Rozľahlé plochy zelene, starostlivo udržiavané ulice aj námestia a všadeprítomná výstavba moderných budov áčkovej kvality. Ale aj množstvo rozpadnutých betónových bunkrov a chátrajúce architektonické opachy z čias vládnutia komunistického diktátora stalinistického strihu Envera Hodžu.
Aj takéto pohľady ponúka jedna z najprehliadanejších metropol Európy. Vitajte v albánskej Tirane, ktorá si rozhodne zaslúži pozornosť aj slovenských turistov. Ak ju navštívite, pravdepodobne sa zbavíte niekoľkých stereotypov, ktoré si mnohí z nás uchovávajú o tomto kúsku Európy.
Návšteva Tirany sa nezaobíde bez prekvapení. A treba otvorene priznať, že najmä tých pozitívnych. Kto očakáva „chudobinec Európy“, ako prezývali Albánsko v čase komunizmu, zostane pravdepodobne sklamaný.
Ulice plné najnovších áut aj luxusných značiek globálnych obchodných sietí sa takmer v ničom nelíšia od bežného európskeho mesta. Možno len občas zacítite nezameniteľnú chuť a vôňu Balkánu zo stánkov rýchleho občerstvenia.
Tirana však takto nevyzerala vždy. „Tesne po páde komunizmu si tu každý začal robiť, čo chcel. Pozdĺž riečky Lana, ktorá pretína celú Tiranu, vyrástli nepovolené stavby rôznych obchodíkov, reštaurácií či krčmičiek. Vyzeralo to tu naozaj ako v nejakej džungli, bez akéhokoľvek poriadku,“ tvrdí Sokol Sinani, jeden z najskúsenejších turistických sprievodcov v albánskej metropole.
Ak ste Tiranu navštívili vtedy a vrátite sa do nej dnes, pravdepodobne ju sotva spoznáte. Po čiernych stavbách neuvidíte ani stopy. Brehy Lany sú plné zelene. Dlhé prechádzky popri riečke a posedenie v niektorej z neďalekých kaviarní sú obľúbenou činnosťou obyvateľov hlavného mesta počas príjemných jarných alebo letných večerov.
Zmena nastala s príchodom nového starostu Tirany v roku 2000. Nebol ním nik iný ako Edi Rama, súčasný predseda albánskej vlády. Rama šéfoval tiranskému magistrátu do roku 2011, teda celých 11 rokov.
A jeho úradovanie cítiť v meste dodnes. „Vtedajší starosta nechal nekompromisne zbúrať všetky budovy a zariadenia, ktoré nemali príslušné stavebné povolenia. Podoba mesta sa tým výrazne zmenila k lepšiemu,“ pripomína Enkeleda Merkuri, albánska veľvyslankyňa na Slovensku.
Rúcanie stereotypov
V súvislosti s Tiranou a Albánskom celkovo sa medzi menej znalými obyvateľmi našich končín traduje ešte jeden stereotyp. Podľa neho by táto krajina mala byť prísne moslimskou, ženy chodia po uliciach zahalené v burkách alebo nikáboch a v reštauráciách si len ťažko dáte bravčové mäso, ktoré by ste zapili vínom či pivom.
Pravdou je presný opak. Presvedčíte sa o tom hneď po prílete na tiranské Letisko Matky Terezy. Jedna z najvýraznejších postáv moderného kresťanstva, vlastným menom Agnes Gondže Bojadžiu, mala albánsky pôvod.
A Albánci sú na ňu veľmi hrdí. Hoci sa narodila v Skopje, metropole dnešného Severného Macedónska, na jej odkaz často narazíte aj v Tirane. Napríklad pri návšteve katolíckej katedrály Šen Pali, pred ktorou už deväť rokov stojí jej socha. „Sto rokov od narodenia svätej Matky Terezy, 1910 – 2010,“ prečítate si na tabuľke umiestnenej na soche.
Ako ničím nepodložené sa ukážu aj vaše ďalšie obavy. V Tirane takmer nestretnete ženu zahalenú v moslimskej šatke. A ak áno, tak zväčša ide buď o prisťahovalkyňu z inej krajiny, alebo o ženu z vidieka. Miestne reštaurácie ponúkajú množstvo chutných jedál. Aj z bravčového mäsa.
