Sledujte nás na Instagrame

@hospodarske_novinyFacebook
19.10.2013, 00:02

Delta Dunaja láka dobrodruhov. O pláž sa delíte s kravami

Dovolenka pri mori vás nudí? Prečítajte si reportáž z delty Dunaja. A nadchnete sa pre Rumunsko.

Vykládka lode v delte Dunaja. Ľudia musia dovážať úplne všetko po vode. Snímka: Jana Čavojská

Dovolenka pri mori vás nudí? V delte Dunaja v Rumunsku majú pláže tiež. Jemný biely piesok, stánky s chladeným fľaškovým pitím. Len miesto chladničiek chladia tie fľaše v jamách v krajine, do ktorých nosia ľad.

Nedávno tu zaviedli novinku: dovolenkárov vozia z dediny na pláž v jednoduchých vozíkoch za traktorom. Inak by to ani nebolo možné. Sme totiž na samom konci Dunaja, v dedine, kde ústí Svätojurské rameno tohto európskeho veľtoku do Čierneho mora.

Prísť sem autom je nemožné. Toto je svet drevených člnov, nekonečných riečnych kanálov, plávajúcich ostrovov a ľudí zabudnutých uprostred najväčšej vodnej plochy Európy.

Unikátny vodný ekosystém má okolo 3446 štvorcových kilometrov. Riečne nánosy k tomuto objemu každoročne niečo pridajú; podunajský kilometer nula na pobreží na konci Kilijského ramena, ktoré patrí z polovice Ukrajine, musia každú jar presunúť o niekoľko metrov ďalej. Tu je zrejmé, ako náš kontinent rastie.


Koľaje vedú do rumunského mesta Tulcea a prašné cesty ešte niekoľko kilometrov ďalej na východ. Ďalej už možno ísť len po vode. Dunaj sa tu rozvetvuje na tri ramená: Kilijské, Sulinské a Svätojurské. Medzi nimi vytvorila príroda (a pracovití obyvatelia delty) systém kanálov, jazier a plávajúcich ostrovov.

Zem je pevná len v určitých úsekoch, inde sa podoba delty neustále mení. Na pevnom podklade si ľudia vystavali domčeky a zariadili všetko potrebné. V odľahlých dedinkách uprostred vody žijú do dnešných dní Lipovania, potomkovia starovercov, ktorí v 18. storočia odišli z Ruska pred prenasledovaním cára Ivana Hrozného.

Ľudí živí väčšinou lov rýb a hlavným dopravným prostriedkom je tu stále drevený čln. Niektorí rybári však nemajú ani na motory a na svoje loviská musia veslovať.


Nájdete tu aj lovca žiab. Nie, vyprážané stehienka nie sú len francúzskou delikatesou. Tu v delte si na nich pochutnávajú už stáročia.

Lepenkové apartmány

Z Tulcea jazdia na koniec delty, do Suliny alebo Sfantu Gheorghe, pomalé a rýchle lode. Na rýchlych ste v cieli do dvoch hodín, avšak miestni majú v obľube pomalší variant. Na nich si totiž môžu domov dopraviť všetko, čo potrebujú.

S pasažiermi tak cestujú chladničky, plastové okná, ohromné balenie toaletného papiera, kartóny pív, vrecia zemiakov, kolesá, čerstvý chlieb a všetko, čo sme my zvyknutí kúpiť v najbližšom obchode, ale na koniec Európy to dopravíte len na lodi.


Obchodníci takto zásobujú svoje predajne a majitelia penziónov svoje kuchyne. Hluk je počas šesťhodinovej plavby niekedy neznesiteľný, ale skladba cestujúcich neobyčajne pestrá. Vedľa dedka v klobúku a dedinčanov si rozkladá svoje riady športový rybár na dovolenke, deti mieriace k starým rodičom na prázdniny sa preháňajú okolo turistov sediacich na obrovských "bágloch".

Delta priťahuje turistov. Penzióny tu vyrástli ako huby po daždi, väčšinou po Rumunsku, teda rýchlo, vratko a v žiarivých farbách: oranžovej, ružovej, zelenej a modrej.

Nájde sa tu však aj vkusné ubytovanie. V tých už všetko stojí pekné peniaze. Biele budovy s veľkými oblúkmi a rákosovými strechami, reštaurácie s bazénom v Sfantu Gheorghe nie sú pre bežného turistu. Ten dá prednosť kempingu s jednoduchými chatkami a spoločnými sprchami naproti.

My sme sa dali zlákať ešte inde. Právnička Kristína z Bukurešti sem jazdí na leto už štrnásť rokov. Kúpila tu jednoduchý hlinený domček pre seba a svoju rodinu a pre turistov postavila, ako hovorí, apartmány. Sú postavené z lepenky; dosky, ktoré ostali, použila na skriňu vo vnútri. Majú ale vlastné kúpeľne s kachličkami okolo sprchy, a dokonca aj malú kuchynskú linku a varič. Pani domáca pridá sladučký melón a sme spokojní.

