Slovensko nevie, na čo lákať cudzincov
Na Slovensko prišiel ešte v 80. rokoch, dnes k nám láka španielskych turistov cez svoju webovú stránku. Tvrdí, že na prehliadku Bratislavy ich treba prehovoriť, ale potom sa im tu páči. Peruánec Carlos Arturo Sotelo Zumarán.
Vytvorili ste online bedeker o Slovensku a robíte sprievodcu španielsky hovoriacim turistom. Aký je váš typický klient?
Ročne sprevádzam asi tisícku turistov, zhruba len päťdesiat z nich však patrí k mojim klientom. Zväčša ma volajú z iných cestoviek, keď im prídu plné autobusy. To sú návštevníci, ktorí si chcú pozrieť len Bratislavu a strávia v nej najviac pol dňa.
Zastavia sa tu v rámci prehliadky iných európskych miest?
Áno, zväčša majú objednanú trasu Budapešť – Viedeň – Praha, pričom sprievodcovia sa ich počas cesty snažia presvedčiť, aby si priplatili aj prehliadku Bratislavy. Zväčša sa dajú prehovoriť.
Na čo ich lákajú?
Že uvidia čosi, čo nepoznajú, že ide o krajinu s bohatou minulosťou, ktorá tiež bola súčasťou Rakúsko-Uhorska. A že uvidia štvrté hlavné mesto.
Ako to hodnotia?
Doslova otvárajú ústa a čudujú sa, ako je možné, že nikdy predtým o Slovensku nepočuli. Veľa z nich vyhlasuje, že Bratislava je krajšia ako Budapešť, našli sa dokonca aj takí, ktorým sa páčila viac ako Praha. Hoci tomu sa dá len ťažko uveriť (úsmev). V každom prípade, sprievodcovia zvyknú v takých situáciách zakontrovať vetou: Vraveli sme, že sa vám to oplatí.
Čo je pre nich na Bratislave v porovnaní s inými európskymi mestami zaujímavé?
Páči sa im jej kompaktnosť. Najviac zvyknú chváliť Hlavné námestie, oceňujú jeho malebnosť. Vo Viedni ani v Prahe nenájdete také útulné námestie. Navyše bez áut a masy turistov.
Máte web o Slovensku. Sú iba cestovatelia, ktorí sa na vás nakontaktujú cezeň?
Áno, tí zvyknú prísť na dlhšie. Mal som aj turistov, ktorí strávili na Slovensku šesť dní. Boli to cestovatelia, ktorí videli už doslova celý svet, no nikdy nenašli ponuku na zájazd na Slovensko. Prekvapilo ich, že sa tú dá za pár dní toho toľko uvidieť. Novinkou pre nich boli pivnice na Červenom Kameni, veľmi ich oslovil gotický oltár Majstra Pavla z Levoče. A tiež jaskyne – aragonitová, ľadová...
Prečo nič nevedeli? Chýbajú bedekre?
To ani nie, skôr podnet na ich zakúpenie. Na internete nájdete pomerne málo informácií v španielčine. Nebyť mojej stránky, asi by už zostávala len Wikipedia. Chybu však robí aj Slovenská agentúra pre cestovný ruch. Ja som už dvakrát navrhoval, že zájdem na veľtrh do Španielska, žiadal som len zaplatenie reprezentačného stanu. Dva roky za sebou im však na to chýbalo 600 eur v rozpočte. Pritom ide o veľtrh, kam chodieva napríklad Ryanair, ktorý by k nám vedel pritiahnuť turistov cez zaujímavé ceny leteniek.
Kde je podľa vás chyba?
Chýba hlavná téma, prečo na Slovensko chodiť. A pritom by sa tu dalo toľko čerpať napríklad z histórie. Celé 20. storočie sa tu niečo dialo. Bratislava má tú výhodu, že mala železnú oponu priamo v meste. Turistov by sa dalo sprevádzať priamo k jej pozostatkom do Devínskej Novej Vsi a vysvetľovať im, ako sa ľudia cez ňu snažili ujsť. Uživilo by sa tu aj múzeum komunizmu. Aspoň že sa v Petržalke rekonštruujú bunkre z druhej svetovej vojny.
Na čo ich lákate vy?
