Sledujte nás na Instagrame

@hospodarske_novinyFacebook
04.01.2019, 00:01

Miesto, kde fašizmus a komunizmus idú ruka v ruke. Tirana naozaj nie je pekné mesto

  • Totalitná architektúra, revolučné maľby aj história strašných represií proti skutočným aj domnelým odporcom.
  • Tieto stopy po komunistickej hrôzovláde v Albánsku tak ľahko nezmiznú.
  • Z redakcie iDnes.cz sa redaktor vydal do metropoly Albánska. Tirana je mesto, ktoré len ťažko hľadá svoju novú identitu.
Miesto, kde fašizmus a komunizmus idú ruka v ruke. Tirana naozaj nie je pekné mesto
Zdroj: Vít Štěpánek, pre iDNES.cz

"Zlo zapustí svoje korene vo chvíli, keď si človek začne myslieť, že je lepší ako iní." Jeden z mnohých citátov, ktorý si návštevníci môžu prečítať pri vstupe do takzvaného Bunkru č. 2 (BunkArt 2) v centre Tirany. Autorkou výroku je kresťanská misionárka albánskeho pôvodu Agnès Gonxha Bojaxhiuová, ktorá je známejšia ako svätá Matka Tereza.

Fotografie z Tirany si pozrite v galérii:

​Podstatné je slovo "zlo". V ďalších priestoroch bunkru sa totiž s jeho reinkarnáciou budeme stretávať v mnohých, často brutálnych podobách. Bunker, ktorý mal počas komunizmu v prípade ohrozenia fungovať ako kryt pre albánsku komunistickú špičku a bol prepojený s budovou ministerstva vnútra, už niekoľko rokov slúži ako múzeum mapujúce zverstvá albánskeho komunistického režimu.

Bunker a "Dom lístia"

Po dvadsiatich dňoch na samotke, strávených v priestore 1 x 2 metre, iba s pohárom vody denne, už väzeň pred vyšetrovateľmi nedokázal stáť. V "služobni" sa zrútil na zem a policajti mu pod ruku položili pripravené priznanie... - čítame na jednom z panelov popisujúcich donucovacie metódy albánskej komunistickej tajnej polície Sigurimi.

Tá bola v Albánsku pánom nad životom a smrťou dlhých štyridsaťpäť rokov. Dotyčný však ešte nedopadol najhoršie. "Starostlivosť" agentov Sigurimi pravdepodobne prežil. Mnoho iných také šťastie nemalo a častou bola smrť vymykajúca sa chápaniu civilizovaných národov.

Agenti Sigurimi postupne vo vriacom oleji varili odporcov režimu, ich príbuzných alebo známych. Vyhladovali ich na smrť, naťahovali na škripec. 

Zoznam nevinných obetí albánskej komunistickej hrôzovlády z rokov 1944 až 1991 je príšerne dlhý. Viac ako 6 tisíc ľudí zastrelili alebo obesili, umierali najmä muži. 

Išlo buď o zinscenované súdy, pri ktorých mučením prinútili odsúdencov k priznaniam. Iných nešťastníkov rovno zavraždili, teda aj bez procesu. Pre porovnanie, v oveľa ľudnatejšom Československu komunisti vyniesli a tiež vykonali "len" asi 250 politických rozsudkov smrti.

Jedna z najzaujímavejších sekcií Bunkru 2 sa venuje ochrane hraníc. Albánci samozrejme počas komunizmu nesmeli krajinu opustiť a ak ich chytili pri pokuse o útek, dostali hrdelným trestom alebo mnohoročné väzenie v príšerných podmienkach.

Jeden z panelov ukazuje, ako sa pohraničné lokality premenili na "pevnosti", kde bol pomocníkom tajnej polície skoro každý. Kontrola pohybu osôb bola taká dokonalá, že aj George Orwell by bledol závisťou.

A ak sa "narušiteľom" pokus o útek z komunistickej klietky podaril, tak železná päsť Strany tvrdo dopadla na príbuzných.  Nekompromisne ich uväznili a rodine zabavili majetok. 

