Sledujte nás na Instagrame

@hospodarske_novinyFacebook
31.03.2020, 00:00

Ani logika, ani profesionalita: Neuveriteľná spoveď Slováka, ktorý sa ako jeden z mála nemohol vrátiť

Práve on patril k tým, ktorí sa s dôverou obrátili na úrady, no nakoniec sa musel spoľahnúť sám na seba.

Ani logika, ani profesionalita: Neuveriteľná spoveď Slováka, ktorý sa ako jeden z mála nemohol vrátiť
Zdroj: Vladimír Pomahač

Obmedzenia týkajúce sa opatrení proti šíreniu koronavírusu sa dotkli aj nás Slovákov. Napriek tomu, že nepatríme medzi najohrozenejšie krajiny mnoho Slovákov si prešlo útrapami, aby sa vôbec dostali domov. Jedným z nich bol aj Vladimír Pomahač, ktorý sa s nami podelil o svoj príbeh.

Jeho cesta z Rumunska bude možno niekomu pripadať až neuveriteľná, bohužiaľ je pravdivá. Práve on totiž patril k tým, ktorí sa s dôverou obrátili na úrady, no nakoniec sa musel spoľahnúť sám na seba.

Tu je jeho príbeh:

Všetko sa začalo 24. februára, keď môj brat dorazil do Rumunska a o dva dni som ho autom nasledoval aj ja.

Pracoval som tam spolu s českými kolegami pre nemeckú firmu v T. Muresh. Vtedy som len priebežne sledoval situáciu a prijímané opatrenia. Postupne pribúdali ľudia s rúškami v nákupnom centre, prázdne regály s dezinfekčnými prostriedkami a vyradili sa ručné nákupné košíky.

Inak som nezaznamenal žiadne výnimočne viditeľné opatrenia. Všetkého bol dostatok. Paradoxom bolo, že sme sa ubytovali v penzióne v obci Koronka.

Od príchodu do zahraničia sme na rozdiel od českých kolegov dostávali od orgánov SR priebežne esemesky, ktoré postupne prešli od informácií a upozornení cez odporúčania, nariadenia až k varovaniam pred sankciami.

O možnosti zatvárania hraníc nepadlo ani slovo. V polovici marca (13. 3.) sme mali podľa plánu prácu dokončiť, čo však zbrzdili lokálne firmy. Keby sme odcestovali vtedy, domov by sme sa dostali bez problémov.

"Bod zlomu"

17. marca sme na internete našli informácie o zatváraní hraníc, načo sme telefonicky kontaktovali slovenské veľvyslanectvo v Bukurešti. Ospravedlnili sa, že nás včas neinformovali. Povedali nám, že ani oni to nevedeli dopredu a že maďarské hranice sú zatvorené pre iných ako maďarských občanov.

Dostali sme informáciu, že Slovensko organizuje repatriáciu svojich občanov, len sa ešte nevie, či leteckým špeciálom alebo autobusmi. V každom prípade, svojím autom sa cez Maďarsko nedostaneme domov.

Upovedomil som veľvyslanectvo o našej polohe, o tom, že do konca týždňa máme ešte prácu a zabezpečené ubytovanie. Žiadali sme, aby nás zaradili na zoznam žiadateľov o repatriáciu na Slovensko.

Máme vraj zostať a čakať na ďalšie pokyny, informáciu o nás posunú konzulovi. Poobede toho istého dňa som opäť telefonoval na ambasádu. Oznámil som, že situácia sa zmenila a boli nám zastavené práce, že balíme a čakáme na pokyny týkajúce sa cesty domov.

Požiadali nás, aby sme hlásili všetky zmeny e-mailom, aby si ich aj dodatočne vedeli nájsť, a boli sme upozornení, že po návrate budeme v povinnej karanténe v Gabčíkove. Odporúčanie znelo: Máme čakať, riešia to, zatiaľ nič nové. Budú nás kontaktovať s pokynmi.

Českí kolegovia sa rozhodli pre možnosť ísť autom do Bukurešti, tam ho nechať a letecky ísť cez Rakúsko domov. Cesta sa im s nejakými obmedzeniami a prehliadkami podarila a dostali sa do Česka, kde sú teraz v domácej karanténe.

