12.01.2007, 00:00

Ako zabíjať neveriacich

V minulom roku pápež Benedikt XVI. naznačil potrebu dialógu nielen medzi rímskokatolíckou a pravoslávnou cirkvou, ale aj medzi kresťanstvom a islamom

V minulom roku pápež Benedikt XVI. naznačil potrebu dialógu nielen medzi rímskokatolíckou a pravoslávnou cirkvou, ale aj medzi kresťanstvom a islamom. Takýto dialóg je nevyhnutný, inak sa pomyselné nožnice medzi islamskou a západnou civilizáciou, založenou okrem dedičstva antiky aj na kresťanskej tradícii, budú naďalej roztvárať. Dôsledky neúspechu môžu byť fatálne.

Limitované možnosti
Je však otázne, nakoľko je dialóg možný. Problémom ani tak nie je, že o potrebe dialógu sa začalo hovoriť až po tom, ako bandy moslimov, rozhnevaných pápežovými zmienkami o násilnej povahe islamu, zdemolovali niekoľko kostolov a zavraždili kresťanskú mníšku v Somálsku. Skutočne efektívnemu medzináboženskému dialógu bránia dve skutočnosti.
Prvou je, že na rozdiel od kresťanstva islam nemá žiadnu centrálnu autoritu. "Výkladov Koránu je toľko, koľko je imámov oprávnených kázať v mešitách," uvádza politológ Jozef Klavec z Filozofickej fakulty Univerzity Komenského. Preto nie je jasné, s kým konkrétne by mali kresťanské autority diskutovať. Keďže niet jediného autoritatívneho výkladu Koránu a Hadísov (záznamov zo života proroka Mohameda), pravdu môžu mať všetci: umiernení moslimovia, ktorí by verše ako "Zabíjajte neveriacich, kdekoľvek ich nájdete" (9,5), v Koráne radšej nevideli, aj radikáli, ktorí takéto verše berú doslova.

Reforma islamu?
Pritom, ako hovoria samotní moslimovia, prijať islam znamená bezpodmienečne sa podriadiť nariadeniam zapísaným v posvätnej knihe, pretože Korán je presným záznamom slov Boha všemohúceho - od slova do slova tak, ako ich archanjel Gabriel zvestoval prorokovi Mohamedovi. Neuposlúchnuť Korán, ktorého prikázania sú nadčasovo platné a nemeniteľné, znamená previniť sa voči Bohu.
Druhou - ťažko prekonateľnou - prekážkou dialógu je teda Korán, respektíve tie jeho verše, a nie je ich málo, ktoré zakazujú moslimom priateliť sa s neveriacimi a, naopak, prikazujú proti neveriacim bojovať.
Klavec upozorňuje, že výzvy na násilie sa vyskytujú aj v Starom a Novom zákone. V kresťanstve však slová ako "Neprinášam pokoj, ale meč" (Mt. 10:34) možno interpretovať metaforicky. Naopak, islam nikdy neprešiel reformáciou, procesom kritického skúmania, ktoré by jeho násilné verše odkázali do historického a geopolitického kontextu, v ktorom vznikli.
Otázkou však zostáva, či kritické prehodnotenie textov Koránu je možné, respektíve, či je možné, aby ho vykonali samotní moslimovia, keďže jedine vtedy by ho mohla moslimská obec, takzvaná umma, prijať.
Akýmkoľvek zmenám Koránu totiž bráni práve jeho nespochybniteľná autorita ako doslovného záznamu božích slov. Je ťažké si predstaviť, že by sa našiel človek, ktorý by mal tú guráž a bol v očiach ummy hoden kritizovať a opravovať slová Boha, zvlášť v náboženstve, ktoré na bezpodmienečnej poslušnosti voči Bohu stojí a padá.

Smrť za kritiku
Ako uvádza americký expert na islam a Blízky východ Robert Spencer v knihe Islám bez závoje (Triton, 2006), reforme islamu bráni aj iná prekážka. Pokusy o kritický pohľad na islam a jeho učenie a dialóg o týchto dogmách sa v islamskom svete v minulosti často končili obvinením z kacírstva a následným zabitím kritika. Azda najznámejším prípadom je osud Salmana Rushdieho, ktorý sa musí skrývať pred hnevom moslimov, odkedy ho za nelichotivý obraz raného obdobia islamu v diele Satanské verše na smrť odsúdil iránsky ajatolláh Chomejní.
Pred dvoma rokmi našiel smrť z rúk radikálneho moslima holandský filmár Theo van Gogh, ktorý si dovolil natočiť film Submission, kritizujúci postavenie žien v islame. Autorka scenára, pôvodom somálska moslimka Ayaan Hirsi Ali, musela v Holandsku žiť pod policajnou ochranou a napokon emigrovala do USA. Spencer spomína prípad vedca Sulimana Bašíra, ktorý tvrdil, že "islam ako náboženstvo nepochádza celkom z úst proroka, ale vyvíjal sa postupne". Jeho študenti na univerzite v Nábuluse na Západnom brehu Jordánu ho za to vyhodili z okna na druhom poschodí.
Mnohé knihy kriticky prehodnocujúce islam a jeho učenia museli vyjsť pod pseudonymom, autori navyše často majú problém nájsť pre také knihy vydavateľa, dodáva Spencer, ktorý sám žije na utajenom mieste.