Trochu pokojnejšie prostredie ponúkne "Dom lístia" (anglicky House of Leaves, albánsky Shtëpia me Gjethe), ktorý sa nachádza o niekoľko blokov ďalej. Aj z toho však nakoniec mrazí, tunajšia expozícia je totiž venovaná sledovacím technikám, ktoré albánski komunisti používali na osoby podozrivé z nízkej lojality k režimu, ale aj na zahraničných diplomatov.

Videné dnešnými očami išlo síce o primitívnu techniku, ktorej vrcholom boli "ploštice" či telefónne odpočúvanie, avšak ako celok bola nesmierne účinná.

Čo budí hrôzu, je rozsah tejto sledovacej siete, do ktorej boli v malej krajine zapojené desaťtisíce ľudí. A mrazí tiež pri čítaní výpovedí niektorých dôstojníkov Sigurimi. "Slúžili sme vlasti a národu na zabezpečenie poriadku. Niekedy sme sa, ak došlo k pochybeniu, ľuďom dokonca ospravedlnili," čítame slová dnes 75-ročného Nestiho Vaka, dlhoročného šéfa technického oddelenia Sigurimi.

"Na túto plošticu som naozaj hrdý, bola malá a ľahká, skoro nikto si ju nevšimol," - v slovách starého muža počuť pýchu nad kvalitou vtedajšej odpočúvacej techniky.

Tej istej techniky, ktorej nasadenie pomohlo priviesť tisíce Albáncov do väzenských kobiek alebo na popravisko. A spomínané "pochybenia" technického exšéfa albánskych tajných zjavne tiež príliš netrápia, hoci mnohé z nich zničili nevinným obetiam život.

Mussolini aj Stalin

Ideme sa radšej prevetrať von, centrálne Skanderbergovo námestie je od oboch komunistických múzeí vzdialené len pár krokov. Kto by si však myslel, že ťažkej minulosti v uliciach Tirany unikne, je na omyle.

Hlavné tiranské bulváry sú totiž lemované monštruóznymi stavbami, ktoré pochádzajú z obdobia dvoch diktatúr: tej fašistickej (z rokov 1939 až 1943, kedy územie dnešného Albánska okupovalo Taliansko) a komunistickej.

Už toto je zmes, ktorú nenájdete nikde inde na svete.  A keď sa k tomu pridajú výhonky ranného kapitalizmu v podobe niekoľkých nedokončených moderných výškových budov a symboly rôznych náboženstiev (napríklad mohutná pravoslávna katedrála či práve budovaná obria mešita), vychádza z toho neučesaný súbor bez akéhokoľvek poriadku.

Tirana naozaj nie je krásne mesto. To ale neznamená, že nie je zaujímavá. Hlavné Skanderbergovo námestie, na ktorom by sa - povedané vojenskými termínmi - dalo pozorovať zakrivenie Zeme, zmenilo počas poslednej stovky rokov podobu toľkokrát, že by to možno stačilo na svetový rekord.

Rozľahlý priestor dnes ohraničujú z dvoch strán dve nekompromisne komunistické stavby z druhej polovice 20. storočia: budova opery (niekdajší Palác kultúry) a Národné historické múzeum s budovateľskou mozaikou na priečelí.

Že sa v nedávnej minulosti na námestí vystriedali sochy Jozefa Stalina a Envera Hoxha asi nikoho neprekvapí. V súčasnosti južnej časti priestoru dominuje politicky neškodná jazdecká socha stredovekého národného hrdinu Skanderbega.

Keď prejdeme zo Skanderbegovho námestia o niekoľko blokov na juh, dostaneme sa do revíru fašizmu. Urbanistické riešenie tejto časti mesta totiž na prelome 30. a 40. rokov zveril taliansky diktátor Benito Mussolini čelnému architektovi tej doby Gherardovi Bosiovi.

