Sledujte nás na Instagrame

@hospodarske_novinyFacebook
26.01.2019, 00:00

Veľký prierez Ukrajinou od Čierneho mora až pod Karpaty. Ako si to užiť za päť dní?

  • Ukrajina je stále veľmi lacnou krajinou, za bežné služby zaplatíte v porovnaní s Českom (a Slovenskom, pozn. red.) polovicu alebo aj menej, lacný je aj tovar vrátane potravín.
Veľký prierez Ukrajinou od Čierneho mora až pod Karpaty. Ako si to užiť za päť dní?
Zdroj: Vít Štěpánek, pre iDNES.cz

Muselo to byť krásne mesto. A vlastne už zase trochu je. Odesa je oslavovaný aj zatracovaný prístav, kozmopolitné miesto otvorené svetu. Na jeho podobe sa "vybláznili" talianski, francúzski aj rakúski urbanisti, architekti a mnohí ďalší, uvádza iDnes.cz.

Výsledkom je nádherný súbor náročne zdobených palácov, pravoslávnych chrámov, rafinovaných pasáží a mnohých kultúrnych inštitúcií. Medzi nimi vyniká budova opery, za ktorú by sa nemuselo hanbiť žiadne západné mesto. Veď ju tiež na konci 19. storočia stavali podľa vzoru Semperovej opery v Drážďanoch.

Áno, miestami je to zašlá krása, s ošumelými fasádami a takmer padajúcimi balkónmi. Ale pohyb vpred je tu poznať, veľa sa rekonštruuje a sociálne problémy, vrátane predtým rozšírenej prostitúcie, ustúpili do pozadia.

Fotografie z cesty si pozrite v galérii:

​Na zahraničných návštevníkov však v Odese stále čakajú. Počas dvojdňového pobytu stretávame len tri malé ruskojazyčné skupiny a iný jazyk po meste prakticky nepočuť.

O deviatej hodine ráno sa nad Potemkinovými schodmi, asi najznámejším symbolom mesta, preháňa len vietor. Ranné slnko vykúka ponad širokého schodiska, ktoré sa preslávilo vďaka slávnemu filmu Krížnik Potemkin. 

Na poľskej strane

Pevnosť v meste Kamianec-Podiľskyj, vybavená mohutnými hradbami a niekoľkými baštami, vyzerá z diaľky ako rozprávkový zámok. Rieka Smotryč v meste vytvára dokonalý meander, ktorý obklopuje úplne celé staré mesto, napojené na pevnosť mohutným mostom.

Nie nadarmo má Kamianec povesť jedného z najmalebnejších ukrajinských miest. Prichádzame sem navyše v deň ukrajinského štátneho sviatku, a tak ulice rozkvitajú stovkami výletníkov v sviatočných šatách.

Rodinky s deťmi sa rozprávajú v okolí reštauračných záhradiek a úplne to pripomína pomery niekde v strednej Európe. Sme v stále rovnakej krajine, lenže v úplne inej kultúrnej oblasti. Kamianec-Podiľskyj po stáročia patril poľsko-litovskému štátu a išlo o jednu z najvýchodnejších častí poľskej kultúrnej sféry.

Na rozdiel od pravoslávnej Odesy je tu zreteľne poznať katolícky vplyv, rovnako ako v iných ukrajinských mestách sovietskeho dedičstva.

Rozsiahlej trávnatej ploche východne od rieky dominuje budova mestskej rady (predtým miestneho sovietu), ktorá svojimi rozmermi budí dojem, ako by odtiaľ velila najmenej miliónovému mestu. Kamenec má dnes stotisíc obyvateľov.

Donbas, tam ďaleko na východe

Aby sme sa do Kamianca dostali, musíme z Odesy prejsť asi 700 kilometrov vlakom. Nie bezlesou a únavne plochou kultúrnou stepou (taká je bežná predstava o ukrajinskom vnútrozemí), ale mierne zvlnenou krajinou popresekávanou mnohými riekami a posiatou početnými lesmi.

Súčasťou železničného výletu je asi dvojhodinový prestup v mestečku Žmerynka. Vystupujeme teda z odeského rýchlika s ambíciou stráviť čas do doby, než dorazí prípoj, v nejakej miestnej reštaurácii.