Ak k tomu pridáte príjemné prostredie, aké má napríklad reštaurácia na najvyššom poschodí vežiaka Sky Tower s výhľadom na mesto a okolité hory, máte takmer dokonalý zážitok.
„To, že Albánsko je v Európe vnímané ako prevažne moslimská krajina, je do veľkej miery omyl. Viac ako polovica obyvateľov sa síce hlási k moslimským koreňom, prevažná väčšina ľudí sú však ateisti. Koncom 60. rokov bol totiž v krajine oficiálne vyhlásený ateizmus, ktorý tu zotrval až do pádu komunistického režimu,“ vysvetľuje sprievodca Murat Aruci.
Postoj ľudí k islamu pochopíte aj vďaka obrovskej mešite, ktorú v súčasnosti stavajú priamo v centre Tirany. Po dokončení bude najväčšou v Európe. Mnoho ľudí však z nej nadšených príliš nie je. Väčšina Albáncov si totiž želá skôr približovanie k európskej než blízkovýchodnej kultúre.
Memento komunizmu
Prirodzene, nie všetko je v Tirane ideálne. Mesto stále dopláca na svoju komunistickú minulosť. A zbavuje sa jej podstatne ťažšie, než sa to podarilo nám, Čechom či obyvateľom ďalších krajín bývalého socialistického bloku.
Azda najviditeľnejším dedičstvom tejto éry sú všadeprítomné bunkre. Enver Hodža ich nechal vystavať v domnení, že Albánsku hrozí bezprostredné nebezpečenstvo invázie zahraničných vojsk.
Pocit ohrozenia sa zvýšil po tom, ako krajina vystúpila v roku 1968 na protest proti sovietskej okupácii Československa z vojenskej organizácie Varšavská zmluva.
Všemocný Hodža teda vydal rozkaz a po celej krajine vyrástli desaťtisíce bunkrov. Nepriateľ však nikdy neprišiel. Dnes sa v bunkroch hrajú deti na skrývačku a prespávajú v nich bezdomovci. Mnohé z týchto polorozpadnutých stavieb sa nachádzajú v tiranských parkoch, kde pôsobia ako memento svojej doby.
No jeden bunker, ten najväčší, určite stojí za návštevu. Na neuveriteľných 3-tisíc štvorcových metroch vybudovali v 70. rokoch atómový kryt. Miestni nadšenci bunker prebudovali na skvelé múzeum.
Zvonku pripomína vojenskú základňu, no pod zemou sa otvára nový svet. Môžete sa túlať izbami, ktoré boli pripravené pre komunistických papalášov, aj tmavými kuticami pôvodne určenými pre nižších úradníkov.
Obrovská sála mala slúžiť na zasadanie komunistickej strany. Interaktívne a živé múzeum vysvetľuje pohnutú históriu Albánska, v ktorej nechýbali kolaborácie s fašizmom či so stalinizmom. A dopĺňa ju provokatívne moderné umenie.
Bunkre však nie sú jedinou spomienkou na doby minulé. Počas prechádzok ulicami Tirany narazíte na množstvo schátraných budov, na ktorých komunistickí architekti rozhodne nešetrili materiálom, priestorom ani pracovnou silou.
Jednou z takýchto opách je takzvaná Tiranská pyramída. Budova slávnostne otvorená v októbri 1988 pôvodne slúžila ako Múzeum Envera Hodžu, ktorý zomrel tri roky predtým. Išlo vôbec o najdrahšiu budovu, ktorá bola dovtedy postavená v Albánsku.
Po páde komunizmu a prekonaní Hodžovho kultu osobnosti to však s pyramídou išlo dolu vodou. Múzeum zrušili, v pyramíde občas organizovali konferencie a neskôr v nej sídlili médiá. Dnes už stavba chátra. Schádzajú sa v nej rôzne pochybné existencie a domáci obyvatelia ju posmešne označujú za Mauzóleum Envera Hodžu.