Sledujte nás na Instagrame

@hospodarske_novinyFacebook
30.11.2015, 00:00

Najlepšia čierna stavba v Bratislave. Dom nadchýna laikov i expertov

Pozrite si výnimočný projekt, ktorý pre seba a svoju rodinu vytvoril mladý architekt.

Keď pred časom architekt Iľja Skoček preberal prestížnu Cenu za architektúru (CE-ZA-AR) za najlepší rodinný dom, s dávkou sebe vlastnej irónie ho počastoval niekoľkými prívlastkami. A mihol sa v ňom aj ten z titulku, no hneď na začiatok uveďme na pravú mieru, že sa týka vyslovene iba farby fasády. Ktorá sa stala tiež terčom niekoľkých uštipačných poznámok. Ale o tom neskôr.

Po schodoch sa musel ručne vyniesť aj takmer všetok stavebný materiál. No obyvatelia sa na ich zdolávanie nesťažujú. Snímka: Paťo Safko

Dom, ktorý nemal byť
Rodinný dom na Mišíkovej ulici v Bratislave je totiž projektom so zaujímavým osudom. A kto by ho mal vedieť opísať lepšie, ako jeho autor? I keď aj v tomto prípade je to o niečo „komplikovanejšie“. Iľja Skoček bol totiž investorom, architektom, stavebným dozorom aj zásobovačom v jednom. „Veľa investorov sa, bohužiaľ, cíti architektmi, ale takéto opačné garde je tiež solídna diagnóza. V každom prípade to z pohľadu architekta bola veľmi poučná kombinácia a jedinečná skúsenosť,“ vysvetľuje. „Malo to aj trochu schizofrenický rozmer. Raz som bol v role architekta s večne netrpezlivým a neplatiacim klientom, inokedy v role klienta, ktorého architekt stále mešká a mení svoje vlastné rozhodnutia.“


Nový HN magazín je každý piatok vložený v HN. Hľadajte Hospodárske noviny vo svojom stánku alebo nákupnom centre po celý víkend. Sledujte nás aj na Facebooku.


A pritom podľa vlastných slov dom vôbec stavať nechcel. „Vždy sme hľadali len väčší byt ako ten, v ktorom sme bývali. Tá myšlienka vznikla, až keď sme našli tento pozemok.“

Ručná práca: tehly na plece
Apropo, pozemok. Ten bol viac ako určujúci, pretože hoci leží v atraktívnej lokalite pod bratislavským Slavínom, jeho veľkosť aj dispozícia predstavovali vcelku tvrdý oriešok. „Našli sme ho raz večer na internete v ponuke jednej realitky. Až neskôr som sa dozvedel, že pred tým, ako sa tam dostal, si ho bolo pozrieť viacero záujemcov. Ale nikto si nevedel predstaviť, ako sa tam dá stavať,“ spomína Iľja Skoček. „Dom je totiž asi sedemdesiat metrov od cesty, prístupný bol len úzkym nedláždeným chodníkom pomedzi záhrady. A tak ostal nám.“ Tieto nedostatky architekt vyriešil po svojom – k domu vedie sústava schodísk. I keď to znamenalo všetko – stavebným materiálom počínajúc a nábytkom končiac – vynosiť na parcelu posadenú do svahu ručne. „Raz som si chcel spraviť pracovnú sobotu a nosil som spolu s partiou Šarkéziovcov z Holíča, vďaka ktorým vlastne dom stojí. Zdalo sa mi, že sa ulievajú, tak som nasadil poriadne tempo. Oni na druhý deň prišli znova do roboty, zatiaľ čo ja som sa tri dni nevládal pohnúť,“ usmieva sa.


