Sledujte nás na Instagrame

@hospodarske_novinyFacebook
14.12.2016, 00:00

V Indonézii bol o mňa ako belocha záujem, bolo to privilégium, hovorí mladý cestovateľ

Jan Vostrejž odišiel do Indonézie kvôli stáži na českom veľvyslanectve.

V Indonézii bol o mňa ako belocha záujem, bolo to privilégium, hovorí mladý cestovateľ
Zdroj: archív J. V.

"Na rozdiel od Českej republiky je Indonézia rozvojovým štátom s početnou lacnou a zároveň nekvalifikovanou pracovnou silou, ktorý vlastní obrovské náleziská rôznych surovín. K týmto dvom skutočnostiam určujúcich súčasnú politiku Indonézie je potreba pamätať aj na fakt, že na indonézskych ostrovoch žije rôznorodá zmes etnických a náboženských skupín," hovorí v rozhovore pre české Lidovky.cz.

Spomeniete si na prvé dni po presťahovaní? Čo vám najviac ostalo v pamäti?
Ak si na niečo pamätám zvlášť dobre, tak je to môj prvý deň v hlavnom meste Indonézie, Jakarte. Po prílete som zostal prvú noc u rodiny môjho indonézskeho kamaráta, ktorá so svojimi príjmami patrila asi k nepočetnej strednej triede. Z nášho pohľadu žili veľmi skromne, ale to im nebránilo, aby ma pohostili, čo si veľmi vážim.

Zdroj: archív J. V.

​Ako to už tomu býva v prostredí ľudí, kde nie všetci prítomní ovládajú nejaký spoločný jazyk na komunikatívnej úrovni, tak som ďakoval za pohostenie predovšetkým širokým úsmevom a ochotne odpovedal na všetky otázky. Bol som prvý "bule," čiže beloch, ktorého poznali. Tou dobou som ešte nevedel, že v indonézskej spoločnosti je populárny mať za kamaráta belocha. Indonézan tým síce stúpne na pomyselnom spoločenskom rebríčku, ale to neznamená, že by ich priateľstvo bolo falošné.

Neznalého miestnych pomerov ma značne prekvapilo, keď mi kamarátovej rodičia povedali, že sú radi, že poznajú "buleho." V prvej chvíli mi to pripadlo veľmi zvláštne, ale časom mi došlo, že jednoducho všetkých belochov majú spojených so Západom, o ktorom, zvlášť tí, ktorí nikdy žiadnu západnú krajinu nenavštívili, majú veľmi skreslené predstavy.

​Prístup k belochom je veľa podobný prístupu k Thajsku, kde je biela koža považovaná za krajšiu. Dospel som k názoru, že je to spôsobené tým, že všetci belosi, ktorí pricestujú do Indonézie, najmä do Jakarty, majú slušný príjem aj vzdelanie.

Ďalej hrá úlohu fakt, že počas prezerania obchodných centier si pri pohľade do výkladov človek pripadá ako doma. Nie je výnimkou všimnúť si fotografiu atraktívnej blondínky v objatí muža, postrádajúceho akékoľvek východoázijské rysy. Ako beloch som sa v Indonézii na nedostatok pozornosti sťažovať nemohol, ale nedokázal som si na ňu zvyknúť.

Zdroj: archív J. V.

Na čo ste v cudzine narazili?
Je tam absolútne iné kultúrne prostredie, veci nefungujú a ľudia sa nesprávajú tak, ako sme zvyknutí. Deprimujúca najviac zo všetkého bola doprava. Jakarta je všeobecne známa dopravnými kolapsmi, ktoré môžu nastať v akýkoľvek čas.

Nebolo výnimkou, že svoju každodennú približne päťkilometrovú cestu do práce som absolvoval za trištvrte hodiny autom. Na motorke by to bolo o niečo rýchlejšie, ale za cenu kompletne prepoteného trička či košele. Nehovoriac o situácii, keď musíte mať oblek.