Než sa nám to podarí, budeme počuť od ihriska pred stanicou tlmený spev. Jeho tóny nás privedú k improvizovanému pamätníku, pri ktorom sa zhromaždilo asi dvadsať väčšinou starších žien pri mariánskej modlitbe. Ako sa o chvíľu dozvedáme, chodia sem každý deň.

Žltomodré tablo v ukrajinských farbách, pod nápisom "Sláva hrdinom", totiž nesie portréty mladých mužov, ktorí sa nevrátili z donbaského frontu. Pri každej tvári je meno, životopisné dáta a miesto úmrtia.

Najčastejšie sú zastúpené ročníky 25 až 30 rokov a ich matky sa so stratou synov evidentne nevyrovnali. Podobné pamätníky sme zbadali už v Odese, napriek tomu večeru zjeme o niečo pomalšie ako inokedy. Bolo to predsa len ostré pripomenutie faktu, že sa bezstarostne pohybujeme krajinou, ktorá sa akosi nachádza vo vojne.

Česká stopa v Rakúsku-Uhorsku

Mesto Černovice ležalo odjakživa na pomedzí vplyvov. A je tomu tak aj dnes. Kúsok odtiaľ sa stýkajú hranice Moldavska, Rumunska a Ukrajiny a zapadlejšia oblasť. Miešanie rôznych kultúr mestu v minulosti evidentne svedčilo.

Pri prechádzke ulicami Černovice aj dnes pred mnohými  návštevníkmi jedinečným spôsobom defilujú dejiny stredovýchodnej Európy.

V Černovci žili Židia, Rumuni, Nemci, Ukrajinci aj Poliaci. Ešte po 1. svetovej vojne, kedy mesto pripadlo Rumunsku, išlo o nekompromisne kozmopolitné sídlo, o čom svedčí aj národnostná skladba z roku 1930.

Vtedy tu žilo vyše 100-tisíc obyvateľov, z toho 27 percent Židov, 23 percent Rumunov, 21 percent Nemcov a 19 percent Ukrajincov. "Zjednodušenie" národnostnej štruktúry prebehlo ešte len počas 2. svetovej vojny a krátko po nej: vyvraždením väčšiny Židov a "repatriáciou" Poliakov.

V roku 1775 pripadla táto časť Bukoviny Rakúsku-Uhorsku a mnohé budovy postavili práve počas rakúskej správy. Kedysi výstavné centrum mesta, položené na svahovitom teréne, dnes preteká vznešenými, krásne zdobenými budovami, najčastejšie z 19. storočia a začiatku storočia dvadsiateho.

Niektoré sú dnes už opravené, mnohé z nich sa však v súčasnosti nachádzajú na hranici prežitia. A málo známu stopu, zato však prestížnu, v Černovciach zanechal aj český živel.

Bývalú Rezidenciu bukovinských metropolitov, kde dnes sídli univerzita, totiž vystavali v rokoch 1864-1882 v historizujúcom slohu podľa projektu rodáka z Přeštíc Jozefa Hlávku.

Rozľahlý komplex obložený tmavo-červenými tehlami zviera symetrický dvor, za ním leží dendrologický park. Kvalitnú architektúru ocenila v roku 2011 aj organizácia UNESCO zápisom na listinu svetového kultúrneho dedičstva. Pozemky univerzity sú voľne prístupné a návštevníci tak môžu vidieť aj Hlávkovu bustu na okraji parku.

Ako prežiť Ukrajinu

Pár slov k cestovaniu po Ukrajine. Základné služby, ktoré na ceste potrebujete, fungujú celkom spoľahlivo, ale nie je ich veľa. Hotelov a ďalších ubytovacích zariadení nájdete okrem najväčších miest poskromne, rovnako je to s reštauráciami. Bežné je najesť sa na ulici pri stánku.

Základom je vedieť aspoň trochu komunikovať v ruštine, pretože znalosť akéhokoľvek západného jazyka vrátane angličtiny je mizivá.

Ak nepoznáte azbuku, tak si tiež v podstate nič neprečítate: nápisy, smerovky alebo napríklad jedálne lístky sú prakticky výhradne písané ukrajinskou azbukou.

Ukrajina je stále veľmi lacnou krajinou, za bežné služby zaplatíte v porovnaní s Českom (a Slovenskom, pozn. red.) polovicu alebo aj menej, lacné sú aj potraviny. 

