Ako tínedžer prepadol surrealizmu a punku a pričinil sa o „kultúrnu revolúciu“ na Islande. Dnes je z neho oceňovaný spisovateľ a básnik, ktorého svet pozná aj ako textára speváčky Björk. Na Slovensku sa zastavil v rámci svojho turné a rozprávali sme sa s ním o zázrakoch, ale aj o vzostupe neonacistov na Islande. Sjón.
Raz ste povedali, že fyzické stretnutia so zázrakom sa konajú denne. Stihli ste čosi také zažiť už aj na Slovensku?
Viete, pre mňa je myseľ a veci, čo sa v nej odohrávajú, vždy úžasné. Stáva sa mi, že keď píšem báseň, tak sa mi vráti moment, ktorý som zažil pred rokmi. A tento návrat spomienky, keď sa fiktívna realita naraz spojí s tou skutočnou, to je ten každodenný zázrak. Jeden z prvých som zažil ako 15-ročný a bola ním báseň Vítězslava Nezvala Praha s prsty deště. Aj Slovensko sa mi bude určite vracať v básňach. (Úsmev)
Máte na tieto každodenné zázraky nejaký osobný návod?
Nechávam svoje oko básnika otvorené a zachovávam si voči svetu určitú nevinnosť. A keď kráčam, nepozerám sa len pred seba, ale aj hore alebo dole. Vtedy sa tie zázraky dejú skôr. Často čosi úplne magické uvidím napríklad na streche, alebo niekde v kanáli. Avšak nato, aby človek tie zázraky registroval, si ich musí aj pamätať. Na magické okamihy si treba jednoducho trénovať pamäť .
Ste ešte stále presvedčení, že slabí raz spasia svet?
Určite. Myšlienku, že naša sila pochádza zo slabých, vyznáva aj kresťanstvo, a mňa, napriek tomu, že nie som veriaci, náboženstvo zaujíma – ako prístup k svetu. Raz som počul rozhovor teológa a neveriaceho o odpustení. A ten prvý povedal veľmi zaujímavú vec: najväčším prínosom Krista je to, že tí, ktorým bolo ukrivdené, môžu odpustiť.
Pýtam sa to aj preto, lebo tento typ postáv sa vyskytuje aj vo vašich prózach.
Áno, ja osobne totiž verím, že posledné slovo nebudú mať ľudia, ktorí majú moc a konajú násilie, ale tí, ktorí budú vedieť odpustiť. A tiež si myslím, že slabí nám ukazujú cestu. Ukazujú nám, ako žiť radostne aj s ranami osudu. Ako napríklad postava mojej knihy Skugga Baldur (v češtine vyšla pod názvom Syn stínu – pozn. red), ktorá trpí Downovým syndrómom.
Asi každého čitateľa vašej poslednej novely Máni Steinn – Chlapec, ktorý nebol, prekvapí, keď sa na konci dočíta, že je venovaná vášmu strýkovi – gayovi, ktorý zomrel na AIDS. Ako na to reagovala vaša rodina?
Viem si predstaviť, že čitateľov prekvapí, keď sa zrazu na konci knihy ten príbeh z roku 1918 prepojí v troch krokoch s 90. rokmi 20. storočia. To venovanie je pre mňa veľmi dôležité, jedným z cieľov tej novely bolo totiž spojiť príbeh hlavnej postavy s našimi časmi a poukázať aj na osudy mnohých gayov v súčasnosti. A čo sa týka rodiny, tí, čo sa mi ozvali, boli spokojní. (Úsmev) Som naozaj rád, lebo strýka som opísal bez servítky. Bol to alkoholik, problémový človek, ale na druhej strane bol vždy súcitný k iným a spoločnosť, v ktorej žil, mu ten súcit nie vždy oplatila.
Patríte do generácie autorov, ktorá v 70. rokoch spôsobila na Islande doslova revolúciu, keď do sociálneho realizmu vtrhla s punkom a surrealizmom. Kde ste na to vzali odvahu?