Tu je výsledok o poznanie akceptovateľnejší. Bulvár Národných mučeníkov (albánsky Dëshmorët e Kombit) lemuje niekoľko vydarených príkladov tzv. racionalizmu. Medzi nimi je prezidentský palác a budova Úradu predsedu vlády, koncept završuje námestie Matky Terezy lemované univerzitnými budovami.

Okolo bulváru Národných mučeníkov je mnoho parkových plôch a celkovo pôsobí táto časť Tirany vzdušne a uvoľnene. Až do doby, keď cestou späť do centra neodbočíme pár krokov na východu a narazíme na tzv. Pyramídu (Piramida).

Monštruózna a dnes veľmi schátraná stavba bola otvorená v roku 1988 ako Múzeum Enver Hoxha (ktorý bol v tom čase už tri roky po smrti) a mala slúžiť ako výkladná skriňa "úspechov" albánskych komunistov.

Nie dlho. Po páde komunizmu sa stavba chvíľu užívala ako konferenčné centrum alebo odtiaľ vysielali súkromné rádiá. Dnes je Pyramída zatvorená a nesie značné stopy vandalizmu.

Jej budúce využitie je nejasné, nedávne návrhy na odstránenie ohyzdnej štruktúry nakoniec neprešli. Zo všetkého najviac je tak dnes Pyramída zrejme symbolom neistoty, kam sa vlastne celá krajina má uberať. Isté je len jedno, cesta k stabilite bude v Albánsku ešte dlhá.

Najuzavretejší štát

Malá balkánska krajina s veľkosťou asi tretiny Česka si toho v druhej polovici 20. storočia vytrpela toľko ako žiadny iný európsky štát. K zdedenému hospodárskemu zaostávaniu, keď najmä na vidieku ešte panovali feudálne pomery, sa pridali najtvrdšie politické represie.

Albánski komunisti sa pevne chopili moci už na konci 2. svetovej vojny a zaviedli režim, ktorý nemal obdoby, a to z hľadiska brutality, tak aj medzinárodnej izolácie. Diktátor Enver Hoxha, ktorý zastával kľúčový post generálneho tajomníka Albánskej strany práce neuveriteľných 44 rokov (1941-1985) sa rozkmotril najprv s Titovou Juhosláviou (1948), potom sa Sovietskym zväzom (1961) a nakoniec aj s posledným zostávajúcim spojencom, Čínou (1978) .

Krajina, ktorú medzitým paranoidný Hoxha vyhlásil za "prvý ateistický štát sveta", sa tak ocitla v kompletnej politickej aj hospodárskej izolácii. Aj preto kolaps komunistických režimov v Európe v rokoch 1989/1990 dorazil do Albánska s oneskorením, aspoň čiastočne slobodné voľby sa konali až v marci 1991.

Odvtedy krajina síce urobila masívny pokrok, napriek tomu však ekonomicky stále zaostáva. Albánsko je v súčasnosti členom NATO a ašpiruje sa stať členom EÚ.

Môže sa hodiť

  • Informácie

www.visit-tirana.com: oficiálny turistický portál Tirany (aj anglicky)
http://bunkart.al: webová prezentácia múzea BunkArt (aj anglicky)
muzeugjethi.gov.al: webová prezentácia múzea House of Leaves (aj anglicky)

    • Praktické informácie

    V Albánsku je lacno, bežný spotrebný tovar je trochu lacnejší ako v Česku, služby stoja aj menej než polovicu. Základná turistická infraštruktúra (ubytovanie, reštaurácie, dopravné siete) sa v posledných rokoch výrazne zlepšil, je však treba počítať s ležérnejším tempom a neveľkou hustotu zariadení.

    Albánčina je pre cudzincov úplne nezrozumiteľná, veľkou výhodou je znalosť taliančiny, ktorej aspoň základy ovláda cez pracovné kontakty väčšina Albáncov. Anglicky sa dohovoríte málokde, najčastejšie s mladšími ľuďmi v mestách.