Svoju spálňu, obývačku, kanceláriu, kuchyňa aj kúpeľňu napchali do 25 kg vážiacich batohov a vydali sa na cestu. Stopovali, jazdili autom, rýchlovlakom i loďou. A veľa chodili.
Martina a Pavel spolu preskúmali mexickej pyramídy, sledovali veľryby, štart rakety a ochutnali spústy netradičných jedál z celého sveta. A ich verným spoločníkom na cestách bol obľúbený Krtek, symbol domova v Česku.
A pretože so sebou mali aj krokomer, majú presne zmerané, koľko toho vlastne našliapali (Martina 5,5 milióna krokov, Pavol ešte o milión viac.) Ako symbol domova si sebou vzali aj Krtka, ktorý sa tak po ceste do vesmíru vypravil vďaka nim aj na cestu okolo sveta. Pre český iDnes ich vyspovedal Jaroslav Halamka.
Na čo zo svojej cesty najradšej spomínate?
Pavol: Máme nespočetné množstvo zaujímavých zážitkov, preskúmavanie pyramíd v Mexiku, plávanie s divokými delfínmi, sledovanie veľrýb, štart vesmírnej rakety na vlastné oči, šnorchľovanie s obrovskými korytnačkami. Stretli sme sa s majstrom sveta F1 a astronautkou, potápali sme sa so žralokom na Veľkom bariérovom útese v Austrálii. Videli sme karneval v Riu de Janeiro, ochutnali hŕbu netradičných pokrmov. Navštívili sme favely v Južnej Amerike a slumy v Južnej Afrike, africké safari. Zažili sme indické vianoce v tradičnom štýle v Malajzii, navštívili rôzne filmové miesta, napríklad Hobitín. Bolo toho naozaj veľa.
Ktorá krajina predčila vaše očakávania a ktorá vás naopak najviac sklamala?
Martina: Za mňa bolo vo všetkom "naj" určite Japonsko. Sú tu úžasní a zdvorilí ľudia, prekrásna a bohatá kultúra a vynikajúce a čerstvé jedlo. Navyše majú premyslenú komunikáciu s turistami, takže sa tam človek perfektne orientuje. Ale musím spomenúť aj Nový Zéland. Aj tu žijú skvelí ľudia ochotní pomôcť v každej situácii. A tá príroda je jednoducho dychberúca.
Najviac sklamaná som bola určite na Bali, kde sme neustále tak trochu bojovali s miestnymi ľuďmi, ktorí podľa môjho názoru až príliš ťažia z turistov. Veľký dojem na mňa neurobila ani naše krátkodobá návšteva Pekingu. Číňania nie sú oproti Japoncom príliš nápomocní, ale dám im v budúcnosti rada ešte šancu.
Pavol: Každá krajina má svoje pre a proti. Z pohľadu ústretovosti ľudí vedie jednoznačne Japonsko. Prírodné krásy a scenérie boli najlepšie na Novom Zélande. A čo sa týka stretnutí s divokou zverou, asi ťažko niečo porazí safari v Afrike. Čiastočné sklamanie prebehlo z niektorých ľudí v USA. Thajsko je zase jednotka v ničení prírodného odkazu len kvôli profitu. Samozrejme sú veci, ktoré neobjavíte hneď, napríklad rozkoly v miestnych komunitách. Aj preto je dlhodobé cestovanie zaujímavé a ponúka úplne iný pohľad na realitu.
Spoznali niekde vo svete Krtka?
Martina: Iba českí emigranti v zahraničí. Ale mnohým ľuďom sa páčil, najviac nadšené boli samozrejme deti. Aj keď ho videli prvýkrát v živote, vyzeralo to, akoby ho poznali od malička.
Aké boli vaše prípravy na cestu?
Martina: Celkom náročné. Nechceli sme nič nechať na náhodu, a tak sme plán cesty vytvárali niekoľko rokov. Zbierali sme poctivo rady a tipy pre každú našu destináciu, museli sme zohľadniť počasie v rôznych sezónach a pásmach. Očkovanie nám zabralo celý rok, chodili sme na lekcie sebaobrany a kurz prvej pomoci. Dokonca sme si urobili potápačskú certifikáciu. Samozrejmosťou bolo podnikanie mnohých prípravných výletov do prírody, založili sme si blog a začali zháňať potrebné vybavenie.
Máte spočítané, na koľko vás celá cesta prišla?