Dôraz kladiem práve na to, že na takom malom priestore sa dá uvidieť toľko vecí. Veľmi propagujem jaskyne, ale aj historické mestá a obce ako Vlkolínec, Levoču či Spišskú Kapitulu. Čas krízy môže slovenskému cestovnému ruchu pomôcť, keďže napríklad Španieli si nemôžu v týchto časoch dovoliť cestu do exotických krajín ako je Peru, ale aj Slovensko je pre nich exotika a vyšlo by ich neporovnateľne lacnejšie.
Vy ste sem prichádzali ako študent v roku 1984.
Áno, vtedy som Československo vnímal len cez futbal, mali ste v tom čase silné mužstvo.
A aký bol pre Peruánca najväčší kultúrny šok u nás?
Pochádzam z Limy, ktorá je takmer výlučne púštna. Ľudia si pri domoch zakladajú len maličké záhradky s rozlohou tri krát tri metre, o ktoré sa treba poriadne starať. A keď som potom na ceste z Prahy do Bratislavy uvidel popri ceste toľko stromov a trávnikov, vravel som si, že musíte byť veľmi vyspelá krajina, keď toľko investujete do trávy. (Smiech.) Až potom som sa dozvedel, že tu treba investovať peniaze, naopak, do toho, aby tá tráva príliš nebujnela.
V Česku sme boli už trikrát, poďme na Slovensko
Ak sa chce Slovensko predať, musí v prvom rade hľadať a ponúkať to, čo má spoločné s inými krajinami, tvrdí Abram Muller, ktorému nedávno vyšiel turistický sprievodca o Slovensku v holandčine.
Aká časť turistov podľa vás prichádza na Slovensko kvôli nemu samotnému, a neberú ho len ako zastávku medzi Viedňou či Budapešťou?
Ťažko povedať, ja viem len o turistoch z Beneluxu. Holanďania vyslovene prídu na Slovensko ako karavanisti – sú to individuálni cestovatelia, ktorí chcú spoznávať neznámu krajinu. Slovensko je totiž asi najexotickejšia krajina Európy – v zmysle, že sa o nej najmenej vie. To, že tu Holanďania nájdu aj krásnu prírodu a celkom príjemné ceny je iba veľké plus.
A čo Belgičania?
Tí zase prichádzajú ako skupinoví turisti. Slovensko ako také ich nepriťahuje, chodia sem, len ak je v ponuke spoľahlivej agentúry, ktorá organizuje autobusové zájazdy. Funguje to asi takto: už sme boli trikrát v Česku, raz v Poľsku a dvakrát v Maďarsku, tak tento rok pôjdeme na Slovensko.
Vaša nedávno vydaná kniha Slovenska Reisigds Slowakije vyjde v Holandsku už v druhom náklade, čo vyzerá na pomerne veľký úspech. Je to spôsobené aj tým, že na zahraničnom trhu chýbajú bedekre o Slovensku?
Kniha vyšla v januári, a očakáva sa, že druhý náklad vyjde na budúci rok, ale aj tak je to úspech. Je pravda, že bedekre o Slovensku takmer neexistujú, alebo vychádzajú ako príloha s Českom. Väčšina bedekrov však ponúka plytký text a krásne fotografie, Slovensko na základe ich obrazu vyzerá ako nedotknutá krajina s malebnými dedinkami. Vydavateľstvo Dominicus, v rámci ktorého vychádza aj moja kniha, je považované za najlepšie, čo sa bedekrov týka. Niektorí ľudia si ho kúpia ani nie kvôli Slovensku, ale pre samotnú značku.
Nájde sa na Slovensku čosi, čo my ako domáci podceňujeme, no pre cudzincov je to naopak veľmi príťažlivé?
Ak sa chce Slovensko ukázať navonok, musí v prvom rade ponúkať, čo má spoločné s inými európskymi krajinami. Návštevník sa vždy chce identifikovať s cudzou krajinou - a to vie najlepšie cez modernú históriu. Nechce veľmi počúvať o Habsburgovcoch alebo Rimanoch, má záujem o 20. storočie - vznik Československa, svetové vojny. V Prahe, Budapešti, Amsterdame – skoro v každom meste Európy je enormný záujem o židovskú históriu, iba na Slovensku ako keby neexistovala, hoci by mohla pritiahnuť húfy turistov. Ľudí zaujíma aj komunizmus, roky 68 a 89, ako aj Dubček a Havel. Pravdaže, mladých skôr pritiahnu nákupy, rafting v Čunove a nočný život.