Sulina City

Do Sfantu Gheorghe už dávno dorazili štvorkolky a sú v obrovskej obľube. Mnoho ľudí má každopádne stále koňa. Mladí chlapci sa na malých vozíkoch ťahaných koňmi preháňajú prašnými ulicami dediny postojačky.

Okrem toho má každá domácnosť čln, drevený alebo laminátový. Deti na nich jazdia odmalička, je to predsa hlavný dopravný prostriedok na rieke a kanáloch. A člnom sa dá po rovnom kanáli dostať až do Suliny, kedysi presláveného mesta na konci Sulinského ramena, kam priplávajú námorné lode a ktoré si svoju povesť dlhé desaťročia budovalo na trochu nadnesenej dôležitosti Dunajskej komisie, ktorá tu v druhej polovici 19. storočia sídlila.


Je pravda, že až do roku 1939 odtiaľto riadili dunajskú plavbu a žili tu obyvatelia dvadsiatich národností. Potom sa všetko zmenilo. V roku 1941 postihlo Sulinu zemetrasenie, potom hladomor, potom ju bombardovali Rusi a neskôr sa pravidlá plavby po Dunaji zmenili a Dunajskú komisiu už nebolo treba. "Po našom odchode sa zo Suliny rýchlo stane rybárska dedina," poznamenal vtedy jeden holandský inžinier. A nadlho sa tak stalo.

Sulinu si pamätám spred ôsmich rokov. Vtedy sem ešte lode z Tulcea nejazdili denne, len trikrát týždenne. Promenáda bola rozbitá, penzióny skromné ​​a krčmy patrili rybárom uťahaným po rannom love. Najštýlovejšia reštaurácia s penziónom sa volala Jean Bart, podľa známeho kapitána Sulinského prístavu, ktorý tu žil pred sto päťdesiatimi rokmi. Dnes je z Jeana Barta tmavá guča. Okolo vyrástli farebné penzióny a elegantné reštaurácie. Dark pub, niekdajšia internetová kaviareň s čiernymi múrmi a bez okien, kde si chlapci hrali na monitoroch na zabijakov, dnes už nie je tmavý. Má slnečnú terasu a kávu z automatu.

Sulina predsa len nestratila všetko zo svojej atmosféry. Stále je tu na čo pozerať. Obrovské námorné lode priplávajú do mesta a kotvia vedľa člnov rybárov a jácht zbohatlíkov. Voda tu má hĺbku aj desať metrov. Sulinské rameno bolo umelo prehlbované, aby mohli lode z mora doplaviť až do Tulcea. Vietor fúka a široký Dunaj sa stále vlní. A samozrejme je tu more. Ďalšia piesočná pláž, o ktorú sa turisti delia s kravami.

Poslední mohykáni delty

Dohodli sme sa s rybárom, aby nás previezol po kanáloch až na miesta, kde dodnes uprostred delty žijú ľudia. Do dediniek Letea alebo Rosetti, ďaleko od všetkého, kde žiť je skoro za trest. Ľudia tu napriek tomu prežívajú, privádzajú na svet deti - fungujú tu základné školy i obchodíky, kde sa dá aj niečo vypiť. Žijú tu väčšinou Lipovanci a stále hovoria rusky. "Človek tu môže chytať ryby alebo chovať dobytok," hovorí jeden z obyvateľov. Miestny statkár tu chová dvesto kusov hovädzieho dobytka. Je to praktické: kravy nikam neutečú. Do vody by sa im nechcelo. Len komáre keby neboli.

Najbizarnejšie miesto je zrejme Manastirea Buna vestir, pravoslávny kláštor Zvestovania na jednom z ostrovov. Práve tu, uprostred úplnej ničoty, stavia jediný obyvateľ kláštora, mních Kalinik, veľký kostol. Už roky. Čas od času mu priplávajú pomôcť chlapi z Rosetti. "Ľudia sem nechodia. Avšak čím väčší bude kostol, tým viac ľudí príde," uvažuje mních.

Sú aj ďalšie ostrovčeky roztrúsené v nekonečnej vode, kde dožívajú ich poslední obyvatelia. Navštívili sme dvoch bratov v chatrnom domčeku. Najcennejší dar je pre nich chlieb. Do Suliny by pre chlieb museli veslovať dve hodiny. Inak žijú z dunajských rýb a toho, čo si vypestujú na záhradke. Iný život nikdy nepoznali a svoju chyžu neopustia.

Na love žiab

"Davaj soma," kričí Niku Chitai na kamaráta v okoloidúce loďke. Je skoro ráno, svitá, ale my sme už na rieke. Plavíme sa skontrolovať Nikouve siete, ktoré rozložil na rôznych miestach okolo dediny Mila 23. Rybári, Lipovanci, sa zdravia tradičným ruským pozdravom.

Uvidíme, či nám budú sumce súdené. Fičia ďalej. Niku nachádza svoje siete. Nad hladinu trčia vždy len dve drevené palice. Niku ich vytiahne a vyberie úlovok. Menšieho sumca posiela späť do Dunaja. "Za rok bude veľký," ukazuje rukami. "A privedie do mojich sietí aj svojho dedka."

