Tajné spoločenstvo ľudí, ktorí riadia svet. Tak si bežne predstavujeme slobodomurárov. Málokto vie, že slobodomurármi boli napríklad nemecký básnik Johann Wolfgang Goethe či hudobný skladateľ Wolfgang Amadeus Mozart. (perex)
Možno prekvapí, že k slobodomurárom patrili aj významné mená československej politiky prvej polovice minulého storočia. Slobodomurárom bol napríklad významný slovenský politik Vavro Šrobár či medzivojnový prezident Československej republiky Edvard Beneš. V bratislavskej lóži Humanitas pôsobil zasa guvernér centrálnej banky za slovenského štátu Imrich Karvaš. "Členom jednej z lóží bol i syn prvého československého prezidenta Tomáša Gariqua Masaryka Jan Masaryk," upozorňuje historička Katarína Hradská. Historik Martin Javor radí k slobodomurárom aj Milana Rastislava Štefánika. Odvoláva sa na slobodomurársky lexikon z roku 1932, v ktorom bol Štefánik ako jeden z členov.
Tajomstvo cechov
K slobodomurárom teda patrilo mnoho známych osobností, ktoré stáli na čele jedného štátu a ovplyvňovali životy niekoľkých miliónov občanov. Právom sa tu natíska otázka, prečo potom samotné lóže vyžarovali auru tajomna, sprisahanectva a mrazivých rituálov. Odpoveď treba hľadať v histórii, ktorá v prípade slobodomurárov siaha podľa autorky knihy Slobodomurárske lóže v Bratislave Hradskej až do druhej polovice 14. storočia.
Na začiatku boli stredoveké cechy staviteľov, ktorí vytvárali mohutné chrámy a katedrály. Pri pohľade na majestátnu katedrálu v Kolíne nad Rýnom či Chrám svätého Víta v Prahe je zrejmé, že stredoveké staviteľstvo bez moderných žeriavov a železobetónu muselo byť umením i vedou zároveň. Murári, kamenári i architekti patrili k privilegovanej vrstve, vďaka svojim vedomostiam a schopnostiam sa tešili veľkej úcte. Mohli slobodne cestovať, mnohí sa navzájom poznali po celej Európe a cirkev i panovníci im poskytovali nemalé výsady aj financie.
Odborníci preto nechceli, aby sa tajomstvá stavebných postupov katedrál dostali do nepovolaných rúk. Cechy murárov si vytvorili systém tajných znakov, rituálov a znamení, aby sa medzi nich nevotrel nejaký "fušer", skúsenosti a znalosti si vymieňali iba medzi sebou. "Nikto nesmie a nebude vedieť, čomu tak veríme. Na princípoch mlčania a dôvery je postavený náš chrám," vyjadril podľa historičky Hradskej podstatu hnutia Goethe. Práve dôraz na utajovanie postupne vybudoval v očiach ľudí podľa Hradskej pocit nedôvery voči slobodomurárom. Umožnil, aby vznikli rôzne legendy a konšpiračné teórie. "Bojíme sa toho, čo nepoznáme," vysvetľuje Hradská.
Murári a iní intelektuáli
Za najstaršie dochované písomnosti slobodomurárov označila Michaela Moravčíková z Ústavu pre vzťahy štátu a cirkvi anglické rukopisy Regius a Cook z rokov 1390 až 1425. Opisujú slobodomurársky rád a čítajú sa pri určitých obradoch.
Učených a mocných ľudí vtedajšieho sveta, šľachticov, spisovateľov či vojenských dôstojníkov začali murári do svojich spolkov prijímať podľa historika Martina Javora už v 17. storočí. "Časom dokonca títo noví členovia spolkov prevážili nad pôvodnými staviteľskými profesiami," konštatuje.
A tak v čase oficiálneho vzniku slobodomurárskeho hnutia v roku 1717 už podľa Javora išlo skôr o symbolické slobodomurárstvo - väčšina členov neboli pôvodní murári, ale najmä intelektuáli, lekári, spisovatelia a štátnici. Pôvodné murárske náčinie sa pretransformovalo na symboly, získalo nové významy. Tie pretrvali dodnes: napríklad kružidlo predstavuje mieru v hľadaní, pravítko presnosť v uskutočňovaní, páčidlo silu vôle. I stavba chrámu z pôvodného neotesaného kameňa sa stala symbolom, a to zdokonaľovania a kultivácie človeka.
Pápežova kliatba
V roku 1717 sa zlúčili štyri veľké slobodomurárske lóže v Anglicku a vytvorili jednu veľkú lóžu - Grand Lodge of England. Oficiálne sa vznik slobodomurárskeho hnutia datuje 24. júna 1717, čiže na svätého Jána, ktorý je patrónom slobodomurárov. V tom istom roku spísali dvaja protestantskí duchovní Anderson a Desagueliers hlavné zásady hnutia, ktoré vyšli pod názvom Ústava slobodomurárov - Constitution of the Free Masons.
K pravidlám tu uvedeným, ktorými sa členovia lóží riadia dodnes, patrí zásada nekonať nikdy proti vlastnému svedomiu, nezapájať sa do intríg proti štátu, platiť dane, dodržiavať sľuby a žiť slušný život. Ďalším princípom je dobročinnosť, práca pre dobro spoločnosti a tiež zdokonaľovanie vlastnej osobnosti. Heslom slobodomurárov je sloboda, rovnosť, bratstvo. Skrátka nič, čoho by sme sa mali obávať.
Už od začiatku však slobodomurári boli tŕňom v oku katolíckej cirkvi. "Príčinou bola hlavne zásada slobodomurárov povýšiť svoje svedomie nad dogmy náboženstva, ako aj bezbrehá náboženská tolerancia, ktorú vyznávali," dôvodí Hradská. V roku 1735 vznikla veľká lóža vo Francúzsku - Grand Oriend de France, v Taliansku založili prvú lóžu v roku 1733.
Reakcia cirkvi na prienik hnutia do tradične katolíckych krajín však nenechala na seba dlho čakať. "Slobodomurári sú mravne spustnutí a zvrátení, nebezpeční pre spásu duše a nanajvýš podozriví z kacírstva," uvádza sa vo vyhlásení pápeža Klementa XII. z 28. apríla 1738. Pápež pod hrozbou exkomunikácie, čiže vylúčenia z cirkvi, veriacim zakázal vstupovať do lóží.
Viedenčania v Bratislave
Slobodomurárstvo napriek tomu prekvitalo a šírilo sa po celom svete. "Slobodomurárske lóže na území dnešného Slovenska pôsobili ešte za čias panovania Márie Terézie," hovorí Katarína Hradská. Prvá slovenská lóža vznikla podľa nej v Prešove v roku 1769. V roku 1794 boli slobodomurárske lóže v celej habsburskej monarchii zakázané a na Slovensku sa obnovili až po rakúsko-uhorskom vyrovnaní v roku 1867.
Rozvoju lóží, najmä v Bratislave, významne pomohlo, že v rakúskej časti monarchie zostal v platnosti zákaz slobodomurárstva, kým v uhorskej časti boli obrady a rituály povolené. Slobodomurári z Viedne preto chodievali hosťovať do Bratislavy. Aj vďaka Viedenčanom tak na Slovensku v roku 1918 fungovalo 32 lóží, z toho polovica v Bratislave.
Hnutie sa rozvíjalo i za prvej Československej republiky, zaniklo v roku 1938 po rozbití štátu. K obnoveniu ich činnosti došlo až v roku 1993, keď vznikla lóža Humanizmus.