Takže nemáme žiadnu kuriozitu?
Práve to sú tie slovenské kuriozity: Že sa tvárite, akoby druhá svetová vojna a Židia nikdy neexistovali a že za komunizmu sa žilo lepšie.
Čo cudzincov zo západu u nás najviac prekvapuje?
Špina a odpad. Sú prekvapení, že príroda je taká úžasná a zároveň plná divokých skládok. Takisto nerozumejú, prečo sú všade, aj na historických budovách, grafiti. Utvoria si z toho dojem, že Slováci sú špinaví národ, „bordelári.“ Všimnú si krajinu možno viac a ostrejšie, lebo nemajú žiadne očakávanie, iba také, že ide o krajinu „východne od Česka.“
Ako hodnotíte kvalitu sprievodcovských agentúr na Slovensku?
Neviem, Holanďania nepotrebujú sprievodcov. Viem, že im občas chýba viac informácií, týkajúcich sa kempingov alebo hotelov. V tejto súvislosti však musím spomenúť, že v januári po vyše ôsmich rokoch zatvárala Slovenská agentúra pre cestovný ruch svoju pobočku v Amsterdame a bola by obrovská škoda to tak nechať. Aspoň pobočka v hlavnom meste Európy, v Bruseli, by Slovensku určite neuškodila. SACR si už totiž vybudovala v Beneluxe určité renomé.
Fínov zaujíma, ako sa žilo za totality
Na Slovensku si založil turistickú agentúru, ktorá sa zameriava na cestovateľov s netradičnými záujmami. Fín Matti Ranta-Krenkku.
Čo vie bežný Fín o Slovensku?
Do minulého mája bolo Slovensko pre Fínov úplne neznáme, hoci aj predtým poznali pár hokejistov. Zväčša si vybavia, že kedysi ste boli súčasťou Rakúsko-Uhorska a Československa. Starší ľudia si pamätajú aj Pražskú jar a Dubčeka – ten je popri hokejistoch asi najznámejšou slovenskou osobnosťou.
Čo teda škandinávski turisti pred príchodom na Slovensku očakávajú?
Niečo ako Leningrad, Sibír...(úsmev). No dobre, možno o dačo menej extrémne. Očakávajú však bývalú socialistickú krajinu, kde veci veľmi nefungujú. V zásade sú prekvapení, že je tu všetko také moderné, západné.
Koľko turistov ročne sprevádzate?
Asi tristo. Nie je to veľa, fungujeme však zatiaľ len dva roky. Takmer výlučne ide o Fínov, do budúcnosti sa však plánujeme zamerať aj na Nórov.
Čím je naša krajina pre Fínov zaujímavé?
Pravdupovediac, Slovensko pre nich nie je veľmi zaujímavá destinácia. Prichádzajú sem turisti, ktorí plánujú navštíviť metropoly strednej Európy a popri tom chcú vidieť aj niečo viac. Problém je, že Bratislava nie je Budapešť ani Viedeň a nemá veľmi čo ponúknuť. Situácia sa však mení, ak sa prezentuje ako časť bývalej Habsburgskej monarchie a turisti si popri nej pozrú aj Juhomoravsko, Rakúsko a Maďarsko, ktoré sú od nej doslova na skok. Presne o to sa naša cestovná agentúra usiluje.
Čo svojim klientom ešte ponúkate? Čo prezentujete prostredníctvom webového portálu slovakiaan.com?
Snažíme sa zameriavať na neštandardných turistov, neorientujeme sa na destinácie známe z klasických bedekrov. Píšeme napríklad o Petržalke, plánujeme sa zamerať na Malý Dunaj, či technické pamiatky ako mlyny a bane, ktoré môžu môžu byť pre turistov veľmi zaujímavé. Zabezpečujeme aj plný servis pre návštevníkov so záujmom o numizmatiku, či archeológiu.
Fínov zaujíma Petržalka?
Určite, je to zaujímavý kus slovenskej kultúrnej histórie a v iných zdrojoch sa o nej nedočítate, možno s výnimkou wikipédie. Fínov zaujíma aj normalizácia, životný štýl za totalitnej éry.