Úlovok nebol dobrý ani zlý, na jazere sme navyše videli zblízka desiatky pelikánov. "Iba či dnes vykupujú," obáva sa Niku. Veselý chlapík, ktorý rybárči a so ženou, učiteľkou Georgette, prenajíma turistom izby, má obavu, že ani dnes svoj úlovok nepredá.

Podnikateľ, nákupca rýb, to robí čím ďalej tým častejšie: rybári privezú plné člny rýb, avšak on nevykupuje. Vraj sa mu to neoplatí, pretože ryby musia voziť do Tulcea ďalšiemu nákupcovi a to je drahé. Tak či tak, výkupné ceny sú nízke. Za kilo najkvalitnejších sumcov dostane rybár dve eurá. V Tulcea to isté množstvo predávajú za osem.

Nakoniec to vyzerá tak, že v delte sa viac oplatí voziť turistov za pelikány ako rybárčiť. Alebo chytať žaby? V Mile 23, ktorá leží trochu od ruky, na romantickom mieste na brehu starého koryta Dunaja, žijú ešte traja lovci žiab. Dedkovia sú Lipovanci a žabami si pomáhajú ku skromnému dôchodku.

Žaby končia svoju pozemskú púť aj na dvore Jerafeja Butylkina. Jeho kolegovia, ďalší bradatí páni, žaby nejedia. Sú Lipovanci, bogomilovia a Ježiš Kristus im to vraj nepovolil. Pánovi Butylkinovi žaby nevadia.

"Keď som bol chorý na žalúdok, jedol som ich a vyliečili ma," hovorí na svojom dvore. Teraz už na ryby alebo žaby zájde len zriedka. Je už starý, ak Boh dá, dožije sa niekedy na jeseň deväťdesiatich štyroch. A na motor peniaze nemá. Celý život poháňa svoj jednoduchý drevený čln iba silou svojich paží - tej mu už ale veľa nezostáva.

Sieťka ako pančucha

Ako sa lovia žaby? Pán Butylkin to vo svojej drevenej loďke názorne ukáže. Potrebujete návnadu: lesklý kamienok, kúsok polystyrénu alebo korok z fľaše od vína pripevnený na akúsi malú udicu a sieťku dlhú ako pančucha. Udicou s návnadou mávate žabe pred nosom, kým na domnelú lahôdku nezareaguje. Začne po nej skákať, vy ju vábite a nenápadne privoláte až do siete - pančuchy.

Ďalšia časť divadla už vôbec nie je tak romantická. Pozor, slabšie povahy by v tej chvíli na dvor pána Butylkina vôbec nemali. Butylkin vezme drevenú palicu a žaby v sieti jednoducho utlčieme. Potom ich reže, nožičky šikovne stiahne z kože, prepláchne vodou, octom a predá niekam do hotela. Lahôdka? "Oni ich robia vyprážané, ale najlepšie sú ako čorba, kyslá polievka," poučuje starý pán.

V jeho jednoduchom dome kraľovali už tri manželky. Teraz odpočívajú na neďalekom cintoríne. Ako sa neskôr dozviem, v Mile 23, na rozdiel od mnohých iných miest na svete, staručkí muži žijú dlhšie než ich manželky. Sami dožívajú v belavých domčekoch, upratujú, pestujú zeleninu a čakajú na smrť.

Na tom sa ani v dnešných časoch turistov a športových rybárov, ktorí na dva letné mesiace zaplavia deltu, nič nezmenilo.

 

TIP NA VÝLET
Pozorovanie vtákov
Pozorovanie pelikánov je jedinečná skúsenosť, sprievodcovia poznajú miesta, kde ich môžete zahliadnuť desiatky. Ak vás zaujíma skôr život miestnych, dohodnite sa na vychádzke zo sušiny do letom.

KAM NA JEDLO
Parník Republica
V delte sú hlavné špecialitou ryby. Všade ich majú čerstvé, skvelá je najmä rybia polievka, ciorba de peste. Ak chcete niečo osobitého, povečeří na historickom parníku Republica v Tulcea.

Kde sa ubytovať
Green Village
V posledných rokoch vyrástli v delte nové hotely a penzióny. Niektoré stoja priamo v dedinkách, iné sú ukryté v zákutiach delty a prevádzkovateľ vás do nich privezie na člne. Osobité čaro má komplex Green Village v dedinke Sfantu Gheorghe (www.greenvillage.ro).

V súkromí
Bývať sa dá aj u miestnych ľudí za skutočne priaznivé ceny. Stačí sledovať nápisy Cazare. Rybári vás ochotne vezmú na lov a uvarí skvelé domáce jedlo.

UŽITOČNÉ INTERNETOVÉ STRÁNKY
www.visitdanubedelta.com web o Dunajskej delte
www.danubedelta.delta-dunarii.info Dunajská delta
www.ddbra.ro / en biosférická rezervácia Delta Dunaja
www.romaniatourism.com turistický portál Rumunska

Jana Čavojská, ihned.cz

Ticketportal.sk