jano Kuric.
Každá doba má svoje superstar
Mnohé mená zo zlatej éry slovenskej populárnej hudby preveril čas, ktorý potvrdil ich výnimočnosť a kvalitu. Albumy Paľa Hammela, Mariána Vargu a Collegia Musicum, Deža Ursínyho, Mira Žbirku, Mariky Gombitovej, Elánu či Tublatanky objavujú stále nové generácie poslucháčov. Mnohým z nich sa pritom podarilo vytvoriť skvelé albumy aj po spoločensko-politických zmenách v roku 1989 -- za všetkých postačí príklad hudobnej produkcie Richarda Müllera. Každá doba však prináša vlastné ikony.
StoryEditor