27.08.2010, 00:00

Vyššie to už u nás nejde

Je len niekoľko minút po piatej a väčšina normálnych ľudí ešte spí.

My sme však naložení desiati v starom gazíku a vezieme sa z Tatranskej Polianky na Sliezsky dom. "Ráno to vyzeralo všelijako, ale teraz sú mraky rozfúkané a bude pekne,“ rozpráva sa vodič so sprievodcami, ktorí sa vezú s nami, a my chápeme, že vstávať o štvrtej tu asi vôbec nie je nič neobvyklé. Čaká nás niečo, čo by podľa mnohých Slovákov malo byť pre nás samozrejmosťou ako pre moslimov návšteva Mekky. Chystáme sa pokoriť Gerlachovský štít, s 2 655 výškovými metrami nielen najvyšší bod našej krajiny, ale aj najvyšší vrch celého karpatského oblúka.


[[{"type":"hn-image","fid":"103124"}]]

Nepozerať sa dolu
Priznávam sa, už niekoľko dní mám trochu strach, pretože podľa referencií od tých, ktorí to už majú za sebou, nejde o klasickú túru. Dosiaľ mi v hlave znejú slová našej domácej z Gerlachova, kde sme strávili niekoľkohodinovú noc pred výstupom: "Je to naozaj náročné. Treba sa len držať skál a nepozerať sa pod seba.“ No, skutočne povzbudivé.

[[{"type":"hn-image","fid":"103120"}]]

Od Sliezskeho domu sa vyberáme turistickým chodníkom a prvých tristo výškových metrov stúpame pomerne prirodzeným tempom. A potom to prichádza. Pred nami takmer kolmo nahor stúpa skala, na ktorú máme vyliezť. Velická próba. "Je to pravdepodobne výraz z nemčiny. Tento úsek mal v minulosti otestovať ľudí a ich schopnosť dosiahnuť vrchol,“ hovorí náš horský vodca Ivan počas prípravy lana. Bez sprievodcu môžu ísť na kopec len skúsení horolezci s licenciou. Aj keď z času na čas počuť o ľuďoch, ktorí si výstup "lajsnú“ aj na vlastnú päsť, z vlastnej skúsenosti vrelo odporúčam zaplatiť si 240 eur pre troch.

[[{"type":"hn-image","fid":"103123","attributes":{"width":"558","height":"399"}}]]

Próbu prekonáme o niekoľko minút, terén je však stále veľmi strmý, a tak sa bez všetkých štyroch končatín neobídeme. Zhruba o hodinku sa prehupneme do takzvaného Gerlachovského kolta - priehlbiny, ktorú vidno aj z podtatranskej kotliny a možno tak ľahko spoznať Gerlach medzi okolitými štítmi. Vyzerá ako kráter vyhasnutej sopky, vytvoril ho však praveký ľadovec. Odtiaľto na vrchol už nie je ďaleko, ťažký terén nám však dáva zabrať. Keď zo sedielka, v ktorom oddychujeme, prvýkrát vidíme vrchol, zdá sa nám blízko, ale aj tak nám cesta k nemu trvá ešte ďalšiu hodinu.

A sme tu. Na vrchole
Konečne sa nám to podarilo. Krátko pred jedenástou stojíme na najvyššom bode Slovenska. Počasie nám skutočne praje a vďaka centrálnej polohe Gerlachu vidíme prakticky všetky známe štíty Tatier od Lomničáku cez Rysy, Kriváň až po vrcholy Nízkych aj Západných Tatier. Niektorí skúšajú chytiť mobilný signál a podeliť sa o víťazstvo so svojimi blízkymi, fajčiarska časť skupiny si dopraje slávnostnú cigaretku a po pokochaní sa nádhernými výhľadmi sa začíname pripravovať na cestu späť. Vracať sa budeme druhou stranou, cez Batizovskú dolinu. Cesta, ktorú náš vodca Ivan zvolil, je najľahšia trasa na Gerlach a z neho, obiehajú nás skupinky skúsených turistov, ktorí ju nepovažujú za dostatočnú výzvu a rozhodli sa pokoriť horu niektorou z náročnejších horolezeckých ciest.

[[{"type":"hn-image","fid":"103119"}]]

Nám však úplne stačí aj tento stupeň náročnosti, väčšinu cesty nadol prejdem s veľkým rešpektom po štyroch a takmer na zadku. Už niekoľko hodín sme naviazaní na lane, ktoré nás má ochrániť pred najhorším. Nálada medzi nami je veľmi dobrá, zostup už nie je veľmi fyzicky namáhavý a ani technicky veľmi náročný. Prichádza však posledná výzva, Batizovská próba. Visieť na provizórnom rebríku na niekoľko desiatok metrov vysokom, takmer zvislom útese chce najmä psychickú silu a určite to nie je nič pre ľudí, ktorí trpia strachom z výšok. Upokojuje nás len to, že počasie vyšlo a svieti na nás slniečko. "Keď sú skaly mokré a klzké, musíme sa v tomto úseku zlaňovať,“ hovorí nám sprievodca Ivan.

Nakoniec však všetko dobre dopadne. Pod dohľadom skúseného profesionála nám nehrozí takmer žiadne riziko a my nakoniec zvládneme próbu, prejdeme okolo bojazlivého svišťa pri Batizovskom plese a po magistrále sa za necelých desať hodín od začiatku výstupu dostávame nazad na Sliezsky dom. Výhľad tu nie je taký úchvatný ako z vrcholu Gerlachu, ale drink na terase hotela v rekonštrukcii si skutočne vychutnávame. Zvládli sme to! A ak ste zdraví, máte aspoň minimálnu kondíciu a radi prekonávate výzvy, rozhodne vám tento zážitok odporúčame.

 

[[{"type":"hn-image","fid":"103105","colorbox":"600x400"}]]