"Pokojné" cestovanie

"Buďte pokojní, teraz je čas na cigaretu." Tak znie odpoveď na otázku, či si pred odchodom autobusu z mesta Kamianec-Podiľskyj ešte stihneme kúpiť v stánku hotdog. To ešte netušíme, že "pokoja" si po ceste užijeme viac než dosť.

Staručký stroj sa za chvíľu kolísavo rozbieha a my sa naivne domnievame, že v ňom nemôžeme stráviť viac ako dve hodiny. Od cieľa cesty do Černovíc nás totiž delí slabých deväťdesiat kilometrov.

Chyba. K slimačiemu odchodu z autobusovej stanice v Kamianec-Podiľskyj ešte pripočítame polmetrové diery vo vozovke, medzi ktorými si autobus pracne hľadá cestu, ale keď sa pred nami po prekonaní údolí Dnestra objavuje strmšie stúpanie a rýchlosť klesá na hodnotu blízku chôdzi, vec je jasná.

Toto vozidlo jednoducho na viac nemá. Pocit zmaru v stúpaniach striedajú chvíle úzkosti, keď sa práve ide z kopca. Brzdy vydávajú také strašné zvuky, že sa ticho modlíme, aby nebolo nutné stroj rýchlo zastaviť.

Zastavuje sa však, hoci zľahka a pomaly, veľmi často: dedinčania vystupujú a iní zase zase nastupujú v priemere každý druhý kilometer, niektorí aj s drobným domácim zvieratami.

Nikoho to nevzrušuje. Koncept, že čas márne zabitý neuveriteľne pomalou jazdou by sa dal stráviť niečím užitočnejším, je miestnym evidentne úplne cudzí.

Keď sa na obzore konečne objavuje predmestie Černovíc, máme za sebou tri hodiny jazdy a ešte dobrých dvadsať minút sa pomaly prepletáme úzkymi cestičkami periférie. Ich povrch sa dá nazvať asfaltom len s nutnou dávkou obrazotvornosti.

Konečne vchádzame na autobusovú stanicu. Posledné škrípavé brzdenia a ešte pred otvorením dverí sa šofér obracia k nám, cestujúcim. "Molodci, dojechali!" - hovorí nahlas bodrý muž s vyslovene blaženým výrazom.

Takú šťastnú tvár sme už dlho nevideli a radšej nepremýšľame o tom, koľko hodín za volantom ten chlapík dnes strávil. S pocitom šťastného prežitia ideme na zastávku mestských maršrutiek a ďalšiu polhodinu nám zaberie jazda do centra mesta.

Áno, túto časť ukrajinskej krasojazdy sme si užili dosýta. Vydať sa na trasu pred štyrmi hodinami na bicykli, tak pri trochu svižnejšej jazde by sme si už v cieli užívali šašlik v niektorej z miestnych krčiem.

Môže sa hodiť

Priame letecké linky mieria z Prahy do Kyjeva a tiež do Odesy, obe obsluhujú ČSA. Ceny nie sú kvôli malej konkurencii práve nízke, jednosmerný úsek stojí zvyčajne v rozmedzí 96 až 116 eur.

Na západnú Ukrajinu, do Ľvova, smerujú letecké spoje napríklad z Bratislavy, Wroclavi či Berlína. Do krajiny, najmä jej západnej časti, sa dá dopraviť aj mnohými autobusovými linkami z celého Česka.

Pripravte sa na veľmi dlhú cestu, ktorá zvyčajne zahŕňa aj niekoľkohodinové čakanie a dôkladnú prehliadku batožiny na hraniciach. Aj preto odporúčame ukrajinské hranice prekročiť letecky.

Doprava po Ukrajine

Cestná sieť má veľmi zlú až katastrofálnu kvalitu, čo robí cestovanie autom či autobusom veľmi nepohodlným a tiež zdĺhavým; na väčšine trás nie je reálne počítať s vyšším priemerom ako 50 km / h.

Dlhé vzdialenosti je najlepšie prekonať vlakmi, ktoré jazdia síce väčšinou spoľahlivo, ale s malou frekvenciou - aj na hlavných tratiach často fungujú iba tri alebo štyri spoje denne.

Diaľkové vlaky bývajú vypredané aj niekoľko dní dopredu, oplatí sa preto si obstarať si lístky s predstihom. Možno to urobiť aj na webe ukrajinských železníc (https://booking.uz.gov.ua), ktorý komunikuje aj v angličtine a umožňuje úhradu platobnými kartami. Odporúčame vyhnúť sa najnižšej vlakovej triede.