 

„Krematórium“ pod Slavínom
Nemenej náročné bolo jeho plánovanie. „Návrh vznikal veľmi pomaly, len v  prestávkach popri inej robote. Nemali sme striktný termín, takže sa vždy dostal až na spodok kopy papierov,“ hovorí architekt. Od začiatku kreslenia po začiatok stavby tak ubehli asi tri roky. Čo bolo inšpiráciou pri konečnej podobe? „Dispozíciu aj tvar domu determinoval pozemok, ktorý je veľmi malý a počet detí a ich izieb, ktorý je, naopak, dosť veľký. Museli sme splniť aj regulatívy dané územným plánom, nemohli sme zastavať viac. Ten výsledok je zrejmý viac s pôdorysov ako z fotiek,“ opisuje Iľja Skoček. Vďaka tomu však pred domom vznikol priestranný trávnik napríklad na futbal so synmi.
Napriek oceneniu zo strany kolegov architektov sympaticky vyhlasuje, že v podstate ide o „obyčajný“ príbytok. „Nemyslím si, že rodinný dom má mať nejakú ideu, posolstvo alebo filozofiu. Samozrejme, ako architekt som mal na začiatku nejakú víziu, ale tá bola výsledkom subjektívneho výtvarného názoru a praktických požiadaviek.“ Z ktorých vyšla aj v slovenských podmienkach stále pomerne netradičná farba. „Keď začali robiť fasádu, volal mi rozhorčený sused, že to predsa nemôžem myslieť vážne a dom bude čierny. Že sa celý život bude musieť dívať na krematórium. Snažil som sa mu slušne vysvetliť, že to nie je nič zvláštne a takých domov je množstvo. Nakoniec mi na argument, že veď krematórium je biele, položil telefón. Ale zdravíme sa,“ smeje sa Iľja Skoček.

Technika na vlastnej koži
Sebakritika nebýva u architektov častá, no je pravda, že tá Iľju Skočeka smeruje nie striktne konštrukčným smerom. „Som dosť technický neandertálec, neviem, čo je mp3, nesťahujem si filmy, nemám webovú stránku ani Facebook, môj technologický vývoj sa zastavil pri vkladaní cédečka do prehrávača. Napriek tomu som použil niektoré, pre mňa nové technológie, ako je rekuperačné vetranie alebo sálavé stropné chladenie.“ No keďže s nimi často v rámci iných stavieb pracuje, chcel ich vyskúšať aj vo vlastnom dome. A nevie si ich vynachváliť. „Stropné chladenie sme ocenili toto leto, keď bolo vonku 37 stupňov a vnútri stále 23. Rekuperačné vetranie má, naopak, zmysel hlavne v chladnejších mesiacoch. Môžete mať pozatvárané okná, ale dom je stále prevetraný.“


 

Po schodoch, po schodoch...
A najčastejšia otázka, ktorú všetci okolo neho riešia? Ako bude zdolávať to množstvo schodov o pár desaťročí na dôchodku. „Pýta sa ma to azda každý, kto k nám príde. Pozrite, moja babka bývala kúsok odtiaľto na Krátkej ulici. Nikdy nemali auto, na zastávku trolejbusu to mali asi 200 metrov, do potravín rovnako. Ešte ako sedemdesiatročná chodila s vozíkom na nákup,“ tvrdí architekt a pripomína, že veľká časť domov v tejto oblasti vznikala, keď mal málokto auto a MHD bola ešte v plienkach. „Len dnes je taká doba, že každý by najradšej zaparkoval rovno pred televízorom a chladničkou. Ja sa, naopak, teším, že sa prejdem, veď celý deň sedím na stoličke alebo v aute.“ Nesťažujú sa vraj ani deti a manželka, je to vraj ako bývať v dome bez výťahu, teda úplne prirodzené.
Aj na zmeny či úpravy je podľa neho priskoro. „Rok je krátky čas na zhodnotenie, kvalita stavby sa preverí až vekom. Dôležité je, aby dom pekne zostarol, aby mu patina času svedčala tak ako niektorým starým vilám v  okolí. Veď uvidíme,“ uzatvára Iľja Skoček.

Ticketportal.sk