My, keďže sme boli v súčinnosti s našimi orgánmi a čakali na ich pokyny, sme túto možnosť nevyužili. Na druhý deň sme sa rozhodli využiť čas čakania a zachrániť auto, preto sme skúsili prejsť autom hranicu s Ukrajinou, prípadne s Maďarskom na severe a následne by sme bez zastavenia išli na najbližší hraničný priechod na Slovensko.

„Go back“ a „no discussion“

S týmto plánom sme nakúpili zásoby a zbalili všetko potrebné a vyrazili na sever smer hraničný priechod Halmeu. Cesta prebiehala bez väčších problémov. Keďže som však nemal so sebou pas a po EÚ som cestoval pracovne na platný OP, dúfal som, že to pôjde aj bez neho (cez úrady alebo na diaľku).

Rumunský colník ma vyviedol z omylu. Bol ochotný zavolať na ukrajinskú stranu kvôli bratovi a ak oni potvrdia, že ho prijmú, tak ho on pustí, ale moje šance bez pasu sú nulové a ani to nebude riešiť.

Brat mal už pár dní problémy s nohou, takže takáto možnosť nebola vôbec reálna, preto sa náš pokus skončil. Aj na odporúčanie colníka sme sa rozhodli ešte v ten večer skúsiť severný hraničný priechod s Maďarskom – Petea.

Po prejdení nestráženej rumunskej hranice (oni ešte hranice neuzatvorili) sme boli optimisti. Dúfali sme, že maďarský colník nás pustí. Ale nepustil. Naopak. Dve colníčky, ktoré len chabo ovládali základy angličtiny, namiesto jednoduchých odpovedí začali nechápavo mávať rukami.

Ani sme sa nenazdali a pred nami boli štyria muži v policajných uniformách a kričali na nás „go back“. Na colnici sme teda neprešli ani nezískali žiadne informácie, odôvodnenia ani argumenty. Vrátili sme sa teda do najbližšej rumunskej obce.

Prenocovali sme v pohodlí priemyselnej zóny v meste Satu Mare – v aute pri 0 ℃. Ráno sme zvažovali situáciu, lebo konzulát sa zatiaľ neozval. Rozhodli sme sa, že to ešte skúsime na maďarskej hranici v Petea, keďže sme predpokladali, že tam už bude iná služba, možno ochotnejší prístup.

Už sme neparkovali ďalej ani sme nežiadali informácie ako deň predtým. Drzo sme sa zaradili pred rampu a cez okno sme bez slova podali doklady. Avšak aj tu zaznelo známe „go back“, vrátili nám doklady a odišli sme.

Po týchto zážitkoch sme vedeli, že autom sa domov nedostaneme, preto sme začali riešiť otázku, kde prečkáme na prevoz a ako zabezpečíme vozidlo.

Získali sme kontakt na Rumuna, ktorý žil u nás v dedine, ale po uzávere hraníc tam uviazol. Premýšľali sme nad možnosťou prebývania u neho, prípadne odstavenia auta u neho na farme na niekoľko týždňov (skôr mesiacov), keď budeme repatriovaní na Slovensko.

Prekvapila nás pomoc domácich

Stretli sme sa s maximálnou ochotou a nakoniec sme sa dohodli. Vyrazili sme teda smer Tria, čo bolo smerom na juh popri rumunsko-maďarskej hranici (o zmene našej polohy s uvedením novej lokácie, kde budeme čakať na pokyny úradov, sme ambasádu oboznámili e-mailom, ako nám kázali).

Keď sme tam dorazili, podal nám pomocnú ruku (Rumun), a to ohľadne zanechania auta aj toho, že môžeme u neho zatiaľ ostať. Bol ochotný, dokonca sa až do príchodu domov intenzívne zaujímal o to, kde sme, ako sa nám darí.

Keďže sa stále nikto z ambasády neozýval, počas štvrtkového čakania sme na základe konzultácií s domovom začali opätovne zvažovať možnosť dostať sa domov letecky.

Preverili sme aktuálne možné lety bez prestupov z Rumunska do Rakúska. V sobotu ráno to vyzeralo optimisticky z mesta Kluž, bez prestupov do Viedne. A potom na Slovensko.

Poďakovali sme sa mužovi, ktorý nám pomáhal, a vyrazili smer Kluž. Už deň predtým, na ukrajinskej hranici, sme riešili možnosť, že by mi z domu zaslali môj pas.

