Prečo sa stal práve Osvienčim najväčším koncentračným a vyhladzovacím táborom?
Zo začiatku bol Osvienčim veľmi malý tábor a prvých šesť mesiacov jeho fungovania sa tam nachádzalo len okolo päť tisíc väzňov. Keď Nemecko napadlo Sovietsky zväz, potrebovali miesto pre vojenských zajatcov a začali uvažovať o Osvienčime. Najhlavnejším dôvodom bol transport. Ešte pred vojnou tam bola vytvorená železničná infraštruktúra, ktorá zabezpečovala dobrú dostupnosť zo severu, východu aj západu. Potrebovali dopraviť z Ruska 200-tisíc zajatcov a keďže Nemecko bolo príliš ďaleko, hľadali miesto niekde v Poľsku. Až niekedy medzi rokom 1941 a 1942 tak padlo rozhodnutie urobiť z Osvienčimu miesto pre zhromažďovanie Židov.
Čo je pre vás osobne najnepochopiteľnejšie na celom systéme koncentračných táborov?
Keď hovoríme o vyvraždení jedného milióna ľudí v Osvienčime, sú to len čísla. No je hrozné, že tak veľa ľudí, či už v Nemecku, Rakúsku, ale aj iných európskych krajinách si myslelo, že sa takto dá vyriešiť nejaký problém. Rozumiem, že si to môže povedať malá extrémistická skupina, ale ako mohla mať taký názor veľká väčšina Európanov, to je pre mňa nepochopiteľné.
A aké predpoklady museli mať strážcovia, ktorí v Osvienčime pracovali počas vojny?
O príslušníkoch SS toho veľa nevieme. Máme niekoľko zachovaných zdrojov, ale o väčšine z nich je len málo informácií. Nevieme odkiaľ boli, čo sa s nimi stalo alebo akí boli. Len strážcov v koncetračných táboroch bolo 70-tisíc. A to nehovoríme o dozorcoch v getách či v transportoch. Nie je teda možné poznať všetky ich príbehy. Smutné je však, že ich bolo odsúdených len okolo 1650. A väčšina len na 4-5 rokov.
Vy sám pracujete v Osvienčimskom múzeu ako riaditeľ už 6 rokov. Čo bol pre vás najemotívnejší zážitok?
Bolo ich veľmi veľa. Neviem, či sa vôbec dajú porovnať. Absolvoval som veľa rozhovorov so zachránenými a každý jeden bol silný. Stretol som sa aj s jedným Kórejcom, s ktorým som mal možno nie práve emocionálny, ako skôr intelektuálny zážitok. Povedal mi, že je podnikateľ a do Európy prišiel len na päť dní. Spýtal som sa ho teda, prečo si prišiel pozrieť práve Osvienčim, keď má tak málo času. Odpovedal mi veľmi krátko: chcem pochopiť Európu.
Ako sa dokážete vy vyrovnať s históriou?
To je veľmi zložitá otázka. Navštíviť Osvienčim je veľmi ťažká skúsenosť. No ešte ťažšie je nie len prechádzať tade, pozerať a rozmýšľať o tom, ale aj počúvať hlasy minulosti, rozmýšľať ako sme to mohli dovoliť a hovoriť o tom ďalším generáciam.
A aké je teda pracovať na takomto mieste?
Nie je to práca, ktorá by sa dala robiť na polovičný úväzok. Je to skôr poslanie: vydržíte tam buď pár mesiacov a zistíte, že to nezvládate alebo celý život. Neexistuje nič medzi tým. Je pravda, že je to veľmi zvlášte miesto na prácu. No najťažšie je vysvetlovať ľuďom, čo sa tu stalo.
Nepotrebujete aj vy niekedy po práci „vypnúť“?
To sa nedá. Ak by som sa pokúšal otriasť sa zo svojej práce doma, ak by som prijal myšlienku, že to potrebujem, znamenalo by to, že nie som schopný pracovať v Osvienčime. Ak by som sa o to pokúšal, bol by to koniec schopnosti pracovať tam.
Myslíte si, že sa ľudia zmenili?
Áno, myslím, že áno. Len neviem či dostatočne. Naša civilizácia, vzťahy či Európa nie sú také isté ako pred vojnou. Prešli sme odvtedy síce dlhú cestu, ale neviem, či to stačí. Chápeme viac, ale nie som si istý, či sme sa naučili dosť na to, aby sme nezopakovali chyby našich predkov.
Za akých podmienok by sa mohla takáto genocída zopakovať?
Frustrácia a populizmus. A takisto xenofóbia. Nepotrebujete k tomu veľa. Dnes treba byť veľmi pozorný voči tomu čo nám hovoria politici a či to už nie je populizmus.
Kto je Piotr Cywiński
Narodil sa v roku 1972 vo Varšave. Kvôli emigrácii otca od roku 1982 až 1993 žil vo Švajčiarsku a Francúzsku. Študoval históriu stredného veku v Štrasburgu a Lubľane. Od roku 2000 do roku 2010 bol prezidentom Klubu Katolíckej Inteligencie. V súčasnosti pôsobí ako riaditeľ Auschwitz - Birkenau v Osvienčime.
Snímka: telegraph.co.uk