10.02.2012, 00:05

Pomáham cirkvi. Tým, že ju kritizujem zvonku

Odišiel z kňazskej služby, no teológii sa venuje naďalej. Aj prostredníctvom blogov, ktoré mu nedávno vyšli knižne.

Ilustrácie Františka Guldana ku knihe theoBlogy

Médiá nedávno riešili, či by sa cirkev mala priamo vyjadrovať aj ku kauzám typu Gorila. Vaša odpoveď bola kladná, na rozdiel od väčšiny cirkevných predstaviteľov.
Myslím si, že je namieste očakávať, že témy, ktoré hýbu Slovenskom –  v ktorom sa osemdesiat percent ľudí hlási ku kresťanstvu – budú komentované aj z kresťanského hľadiska. A že zásadné  postoje bude formulovať najmä cirkev, pre ktorú sú otázky morálky podstatnou súčasťou agendy. Určité stanoviská zaznievajú vnútri cirkvi, no verejnosť nemá šancu z nich veľa zachytiť.

Vyjadrovať sa k nejednoznačným a neuzatvoreným kauzám, medzi ktoré patrí aj Gorila, však môže byť pre cirkev riskantné.
Iste, nikto však od nej nežiada, aby odsudzovala konkrétnych ľudí. Skôr sa očakáva jasné vyjadrenie  ku klientelizmu a korupcii, uchopenie morálnej roviny tohto problému. Tá sa v spoločnosti už takmer netematizuje, kauzy sa zväčša skloňujú len na vecnej úrovni – ak sa niečo dokáže, ak súd spravodlivo rozhodne... Ten však často rozhodne inak a ľudia potom prežívajú pocity bezmocnosti, ktoré by mohol sčasti zmierniť hlas morálnej autority. Na druhej strane, od predstaviteľov cirkvi už v skutočnosti ani nikto zásadné slová nečaká. 

Oni sami však argumentujú, že neustále apelujú na desatoro, a tým kauzy tohto typu kritizujú. Hoci nepriamo.
Desatoro je, samozrejme, dobrá vec, ľuďom však treba poukázať na jeho súvislosť so súčasnosťou, odhaľovať sofistikované spôsoby, prostredníctvom ktorých sa desatoro obchádza. Pokiaľ sa tak nedeje, ľudia ho vnímajú ako čosi staré tritisíc rokov, čo nemá súvis s realitou, ktorá ich obklopuje.

Miroslav Kocúr. Snímka: archív
Zdroj: archív

Ako bývalý kňaz poznáte cirkev znútra. Čo je podľa vás dôvod, že sa takéto veci skôr ignorujú?
Neviem. Asi najmä prepojenie so zainteresovanými ľuďmi.

S ľuďmi zainteresovanými v kauzách typu Gorila?
Veľa ľudí si ešte pamätá, ako éra mečiarizmu spôsobila nielen rozkol v rámci konferencie biskupov, ale zároveň vrhla zlé svetlo na celú cirkev, keďže časť biskupov sa úplne otvorene pridala na stranu Vladimíra Mečiara. A tieto rany nie sú dodnes zacelené. Protagonisti týchto sporov sú na cirkevnej pôde stále prítomní. Asi aj preto je tu tá zdržanlivosť.

Ilustrácie Františka Guldana ku knihe theoBlogy

V minulosti ste kládli otázku, či je cirkev vôbec schopná zaujímať stanovisko k spoločenským kauzám, pretože ako inštitúcia má bližšie k  monarchii, kým spoločnosť je demokratická.
Áno, v cirkvi je moc sústredená do rúk jediného človeka, neexistuje v nej delenie moci na legislatívnu, súdnu a výkonnú, čo spôsobuje jej veľkú netransparentnosť. Zvyšok spoločnosti, napriek tomu, že ho trápi klientelizmus a korupcia, je neporovnateľne transparentnejší. Možno práve to je ten problém. Čo sa  týka moci, som presvedčený, že je lepšie ju deliť, ako sústrediť do rúk jednotlivca.

Bol aj toto dôvod, že ste pred rokmi vyzliekli kňazské rúcho?
Jeden z hlavných. Zjednodušene by sa dalo povedať, že nenaplnila ideál, s ktorým som po revolúcii ako študent medicíny odchádzal do seminára. Čím dlhšie som v nej pôsobil, tým sa mi zdala plytkejšia, až som postupne dospel k názoru, že je to – v úvodzovkách – firma ako každá iná. Trápilo ma, keď mi ľudia  hovorili svoje námietky voči cirkvi a ja som nevedel, ako ju obhájiť. A tak som sa rozhodol, že nebudem niesť spoluzodpovednosť za veci, s ktorými nesúhlasím.

