Alebo nie? Dodnes je veľkou neznámou. Skladačkou, ktorá do seba akosi nezapadá. Môžete ju pritom otáčať ako len chcete. Sprava, zľava, stále kde-tu kúsok navyše, buď typovo, druhovo, farebne, váhovo... Vyrastajúc v katolíckej rodine, s otcom, ktorý si po februári 1948 ako člen Demokratickej strany odsedel svoje presvedčenie vo väzení. Napísal aj niekoľko básničiek do katolíckych časopisov. Možno kvôli nedostatočným publikačným možnostiam.
A možno nie. Začiatkom 50. rokov odmieta písať veršíky o fabrike, na päť rokov sa odmlčí, aby sa s Rúfusom a Turčánym zaradil v roku 1959 k neskorším debutantom, a aby "znepokojil" svet osobnou spoveďou o svojom "ja". Aby v roku 1962 vstúpil do strany a v roku 1968 sa priklonil k Lacovi Novomeskému a odmietol liberalizačné tlaky v Kultúrnom živote. Aby sa pol roka po okupácii dostal na ministerské kreslo.
Dr. Jekyll a Mr. Hyde?
Miroslav Válek nebol sukničkár, k ženám mal však veľmi zvláštny vzťah. Jeho prvá manželka Marianna, sestra básnika Jozefa Mihalkoviča, sa za nejasných okolností utopila. Zora Zorinova, manželka číslo dva a dcéra sovietskeho diplomata a politika, dva roky po rozvode vyskočila z okna. Pre niekoľkými rokmi sa v jednom slovenskom denníku v tejto súvislosti objavila informácia, že Miroslav Válek ženy psychicky aj fyzicky vydieral. Trochu prisilná káva o jednom z najlepších slovenských básnikov, ktorého nám na poste ministra kultúry závideli aj Česi. Odhliadnuc od toho, že Zora bola psychicky labilná, plánovala vydaj do bývalého Československa a po okupácii ostala paranoidná, presvedčená, že ju sledujú.
Ako potom mohol takýto rozpoltený človek písať pre mnohých najkrajšiu ľúbostnú poéziu minulého storočia? "Veď práve. Dr. Jekyll a pán Hyde. Na jednej strane ušľachtilé myšlienky, na druhej diabolské nutkania. Jeho najlepšie básne zachytávajú práve toto rozpoloženie," hovorí lietarárny kritik Valér Mikula.
Tvrdosť
Ktovie, čo sa odohráva vo vnútri človeka, ktorý stále hľadá pokoj a nenachádza ho. A neustále, kúsok po kúsku ho hlodá a rozkladá. Literárny kritik Jozef Bžoch poznal básnika od 40. rokov, bol mu dokonca svedkom na druhej svadbe, takže mal možnosť nazrieť do ich manželstva. Jedna epizóda, ktorú zažil, bola pre Válkovcov charakteristická. "Raz prišiel domov v nie práve triezvom stave, Zora, samozrejme, riadne nahnevaná, hromžila v kuchyni a on takisto namosúrený sedel v obývačke. Zrazu vybral z peňaženky stokorunáčku a zapálil ju. Potom druhú a ona to zbadala a skríkla: ,Mirečku, Mirečku, čo to robíš?´ A on pokojne: ,No, keď si ma nevšímaš!´" Vedel byť tvrdý aj k sebe. Až do sebatrýzne. "Raz sme popíjali v kaviarni Dax a on z ničoho nič začal pri fajčení zhasínať cigarety na svojej ruke. Bez najmenšieho zachvenia..."
Šachista
Miroslav Válek bol ministrom kultúry takmer dvadsať rokov. Existujú názory, že svojím pôsobením zmiernil dosah normalizácie na slovenskú kultúru. Valér Mikula si myslí, že ide len o mýtus, ktorý bol vytváraný už počas 80. rokov. Práve vtedy totiž vznikla legenda o "zlých" pezlárovcoch (Ľudovít Pezlár, bývalý ideologický tajomník KSS) a "dobrých" válkovcoch, ktorí zachraňovali slovenskú kultúru.
"Válek akoby túto hru potreboval. Nešlo mu zrejme o kariéru, ale priťahovala ho moc, ktorá umožňuje aj škodiť, aj pomáhať. Pomohol, keď za ním prišli ľudia s prosíkom, poškodil, keď išlo o "vyššie", strategicko-politické dôvody. Bol šachistom a moc mu umožnila ľudí naokolo vnímať podobne, ako figúrky," domnieva sa literárny kritik. Tu obetujeme jedného malého pešiaka, tam čaká dáma na ťah, tu zasa kôň z C3 na E5... Ľuďom pomáhal tzv. pozitívnou kompromitáciou. Napríklad zakázaný spisovateľ mohol publikovať, ale na oplátku musel napísať malý angažovaný veršík, prípadne predjazdový diskusný príspevok. "Jednoducho, musel sa zamočiť, nemohol ostať morálne čistý," dodáva Mikula.
