14.10.2005, 00:00

Tolerancia, ktorá môže zabíjať

Riešením problémov, ktoré so sebou prináša prisťahovalectvo, by mohla byť snaha o integráciu na základe vzdelania. Vzdelávací systém je v súčasnosti hlavným prostriedkom moderného štátu ako integrovať a určitým spôsobom zabezpečiť, aby minimálne jednotlivé komunity o sebe vedeli a komunikovali.

Od amerických útokov uplynuli viac ako štyri roky, počas ktorých došlo k mnohým ďalším atentátom v Madride, na Bali, v Šarm el šejchu či v Londýne, došlo k niekoľkým vraždám, ktorých páchateľmi boli prisťahovalci, začali sa dve vojny a médiá a politici začali s údivom zisťovať, že vo veľkých západných mestách dávno fungovali problematické getá prisťahovalcov, ignorujúcich majoritnú spoločnosť. V zvláštnej kombinácii sa s novým poznaním začal západnými krajinami šíriť aj nový strach. Pribudla nevraživosť, fyzické útoky a obvinenia, že prisťahovalci, najmä z druhej či tretej generácie, vo svojich hostiteľoch (či skôr spoluobčanoch) vidia ideových nepriateľov. Zlyhala celá politika multikultúrnosti, alebo ho bolo, naopak, málo?

Multikultúrnosť - dobro pre všetkých
Pôvodná teória multikultúrnosti pochádza zo Spojených štátov amerických. Jej cieľom bola organizácia spoločnosti, ktorá by zaistila mierové a nekonfliktné spolužitie rôznych vierovyznaní a etnických skupín v rámci jedného štátu. Podľa sociálneho antropológa Martina Kanovského je však multikultúrnosť skôr reálnym javom ako len všeobecnou teóriou. "Niektoré krajiny môžeme označiť za multikultúrne - sú to tie, kde vládnu postoje a opatrenia, aby jednotlivé etnické skupiny spolu komunikovali, a v týchto spoločnostiach je to považované za pozitívny jav."
Český politológ Pavel Barša vo svojej knihe Politická teorie multikulturalismu tvrdí, že tento jav bol prijímaný dokonca tak pozitívne, že bol podporovaný či z "ľavicového" hľadiska kolektívneho dobra, ako aj z "pravicového" hľadiska individuálnych práv. Príklad? Quebecký nacionalizmus, kde jedna skupina obhajcov autonómie argumentovala individualistickou Chartou práv a slobôd, kým druhá dôsledne trvala na svojej kolektívnej identite frankofónnych Kanaďanov.

Vlajka pri dome
Skutočnosť, že o multikultúrnosti sa začalo najskôr hovoriť v Severnej Amerike, súvisí s odlišným dejinným vývojom. V americkej spoločnosti bola situácia vždy iná ako v Európe. Spolužitie rôznych etnických skupín je možné, pokiaľ existuje nejaká všeobecne zdieľaná predstava o styčných prioritách. V Spojených štátoch je to napríklad patriotizmus, ústava, príslušnosť k politickému národu, založenému na občianskom princípe. V tej krajine sú všetci potomkami prisťahovalcov. V Európe sú etnické a kultúrne identity oveľa silnejšie ako v USA či v Kanade.
V Európe bolo z hľadiska politického vývoja budovanie politickej identity a národných štátov veľmi často spájané s etnickými a kultúrnymi hodnotami. Ako príklady najúspešnejšieho fungovania multikultúrnosti uvádza Kanovský Kanadu a niektoré časti - najmä veľké mestá - Veľkej Británie. "V Kanade vidieť programovú, inštitucionálnu podporu zhora aj zdola. Nevidno tam nevraživosť ani etnické nepokoje. V Británii je to inak, existujúce napätie bolo však skôr zo sociálnych, nie z rasových či etnických dôvodov."

Šok zvnútra
Všetko akoby fungovalo bez problémov. Podľa českého politológa Rudolfa Kučeru však západní politici na vavrínoch multikultúrnosti akoby zaspali. Ako povedal v nedávnom rozhovore pre stanicu Český rozhlas 6, "multikultúrnosť dlho fungoval, ale ľudia, ktorí ho riadili, si nevšímali, čo si v skutočnosti prisťahovalci myslia a či nenastal nejaký vývoj napríklad v arabskom svete či v miestnych komunitách. To, čo šokovalo Britov, bolo to, že v metre vraždili iní mladí Briti, o ktorých si mysleli, že požívajú všetky výhody multikultúrnosti Aj keď mnohí absolvovali napríklad pobyty v pakistanských madrasoch, boli to britskí občania."

Pozor na ďalšie generácie
Kučera, rovnako ako aj niektorí iní politológovia, nepovažujú vôbec za problém prvú generáciu, ktorá sa snažila integrovať. Horšie je to s druhou alebo treťou generáciu, ktorá sa už narodila v tej krajine a nemá pred sebou sociálnoekonomické perspektívy. "Vo Francúzsku, Veľkej Británii nie je s prvou generáciou žiaden problém, ale ich potomkovia, príbuzní a ďalší emigranti, ktorí prichádzajú teraz, sú problémoví, spoločnosť už nemá taký potenciál, aby ich integrovala, a tam vznikajú napätia. Nenávistné nálady však, najmä v Európe, spôsobuje aj narastajúci antisemitizmus a antiamerikanizmus. Ako hovorí Kanovský: Každá snaha o rozdúchavanie protikultúrnych nálad vždy podporuje netolerantrnú atmosféru a môže to byť prvý krok k iným nebezpečným veciam.