Ale kam? Do auta? Na niektorú hranicu? Na miestnu poštu alebo políciu? Dúfal som, že na farmu, kde sme bývali, ale nakoniec som zistil, že slovenská pošta pozastavuje doručovanie doporučených zásielok a e-zásielok, a perspektíva prejazdu cez Ukrajinu sa rozplynula.

Strastiplná cesta domov

Cez aplikáciu sme si vyhľadali, objednali a zaplatili letenky Kluž – Viedeň na sobotu ráno. Psychicky sme sa rozlúčili s väčšinou našej batožiny, pracovnými pomôckami, náradím a asi aj s naším autom.

Vopred sme si takisto objednali ubytovanie neďaleko letiska, majiteľ nám dokonca ponúkol, že nás zavezie na letisko. Kontaktovali sme ambasádu v Maďarsku, dozvedeli sme sa iba toľko, že toho majú veľa a prioritne riešia Slovákov uviaznutých v Maďarsku.

V piatok sa ozval slovenský konzul v Bukurešti. Informovali sme ho o našej pozícii a plánoch a letenkách na sobotu ráno. Oboznámil nás s tým, že máme zvážiť aj novú možnosť, a to prechod hraníc a cestu domov svojím autom.

Nevedel ešte podrobnosti, ale bolo vraj dohodnuté, že sa bude realizovať nejaký konvoj a riešia sa už iba detaily. Spomínal sa konvoj s policajným sprievodom cez Maďarsko. Ale vraj aj odletieť je dobrá možnosť.

Nakoniec sme sa rozhodli, že sa pridáme ku konvoju, to sme potvrdili konzulovi. Nemal presnejšie informácie kde a kedy, preto sme sa rozhodli, že v Kluži prespíme a ráno sa presunieme bližšie k hranici.

Dozvedeli sme sa, že zatiaľ najväčšia koncentrácia slovenských áut je na priechode Nadlak. Tak sme sa dohodli, že ráno vyrazíme a tam počkáme. Konzul si vyžiadal číslo vozidla, aby nás mohol zaradiť/nahlásiť do spomínaného konvoja.

Let sme teda zrušili, neskôr nám však prišli e-maily, že nám peniaze nevrátia. To je však kapitola sama osebe...

Dohody padli a my sme ostali za hranicami

V ten istý deň nám znova zavolal konzul, že odchod bude čoskoro (otázka 2-3 hodín) a bude lepšie nečakať na ráno, ale sa čo najskôr presunúť na hraničný priechod Nadlak a pripojiť sa k ďalším slovenským vozidlám.

Počas cesty si od nás konzul vyžiadal naše údaje a večer, takmer o desiatej, sme dorazili na hranicu. Pohraničiari však o žiadnom konvoji nič nevedeli a spolu s ďalšími (cudzími) nás otočili späť do Rumunska.

Až tam na hraničnom parkovisku sme stretli ďalšie zaparkované slovenské vozidlá, spiacich ľudí v autách a dodávkach. Niektorí sa sťažovali, že tam už čakajú od rána (ako im kázali) a stále nič.

Cestou k hranici sme videli v opačnom smere (do rumunského vnútrozemia) 50 až 100 km policajné hliadky pri každom zjazde z diaľnice a občas policajný konvoj s vozidlami.

Našu predtuchu potvrdili uviaznuté slovenské posádky. Niektorých vypovedali z hotela, ďalší mali zaplatené do konca mesiaca. Nášmu plánu zbehnúť do dediny sa zasmiali: oni sami sa pokúšali vrátiť do pohraničnej obce, no nepustili ich ani nakúpiť jedlo a vodu a otočili ich späť.

Na mieste, kde sme čakali, bolo približne desať slovenských osobných vozidiel alebo dodávok, a to iba muži, prevažná väčšina pracovala v Rumunsku alebo v Bulharsku: firmy, partie, dvojice z rôznych častí Slovenska.

V noci sme spali vo vozidlách, pričom bolo dosť chladno. Neviem ani povedať, či nejaké autobusy odvážali ľudí z Rumunska, prípadne kedy a odkiaľ.

V sobotu ráno sa všetci snažili informovať o ďalšom postupe. Informácie boli rozličné z rôznych zdrojov. Podľa vyjadrení slovenskej ambasády v Rumunsku všetky údaje a zoznamy žiadateľov zaslali na slovenskú ambasádu v Maďarsku, kde to oni riešia s maďarskými orgánmi, no dosiaľ nemajú nič nové. Vraj na tom intenzívne pracujú a máme čakať.