Terorizmus a jeho ciele
Americký prezident George W. Bush i britský premiér Tony Blair pred časom slávnostne vyhlásili vojnu terorizmu. Ale terorizmus je len forma boja, ktorú si s cieľom dosiahnutia nejakého politického cieľa volia skupiny, ktoré nie sú dosť silné na otvorenú konfrontáciu s protivníkom. Aj islamský terorizmus má konkrétne politické ciele, tieto ciele však musia byť v súlade s islamom. Ak umiernení moslimovia tvrdia niečo iné, je to len slovo proti slovu radikálov, ktorí svoje postoje podopierajú nemennou a nadčasovou autoritou Koránu.
Konečným cieľom islamu ako politickej sily je pritom podmaniť si celý svet. Svet sa totiž v islame delí na takzvaný dom vojny, temna a zla (dar al harb) a dom islamu (dar al islam). Podľa viacerých islamských zdrojov pritom nebude možné dosiahnuť trvalý mier, kým sa neskončí existencia dar al harb.
Klavec to prirovnáva k vízii víťazstva socialistickej revolúcie vo svete z nie takej dávnej minulosti. "Táto idea (v islame, podobne ako v socialistickom tábore) sa však pod vplyvom vývoja vo svete stretáva s rôznymi prekážkami a je nutné sa prispôsobiť dobe a vybrať si priority zo štátnopolitického hľadiska i z hľadiska života obyvateľov." Práve to je jeden z momentov, vďaka ktorému stále existuje nádej na porozumenie, dialóg a vzájomnú toleranciu medzi islamskou a západnou civilizáciou.

Náboženstvo a politika
"Hlavným problémom je, že islam nerozlišuje medzi politickým, v zmysle spoločenského, a náboženským," pokračuje Klavec. To dáva radikálom možnosť argumentovať, že Korán má pozíciu hlavnej autority v štáte, podobne ako ústava, a že zákonom platným vo všetkých sférach života musí byť šaríja, čiže božské právo. Umiernených moslimov potom môžu radikáli obviňovať, že kráčajú po nesprávnej ceste a zrádzajú princípy viery.

Len štyri percentá
Väčšina ľudí žijúcich v islamskom svete sa našťastie úplne neriadi podľa prikázaní posvätnej knihy. Podľa odhadu sociológov je v súčasnosti náchylných na doslovnú interpretáciu Koránu len asi štyri až päť percent moslimov, čo je však stále dosť na to, aby predstavovali hrozbu. Pri odhadovanom počte približne 44 miliónov moslimov žijúcich na území Európy to totiž znamená až dva milióny potenciálnych teroristov.
Klavec zostáva optimistom a upozorňuje na posun v islamských krajinách, kde sa najmä mladí ľudia snažia zbaviť sa pút náboženstva. V Saudskej Arábii pod vplyvom spojenectva s USA údajne badať náznaky zlepšovania postavenia žien, v Iráne dokonca pre odpor mladých proti náboženským obmedzeniam hrozí medzigeneračný konflikt.

Impulzom môže byť Irán
Stredná a mladá generácia Iráncov sa podľa Klavca čoraz nástojčivejšie stavia proti nadvláde konzervatívnych islamských duchovných. Väčšine obyvateľov islamskej republiky nevyhovuje súčasný duálny politický systém, s faktickou vládou v rukách takzvanej Rady duchovných strážcov pod vedením ajatolláha Chameneího, pričom prezident Ahmadínedžád (aj keď, čo sa týka fanatizmu, za radou v ničom nezaostáva) má obmedzené právomoci.
Súčasný Irán sa podľa Klavca ponáša na fašistické Nemecko, kde tiež svojho času panovalo dvojvládie, pričom iránske revolučné gardy možno prirovnať k vtedajším jednotkám SS. Iránci sú, podobne ako Nemci, starobylý a hrdý národ s bohatou históriou, ktorá siaha hlboko do predislamských čias. Súčasný stav islamskej diktatúry sa dá chápať ako podobne prechodný jav, akým bol nemecký fašizmus.
Peržania, tvoriaci väčšinu obyvateľov krajiny, netrpia zakomplexovanosťou typickou pre časť arabského moslimského sveta, ktorá často býva hlavným zdrojom agresivity. "Ak sa podarí Iráncom zmeniť pomery v krajine, otvorí to cestu istej demokratizácii, možno na spôsob Turecka. To by mohlo výrazne pomôcť zintenzívneniu dialógu medzi islamským a západným svetom."