Politická (ne)korektnosť
Pred vlnou atentátov patrila k tzv. politickej korektnosti podpora multikultúrnosti Koncept nesmel byť spochybňovaný, a kto tak urobil, bol považovaný za extrémistu. Popravde treba dodať, že to väčšinou skutočne boli najmä pravicoví extrémisti. Neskôr však kritika nabrala na sile. Väčšina výhrad (zväčša z konzervatívneho tábora) sa dnes sústreďuje najmä na inštitucionálnu podporu. Treba tu však rozlišovať medzi multikultúrnosťou ako javom a teóriou. Kým možné spolužitie rôznych skupín sa chápe pozitívne, cieľom kritiky je skôr štátna podpora zvýhodňovania prisťahovalcov.

Čo robia, keď nepracujú
Existuje však aj kritika z liberálnych radov: Taliansky politológ Giovanni Sartori sa napríklad vo svojej najnovšej knihe Pluralizmus, multikultúrnosť a prisťahovalci pýta, do akej miery môže pluralitná spoločnosť integrovať prisťahovalcov, ktorí odmietajú jej princípy, bez toho, že by sa sama dezintegrovala. "Imigrant sa síce môže v ekonómii javiť ako prospešný pro tempore, ale to nič nedokazuje mimo oblasti ekonómie."
Podobný argument, aj keď prekvapivo zľava, zaznieva od českého sociológa Jana Kellera. V súvislosti s povážlivým demografickým vývojom v Európe tvrdí, že ak vôbec budeme uvažovať o silných imigračných vlnách, musíme nevyhnutne hovoriť o ich nevyhnutných predpokladoch, inak sa toto riešenie stáva ilúziou. "Ak má migrácia vôbec pomôcť naznačené problémy riešiť, musí byť prichádzajúce obyvateľstvo integrované na báze vzdelanostnej spoločnosti. Bez príslušnej kvalifikácie sa vlny migrantov zmenia len na nový sociálny problém."

Nebezpečné mlčanie
Akú budúcnosť má teda pred sebou multikultúrnosť? Podľa Kanovského sa v tomto koncepte skrýva jedno veľké nebezpečenstvo, pretože funguje, iba keď jednotlivé kultúrne skupiny majú záujem aspoň o minimálnu mieru komunikácie a integrácie. Naopak, môže sa stať hrozbou, ak sa jednotlivé kultúry izolujú a segregujú a uzatvárajú sa do svojich zvykov, prípadne nekomunikujú s inými.
Ale riešením nie je ani asimilácia, pretože kultúrne hodnoty sú tak spojené s ľudskou identitou. "Tak ako je ťažké zhora zaviesť multikultúrnosť, je ešte oveľa ťažšie zhora zaviesť asimiláciu. Asimilácia je výzva, aby sa človek vzdal svojich hodnôt a opustil svoju kultúru. Oveľa ľahšie je, keď človeku povedia, aby si nechal svoje kultúrne hodnoty, ale aby bol tolerantný."
Riešením by podľa viacerých mohla byť snaha o integráciu na základe vzdelania. Vzdelávací systém je hlavným prostriedkom moderného štátu ako integrovať a určitým spôsobom zabezpečiť, aby minimálne jednotlivé komunity o sebe vedeli a komunikovali.

Križovatka plná otáznikov
Čo však v prípade, keď mladí prisťahovalci navštevujú miestne školy, ale považujú európsku kultúru za bezhodnotovú, respektíve seba samu spochybňujúcu? Podľa Kanovského etnocentrizmus, pocit výnimočnosti vlastnej kultúry, odstraňovať netreba - horšie je, ak jedna kultúra začne považovať iné za podradné. Vladimíra Dvořáková píše v knihe Spojené štáty americké - spoločnosť a politika o rázcestí, na ktorom sa ocitla americká politika, a ktoré zrejme čaká aj politiku európsku. Je to dilema medzi rozvojom multikultúrnosti a zachovaním americkej národnej identity. Na jednej strane stoja zástancovia politickej korektnosti, ktorá zlepšila postavenie menšín, ale zároveň začala vytvárať bariéry nové a taktiež pocity odcudzenia a diskriminácie väčšiny. Naopak, vlastenecká korektnosť zase podporuje asimiláciu.

Na rockovom koncerte
Ľudia vždy rozlišujú medzi my a oni. Napríklad sociobiológ Peter Sýkora hovorí: "Podľa všetkého sa zdá, že existuje vrodený emocionálny sklon podvedome rozlišovať medzi nami a nimi. Tento sklon je často základom xenofóbie. Netýka sa to ale len odlišného výzoru či odlišnej farby pleti. Je to len všeobecný sklon rozlišovať." Jasné kritériá rozlišovania zostávajú v subjektívnej rovine. "Môže to byť náboženstvo či vyznávanie určitej rockovej skupiny. Je to čisto náhodná vec, podmienená kultúrou a okolnosťami. Čo to rozlišovanie živí zvnútra, je tento psychický sklon," vysvetľuje Sýkora. Tento sklon potvrdzujú aj pokusy sociálnych psychológov, keď dospelým náhodne rozdajú karty rôznych farieb, a oni začnú podvedome rozlišovať a zvýhodňovať práve tých "svojich".

Časovaná "nemecká" nálož
Napriek tomu je Sýkora presvedčený, že multikultúrnosť má svoj význam. Ľudia dokážu totiž teoreticky akceptovať rovnakosť, aj s vedomím istých vonkajších rozdielov. "Sú vzdelaní, ale v podvedomí ich to ignorovanie rozdielov škrie, majú problém sa s tým vyrovnať a potláčajú to, pretože vedia, že je to spoločensky neprijateľné. A to môže to potom vybuchnúť. Dobrým príkladom sú Nemci, keď ako vzdelaný národ prepadol primitívnej xenofóbii."