Niektoré posádky neboli ani zďaleka tak dobre vybavené, preto sme sa s nimi podelili o potraviny a vodu. Slovenská ambasáda v Maďarsku sa vyjadrila, že všetko, čo dostali od kolegov z Rumunska, preposlali maďarským orgánom, ktoré preverujú individuálne vstupy všetkým osobám.

Prepáčte, to bol omyl...

Keď budú všetci z posádky schválení, môžu vyraziť na hranicu, kde absolvujú lekárske prehliadky a individuálne prejdú cez Maďarsko, na základe mapiek a určených trás, ktoré každá posádka dostane.

Boli sme asi štvrtá posádka, ktorej sa ozvali. Konzul z Bukurešti nám oznámil, že sme schválení a môžeme vyraziť. Vyrazili sme smer Maďarsko. Policajnej hliadke, strážiacej zjazd z diaľnice, sme museli vysvetľovať, že sa iba otáčame a máme schválený prejazd, keď vtom nám zavolal konzul, že sa pomýlil.

Že predpokladal, že všetci na zozname sú schválení, ale nie je to tak. My nie sme a máme sa vrátiť na parkovisko a čakať. Že to preveruje...

Tak sme (nadávajúc) druhýkrát prešli okolo hranice a vrátili sa na parkovisko, kde slovenskí kolegovia po našom vysvetlení nechápavo krútili hlavami.

Do niekoľkých hodín sa parkovisko vyprázdnilo a všetky posádky odišli. Preverovali sme na konzuláte, ako je to vôbec možné, že práve my sme tu zostali, a čo s tým robia.

Boli sme zdraví, mali sme platné doklady, a predsa nič. Pani z konzulátu sa až od nás dozvedela, že existuje nejaký pán, čo to mal mať na starosti, a dali sme jej kontakt na neho. V každom prípade to už bola vyhrotená situácia a vinník sa nenašiel.

Z Bukurešti vraj všetko bezodkladne zaslali, v Budapešti všetko, čo dostali, hneď preposlali maďarským orgánom. Výsledok na všetkých stupňoch bol však rovnaký: nikto nevedel, prečo nás neschválili. Vraj už Maďari skončili a nevie sa, kedy budú pokračovať s preverovaním.

Že „nikto nič nezmôže, majú zviazané ruky a nezostáva nám nič iné, len čakať“. Vtedy bolo jasné, že hodili flintu do žita a keďže ide nedeľa, pravdepodobne tam „skysneme“ asi až do pondelka.

Informácie od funkcionára z inej colnice napovedali, že najskôr až v utorok poobede. Nelichotivá bola aj predpoveď počasia: na najbližšie dni hlásili prudké ochladenie, nočný mráz, silný vietor, postupne sneženie.

Z týchto dôvodov som sa rozhodol kontaktovať e-mailom niekoľko slovenských médií a známych v nádeji, že sa veci možno pohnú. Zároveň som bol a stále som nahnevaný na prijaté nezmyselné opatrenia a chcel som sa podeliť o naše skúsenosti a posťažovať sa nielen na slovenské štátne orgány.

V priebehu soboty sa nám už nikto neozval, ani v nedeľu doobeda. To už sa v okruhu známych na internete vzniesla vlna nevôle a zároveň ochoty nejako pomôcť cez všetky možné kontakty.

Pomoc prišla z domova

Zároveň sa na ministerstvo zahraničných vecí dostali od médií žiadosti o poskytnutie informácií a riešenie našej situácie.

Ťažko povedať, čo nakoniec zabralo, ale v nedeľu sa ozvala konzulka z Budapešti, že na nás nezabudli a že to intenzívne riešia. Veci sa vraj pohli a stačí rýchlo poslať e-mailom kópie našich dokladov.

Ešte v ten večer sme už išli po maďarskej diaľnici domov. V každom prípade sme vďační za ochotu a pomoc všetkých zainteresovaných doma aj na konzulátoch.

Neviem, ako cestovali domov ostatní Slováci, ale o niekoľkých ľuďoch viem, že prišli na Slovensko bez akýchkoľvek pokynov alebo informácií, a čo je zarážajúcejšie, bez akýchkoľvek prehliadok.
Nás odrazu pustil colník na základe e-mailu, ktorý sme mu ukázali v mobile. O to celý čas išlo.

