Zaujímate sa o rekordy? Sitno vám ponúka hneď niekoľko "naj". Je to najvyšší kopec Štiavnických vrchov a zároveň s výškou 1 009 metrov nad morom je to naša najmenšia a najjužnejšia tisícovka. Vidieť ho z veľkej diaľky, charakteristický tvar a vysielač na vrchole z neho robia ľahko rozoznateľný orientačný bod.
Za necelú hodinu
Napriek tomu, že Sitno dominuje celému kraju, je to len zlomok z pôvodnej megasopky, ktorá tu bola kedysi dávno. Jej okraje sú viditeľné dodnes, v priemere má kaldera 27 kilometrov -- teda zhruba toľko, ako celé naše Vysoké Tatry na dĺžku. Mimochodom, tie pri peknom počasí z vrchu Sitna vraj vidieť. A sopka s takou veľkou základňou mohla byť pokojne aj najvyššou horou sveta, ďaleko prevyšujúca dnešný Mount Everest.
Počasie mi praje, štartovým bodom môjho výstupu je parkovisko pri jazere Počúvadlo. Stretávam tu dvoch študentov, ktorí sa dnes vybrali na Sitno ako ja. Pýtam sa ich, ako je to ďaleko. "Bežne sme hore za trištvrte hodiny, ale mám známeho, ktorý to vybehol za 26 minút," hovorí mi jeden z nich. Povzbudený sa teda dám po značke na pochod. Prvá časť, asi pol hodiny, vedie lesom. Na jej konci je studnička. Odtiaľto ma čaká prechod Tatarskou lúkou a potom strmý výstup medzi skalami po drevených schodoch. Prechádzam popri niekoľkých náučných tabuliach. Po necelej hodine som hore. Postavím sa na skaliská a neviem sa vynadívať. Odtiaľto mám krásny výhľad na Štiavnicu a jej široké okolie.
Dokonca aj hrad
Na vrchu je veľká lúka s drevenou rozhľadňou, kde sa dá občerstviť. Celej lúke však dominuje obrovský vysielač. Pekné počasie vylákalo ľudí na turistiku a je ich tu pár desiatok, každý si tu však nájde kúsok súkromia. Schádzam trochu nižšie na výhodnú stranu. Asi po piatich minútach chôdze sa dostávam k zrúcanine hradu z 13. storočia. Vďaka pár zanietencom je dnes pekne viditeľná. Posledný pohľad, a vydávam sa na cestu späť k autu.