Exemplárnym príkladom bol literárny kritik Pavol Števček. V roku 1968 sa angažoval v obrodnom procese, nasledoval trest - strata zamestnania a zákaz publikovania. O niekoľko rokov sa verejne ospravedlnil, kajal, ponížil, uznal chybu, súhlasil so všetkým. Na základe tejto sebakritiky potom dostal miesto v Ústave umeleckej kritiky (dnešné Literárne centrum), ktorý zriadil Válek. Okrem neho tam boli na určitý čas zamestnané aj iné "živly" ako napríklad Ján Johanides či Rudo Sloboda.
Druhá strana mince
Ale spomienok na Miroslava Válka môže byť podľa spisovateľa Ľubomíra Feldeka oveľa viac. "Dnes sa mnohí tvária, ako keby ho nikdy nestretli. Ale aj taký Peter Zajac a Dežo Ursíny napísali scenár a hudbu k filmu Slovo." Normalizácia podľa Feldeka vyzerá akoby všetci len trpeli. "Ale, aké to bolo utrpenie, keď niekto nakrúcal filmy podľa Válkovho Slova? Spomínam to ako príklad, že nie som jediný, kto môže na Válka spomínať kladne, ale jeden z mála, ktorí sú ochotní na neho takto spomínať."
A začína oživovať konkrétne príklady. Keď potreboval dostať do tlače básnika Štefana Moravčíka, ktorý bol deväť rokov zakázaný, keď išiel Ústredný výbor KSS zastaviť jeho Zelenú knihu rozprávok kvôli kresbám Albína Brunovského, keď... A Miroslav Válek mu vždy ochotne pomohol. Rovnako ako pomohol Mekymu Žbirkovi, keď mal ísť do Prahy odspievať Atlantídu a vzhľadom a pripravili mu nemulé prekvapenie - pieseň Ó, Praho má , ktorú odmietol zaspievať. Bol to napokon Válek, kto mu pomohol z uzatvárajúceho sa kruhu problémov. Akékoľvek kalkulácie zo zhudobnenia Válkovej Jesennej lásky však odmieta. "K poézii Miroslava Válka som sa dostal cez Malého zúrivého Robinsona Jožka Urbana. Vtedy ma napadlo zhudobniť poéziu."
Osobné zlyhanie
Aký teda v skutočnosti bol Miroslav Válek? Ťažko povedať. Najmä nezaškatuľkovateľný. A nepochopiteľný. A stále hľadajúci. Zložitosť jeho osoby, odpor voči schematizmu na jednej strane a politická kariéra po ´68 na strane druhej, nezištná pomoc i chladné odmietnutia všetky jednoznačné súdy o básnikovi relativizujú. Niektorí si myslia, že ministerské kreslo zobral z čistého pragmatizmu, iní preto, že si ho ľudia, ktorí po roku 1968 vytvárali spoločenské štruktúry, vyhliadli. Ľubomír Feldek zastáva názor, že hľadali ľudí, ktorí by boli nárazníkovou zónou voči ruskej moci. "A tak si ho vyhliadol Husák." Ale toto všetko sú len domnienky.
Jedno je však úplne isté. Čím bol Válek starší, tým bol pesimistickejší, ironickejší a cynickejší. Podľa Jozefa Bžocha však bolo aj toto len obranné gesto či dobre hraná póza. "Na prvý pohľad necitlivý, bol v skutočnosti mimoriadne senzitívny, stačí si prečítať niektoré jeho verše." V jeho spomienkach na Válka preto prevláda viac súcit ako nenávisť, aj keď vtedy patril medzi obete a Válek tzv. víťazov (počas normalizácie sedel vo väzení, stratil zamestnanie v kultúre, Válek mu napriek starému priateľstvu odmietol pomôcť). Je preto presvedčený, že tento "krajinár ľudského vnútra" stále hľadal a nenachádzal: "Veď celá séria tragédií, ktoré sprevádzali jeho život, boli v skutočnosti aj jeho zlyhaním."
Miroslav Válek bol príliš inteligentný na to, aby nevedel, čo robí a koho klame. Jeho zhnusenie človekom bolo nakoniec aj zhnusenie samým sebou. Každý deň si uväzujem kravatu, každý deň myslím na to isté...