Čo vám prekážalo najviac?
V čase, keď som intenzívne riešil konflikt svojho idealizmu s realitou, sa odhalili pedofilné škandály. Bol som sklamaný nielen z toho, ako sa k nim stavala cirkev na oficiálnej rovine, ale aj z osobných postojov mojich kolegov. Zo snahy čo najmenej tento problém rozoberať, čo najmenej o ňom hovoriť. Môj odchod  z kňazskej služby však vnímam zároveň aj ako hlboko osobnú záležitosť, ktorú by som nerád rozoberal na stranách novín.

Aj cirkev sa mení a reformuje. Nevideli ste spôsob, ako jej pomôcť vyvíjať sa smerom, ktorý osobne považujete za správny?
Mám pocit, že cirkvi môžem pomôcť skôr takto – zvonku. Keď o problémoch, ktoré ma v súvislosti s ňou trápia, hovorím na verejnosti. Účinok mojich slov môže mať zásadnejší vplyv, ako keby som pôsobil vnútri cirkvi, kde by boli aj tak zametené pod koberec.

Ilustrácie Františka Guldana ku knihe theoBlogy

Narážate na svoje blogy?
Tým, že som  začal písať blogy, sa môže s mojím názorom konfrontovať omnoho viac ľudí vrátane veriacich. V oficiálnych katolíckych médiách nie je priestor na diskusiu o kontroverzných témach.

Komunikujete aj priamo s cirkevnými predstaviteľmi?
Skôr nepriamo. Občas sa dopĺňame v rámci médií, najmä keď vzájomne nesúhlasne, reagujeme  na svoje stanoviská. Pod cirkvou však netreba chápať len biskupov a kňazov, ale aj laikov. Zaradil som sa do čoraz početnejšieho množstva teológov v rámci Európy i Slovenska, ktorým bol síce odobraný súhlas na výučbu v rámci teologických fakúlt, avšak nie možnosť poukazovať na rôzne aspekty cirkevného života.

Pomáha tento pohľad zvonku?
Odkedy už nesedím len v kostole ako úradný služobník cirkvi, debatujem o veciach viery s ľuďmi viac. A dostávam aj mnoho priamych otázok, ktoré by sa mi ako kňazovi báli položiť. V tejto súvislosti  však cítim potrebu zdôrazniť, že rozhodne nie som voči cirkvi negatívne naladený.

Aké napríklad?
Napríklad ako majú napriek svojmu nesúhlasu s postojom cirkvi v niektorých otázkach naďalej žiť ako veriaci. Ide napríklad o oficiálne postoje k veriacim, ktorým sa nie ich vinou rozpadla rodina, civilne sa následne zosobášili, sú šťastní, ale oficiálne ku sviatostiam pristupovať nemôžu. Niekedy sa na mňa obracajú aj ľudia, ktorí sú homosexuáli a zároveň sa považujú za veriacich a paušálne odsudzovanie zo strany cirkvi im veľmi v ich živote nepomáha. V súvislosti s prejavmi podporujúcimi režim Slovenskej republiky 1939-1945 vždy znovu vyvstávajú otázky, prečo sa niektorí vysokí predstavitelia cirkvi nevedia od tohto totalitného režimu dištancovať len preto, že prezidentom bol vtedy katolícky kňaz. Tradične sa ma mnoho ľudí pýta, prečo sa cirkev stavia tak odmietavo voči antikoncepcii, registrovaným partnerstvám či zrušeniu celibátu.

Vy sám ste bývalý kňaz, ktorý si založil rodinu. Aký je vás názor na zrušenie celibátu?
Osobne túto tému veľmi neriešim, no určite sa mi zdá protirečivé, že cirkev na jednej strane oslavuje rodinu, na druhej strane svojím najvernejším služobníkom neumožňuje si ju založiť. Akoby každý, kto žije pre nejakú verejnoprospešnú službu – lekár, sestra či učiteľ – musel byť zákonite slobodný. Predstavte si, že by lekár musel odísť zo služby len preto, že si založil rodinu. Veď to je absurdné. Jedného dňa sa podľa mňa ukáže, že riešiť túto otázku takýmto spôsobom nebolo celkom správne.

Kto je Miroslav Kocúr

Vyštudoval teológiu na Univerzite Komenského Bratislava, študoval aj na Biblickom inštitúte v Ríme, Hebrejskej univerzite v Jeruzaleme a na Gregoriánskej univerzite v Ríme. V roku 2003 odišiel z kňazskej služby.
Bol riaditeľom Katolíckeho biblického diela na Slovensku, spoluzakladateľom a prvým riaditeľom Bilingválneho gymnázia C. S. Lewisa v Bratislave. Prednáša na BISLA v Bratislave. Je autorom odborných publikácií, reflexií pre domáce i zahraničné inštitúcie, vlani mu knižne vyšla zbierka blogov pod názvom theoBlogy.