Pavol: Celkové náklady poznáme, ale tie nič moc nehovoria. Všetko sa odvíja od spôsobu cestovania a cenových relácií v danej krajine. Napríklad v Indonézii sme minuli len asi 20 eur na osobu za deň. V tom sú zahrnuté všetky náklady, ktoré si možno predstaviť: letenka do krajiny, ubytovanie, doprava, jedlo, prenájom motorky, pohonné hmoty, vstupy na pamiatky, atď. Oproti tomu cestovanie v Argentíne bolo treba 4-násobne drahšie. Ale veľmi nás prekvapilo Japonsko. Mnoho ľudí ho vidí ako nedostupnú destináciu, ale dá sa tam v pohode cestovať za cca 1 100 korún na osobu za deň. A to je veľmi dobré.
Trochu ma zaráža, že ste do prípravy zahrnuli aj kurz sebaobrany. Dostali ste sa niekedy do ťažkej situácie?
Pavol: Za tých 527 dní len dvakrát. Raz to skončilo potýčkou kvôli tomu, že nám niekto ukradol peniaze na hosteli. Druhýkrát na nás chcel niekto zaútočiť na pláži. Oba prípady sa odohrali v juhovýchodnej Ázii a dopadli nakoniec dobre. Asi veľmi záleží na ľuďoch samotných, ako sa správajú, upozorňujú na seba (oblečením, šperkami a tak ďalej). A tým idú problémom naproti.
V čom vaša cesta okolo sveta zmenila váš pohľad na život?
Pavol: Stretli sme mnoho chudobných ľudí, ktorí aj napriek tomu boli šťastní, pretože sa dokázali radovať z toho, že majú rodinu, priateľov, sú zdraví a majú sa radi. Sú to veci, o ktorých človek vie, ale neváži si ich toľko, kým ich nevidí z iného uhla pohľadu. Tiež sme kedysi považovali mnoho vecí za úplnú samozrejmosť. Trebárs to, že nám doma tečie z kohútika pitná voda. Ale ona to skutočne taká samozrejmosť nie je, je to v podstate luxus, ktorý si treba vážiť.
Rovnako ako to, že máme smetiarov, ktorí nám odvážajú odpadky a my ich tu nemusíme preskakovať na ulici. Všeobecne sa na mnoho vecí pozeráme inak a snažíme sa s nimi pracovať. Spätne sme si vďaka ceste uvedomili, že keď chce človek niečo dosiahnuť, tak môže čokoľvek, pokojne aj realizovať cestu okolo sveta. Možno to znie ako jedno veľké klišé, ale keď si človek toto všetko prežije, tak tie veci skrátka dávajú zmysel.
Aký bol váš návrat domov?
Martina: Nebolo to ľahké. Aj keď vám to tak nemusí pripadať, veľa vecí sa za ten rok a pol zmenilo. Asi najväčší problém sme ale mali s tým, že sa zrazu "nič nedialo". Keď dlhodobo cestujete, neustále zažívate zmenu, dobrodružstvo a časom si na to zvyknete. Po návrate sme sa akoby zastavili vo vákuu a musíme uznať, že sme aj spohodlneli.
Čo ste na cestách urobili zle? Čo by ste na základe vašich skúseností poradili ľuďom, ktorí chcú vyraziť na podobnú cestu?
Pavol: Určite by sme mohli zredukovať niektoré veci, ktoré sme so sebou zbytočne ťahali. Znie to jasne a jednoducho, ale nie je to tak. Rozumný človek je a chce byť samozrejme pripravený na všetky nečakané udalosti, ale pre cestu okolo sveta to moc neplatí. A čo vieme z okolia, tak mnoho cestovateľov k tomu rovnako časom dôjde.
Aj napriek tomu sa skúste o nejaké rady podeliť.
Pavol: Asi najlepšie skúseností je trávenie času s miestnymi. Stopujte a berte stopára, využívajte couchsurfing, hľadajte krajanov cez Facebook. Je to niečo, čo vám prinesie obrovské množstvo zážitkov, vytvoríte si priateľská putá, dozviete sa niečo o miestnej kultúre a mnohokrát sa dozviete, kam sa pozrieť a kam nie. To je z nášho pohľadu jadro cestovanie, nie mať pocit, že som niekde bol a urobil si čiarku v denníčku.
Martina: Odporúčame tiež meniť a skúšať rôzne dopravné prostriedky. Je to obrovská výzva, ale aj skúsenosť, vďaka ktorej opäť získate úplne iný pohľad na svet a cestovanie. Obmedzením spôsobu dopravy sa uzavriete do mikrosveta a je ťažké z neho vystúpiť. Z tohto pohľadu je batůžkaření ideálna forma cestovania. Mali sme možnosť vyskúšať nespočetné množstvo spôsobov cestovania a vždy to bol zážitok. Cestujte a užívajte si to, nenaháňa sa a nesnažte sa stihnúť všetko vidieť v čo najkratšom čase, pretože vo finále sa oklamete sami o to najkrajšie, čo na vás v tom svete čaká.