Existuje nejaké české jedlo, ktoré vám v cudzine chýba? Uvarili ste priateľom v zahraničí nejaké české jedlo? Ako im chutilo?
Počas môjho pobytu v Indonézii sa mi cnelo po takmer všetkých mliečnych výrobkoch. České (európske) potraviny, snáď okrem tvarohu, bolo dostať v obchodoch pre vyššie vrstvy obyvateľstva. Boli ale považované za luxusné a od toho sa odvíjala aj cena.

Vo všeobecnosti sú všetky cudzie kuchyne považované za nadštandard, ktorý si miestni čas od času s celou rodinou doprajú. K takejto večeri v drahšej reštaurácii patrí rituál, ktorému som sa pri akejkoľvek príležitosti k navečeraniu sa s miestnymi nevyhol. Napríklad v jeden večer, než som si mohol pochutnať na českom guláši, teda skoro českom (mali sme ho totiž s ryžou), museli sa všetci v rôznych kombináciách spolu vyfotiť. Nasledovalo fotenie jedál a potom snáď aj prázdnych tanierov. Všetky tieto fotky išli rovno na sociálne siete, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou života Indonézanov.

Aké sú prvé asociácie, ktoré si vypočujete, keď poviete, že ste z Česka?
Asi nebude pre nikoho prekvapením, keď napíšem, že prvou asociáciou, ktorú som počúval, bola Praha. Práve toto mesto je na pomyselnom zozname Indonézanov, ktorí majú dosť peňazí na dovolenku v Európe, nie však všetci si dokážu spojiť Prahu s Českou republikou.

Po nejakej dobe som prišiel na dve veci. Po prvé, ak nevedia, tak to môže byť preto, že nepoznajú slovíčko "Czech." Keď sa "Czech" nahradilo indonézskym "Čeko", tak sa mnoho z nich chytilo. Po druhé, a tento postreh sa mi hodil aj v prípadoch, keď som sa pýtal napríklad len na cestu, mnoho miestnych v súlade s východoázijskú tradíciou, kde slovo NIE nemajú v slovníku, s vypätím síl kývala hlavou na znak súhlasu. V takom prípade som už vedel, že ak niekto kýve hore a dole svojou hlavou príliš rýchlo a hovorí "yes" podobnou rýchlosťou, tak najskôr nemá tušenie, kde sa Česko alebo čokoľvek iné nachádza.

Sledujete tamojšiu politiku? Líši sa politická kultúra od tej našej?
Dlhodobo sa zaujímam o východnú Áziu a navyše to bolo aj jednou z povinností počas mojej stáže. Politická kultúra Indonézie sa od našej zásadne líši. Na rozdiel od Českej republiky je Indonézia rozvojovým štátom s početnou lacnou a zároveň nekvalifikovanou pracovnou silou, ktorá vlastní obrovské náleziská rôznych surovín.

K týmto dvom skutočnostiam určujúcim súčasnú politiku Indonézie je potrebné pamätať aj na fakt, že na indonézskych ostrovoch žije rôznorodá zmes etnických a náboženských skupín. Väčšina obyvateľov sa hlási k sunnitskému islamu, ale sú oveľa menej ortodoxní než veriaci zo Stredného a Blízkeho východu. Takže žiadny strach, pivo si človek môže dopriať aj počas ramadánu, hoci môže byť servírované v čajovej kanvičke.

Ďalšou charakteristikou indonézskej spoločnosti je korupcia. Práve z tejto skutočnosti pramení veľký záujem o pracovné pozície v štátnej správe. Nechcem tým povedať, žeby každý bral úplatky, ale treba s tým počítať.

Najviac ma ale prekvapila frekvencia komunikácie cez mobilnú aplikáciu WhatsApp. Bez nej sa v Indonézii nedá príliš dobre fungovať, pretože je bežné cez ňu riešiť aj obchodné záležitosti.