Nájsť niekoho, kto pošle údaje niekomu, kto napíše e-mail a odošle ho ďalšiemu, ktorý rýchlo zavolá, že odosiela e-mail a môžete ísť. Žiadne „go back“ ani „no discussion“. E-mail to všetko po takmer týždni vyriešil.

Celý čas som na hranici sledoval, ako Rumunsko, ktoré (nemalo zatvorené hranice) neevidovalo veľa prípadov nákazy, organizovalo policajné konvoje niekoľkokrát denne vrátane nedele.

Mali zabezpečené pohraničné oblasti, na hraniciach boli stany, zdravotníci v skafandroch a množstvo pripravených policajtov. Všetky prichádzajúce osoby mali (po jednom) v stanoch zdravotnú prehliadku.

Konečne na Slovensku

My sme odišli z Rumunska bez zdravotnej kontroly, čo aj chápem. Náš zdravotný stav nikto nekontroloval ani pri vstupe do Maďarska. Zrazu sme boli natoľko neškodní, že nám nikto nič neurčil a šli sme, kadiaľ sme chceli, cez Maďarsko na hraničný priechod Šahy.

Tam vykonali slovenskí policajti bežnú kontrolu dokladov. Žiadne zdravotné prehliadky sa nekonali ani tu. A pustili nás na Slovensko.

Keďže som zvažoval možnosť dobrovoľnej štátnej karantény (kvôli otestovaniu sa), pýtal som si bližšie informácie. V podstate sme sa nič nedozvedeli, iba nám dodatočne, na základe našich otázok, podali dva letáčiky.

Keďže sme prichádzali na Slovensko s tým, že máme nariadenú povinnú karanténu a musíme sa telefonicky hlásiť u lekára, prekvapila a zneistila ma informácia z letákov, kde sa povinnosti stavali do dobrovoľnej roviny s oveľa menším dôrazom.

Od 17. marca rána, keď sme sa sami nahlásili na ambasáde v Rumunsku a zaevidovali žiadosť o repatriáciu, až do 23. marca nadránom, keď sme dorazili domov, sa nás nikto ani raz nespýtal, či máme čo jesť a piť, nikto nikde nezabezpečil žiadnu konkrétnu pomoc alebo styčnú osobu ani potrebné informácie.

Verím, že mali snahu pomôcť, ale buď to nestačilo, alebo nemali možnosti, v každom prípade nám spôsobili viac komplikácií ako reálnej pomoci.

Zarážajúce boli aj byrokraticko-organizačné obludnosti pri oznamovaní karantény u mojej lekárky. Človek sa nestačí čudovať.

27. marca volala pani zo Sociálnej poisťovne, že im prišlo oznámenie o tom, že som v karanténe, a potrebuje doplniť nejaké údaje. Všetko preverila, doplnila číslo občianskeho preukazu a oznámila mi, že keďže som živnostník, ktorý ešte nemusí, a teda ani neplatí preddavky, nemám nárok na nemocenskú dávku, a v tom duchu mi zašle aj rozhodnutie.

Dojmy? Vitajme na Slovensku...

Narodeniny syna som neabsolvoval z dôvodu karantény mimo môjho bydliska. Teda iba cez telefón. Narodeniny prvého syna som stíhal iba vďaka tomu, že sme si oslavu spravili o pár dní skôr, ešte pred mojím odchodom do Rumunska.

Počas karantény nás zásobujú naši rodičia. Otec nám chcel urobiť radosť, tak nám v jednej reštaurácii v Topoľčanoch kúpil a doniesol po dve huspeniny.

Po pár hodinách sme ich vybrali z chladničky a všetky štyri smrdeli a boli skazené. Otec sa nechcel hádať, tak som tam s ťažkým srdcom volal, že im pekne ďakujeme a že by sme uvítali nejakú náhradu vo forme dobrej huspeniny, prípadne pizze.

Tak nám pani vysvetlila, že oni musia teraz všetko baliť do fólie, a preto sa to isto zdusilo. Vec vybavená. Naša chyba. Vitajme na Slovensku.

Môj pohľad na celú situáciu je asi takýto: išlo o žabomyšie vojny orgánov na rôznych stranách a stupňoch, o nepochopiteľné opatrenia, ktorým veľakrát chýbala logika, profesionalita.

Koronavírus a Covid - 19

Ticketportal.sk