Neviem – v tom období to proste bolo treba urobiť. V spoločnosti bola nuda. (Smiech) Boli sme tínedžeri a celé nám to prišlo prirodzené. Chceli sme si vydať knihu, tak sme nejako zarobili pár peňazí a vydali ju. To isté s koncertmi, s platňami... Od nikoho sme si nepýtali povolenie, lebo sme zistili, že ho netreba, že si veci môžeme robiť podľa seba. A to najviac, čo mi z toho zostalo do dnešných dní, je, že na to, aby človek mohol tvoriť, nepotrebuje povolenie. Každý z nás sa narodil so schopnosťou hovoriť a písať, pretože tvorivosť je súčasťou našej podstaty. To je to isté, ako keby vám niekto zakázal dýchať.
Takže vy ste vtedy naozaj nemuseli s nikým bojovať?
Nie. Pamätám si možno jeden prípad, keď nám v roku 1983 zatrhli nejaký časopis, ale to mali pocit, že šírime pornografiu. Ja som si však už vtedy bytostne uvedomoval – aj vďaka kontaktom s ľuďmi, ktorí sa venovali surrealizmu napríklad v Československu – že táto sloboda nie je dopriata všetkým. A myslím, že práve z tohto obdobia pramení môj záujem o ľudské práva a slobodu prejavu. Dodnes cítim ako potrebu udržiavať diskusiu o cenzúre, ktorá vo svete naďalej trvá.
V 70. rokoch ste sa stretli aj s Björk, pre ktorú dodnes píšete texty. Ako k tomu došlo?
Stretli sme sa, keď som mal 19 a Björk 16. Bol som vtedy súčasťou surrealistickej skupiny Medusa a môj najlepší kamarát ma zobral na punkový koncert a zoznámil ma so svojou novou priateľkou. A to bola práve Björk, speváčka inej kapely. Začali sme sa priateliť, rozprávali sme sa o hudbe, o svete, o umení, a rozprávame sa dodnes. To priateľstvo trvá už 35 rokov.
Väčšina ľudí, ktorí sa v mladosti venujú umeniu, z toho časom „vyrastie“. Debatujete niekedy s Björk o tom, prečo práve vy dvaja v tom pokračujete?
Nikdy. A možno práve preto pokračujeme, že nás to nikdy ani len nenapadlo spochybniť. Ja som si pritom o sebe nikdy nemyslel, že budem spisovateľ. Mal som predstavu, že budem naďalej vydávať knihy, pozývať ľudí na besedy. Neviem, ako sa to stalo, ale medzičasom z toho vznikla fyzická potreba. Keď dlho nepíšem, tak som z toho chorý, je to akoby druh závislosti. Mám to v hlave, musím to z nej dostať von. Raz so mnou prišli robiť rozhovor deti zo školy v susedstve a ich druhá otázka bola – kedy prestaneš písať? A musím povedať, že ma tá otázka hlboko zasiahla, lebo bola desivá. Sám sebe som ju nikdy nepoložil.
Ste známy tým, že pred písaním každej knihy si robíte systematické rešerše. Na čom pracujete teraz?
Skúmam, ako sa ľudia stanú závislí od nenávistných ideológií. Chystám totiž prózu o mladom mužovi, ktorý sa stane aktívnym členom takéhoto hnutia na Islande. Robím si prieskum neonacistického hnutia v 50. a 60. rokoch v severských krajinách, ale asi sa budem musieť vrátiť až do roku 1930, keď bola založená prvá nacistická strana a je možné, že moje rešerše pôjdu až do 19. storočia, keď sa na Islande objavujú prvé črty národného uvedomenia. Mojím cieľom je pochopiť, ako človek, ktorý sa pridá k takémuto druhu hnutia, môže naďalej sám seba považovať za súcitného.
Presne toto je, žiaľ, aktuálnou témou na Slovensku. Dotýka sa to aj dnešného Islandu?
Aj my na Islande cítime náznaky a myslím si, že by sme mali mať veľmi silné obavy z toho, čo sa môže udiať. Máme v Reykjavíku maličkú komunitu, ktorá sa už asi 15 rokov snaží postaviť mešitu a jedna zo strán využila túto skutočnosť, začala v ľuďoch vyvolávať strach a používať ho ako volebné krédo. Žiaľ, úspešne. Deje sa to prvý raz v moderných dejinách Islandu.
Preto ste sa pustili do výskumu?
Nie, začal som ešte skôr, ako sa to začalo diať. Myslím si, že spisovateľ by mal byť určitým druhom seizmografu a zaznamenávať citlivé chvenia, otrasy pod úrovňou zeme. A ja som cítil, že tento druh nenávisti sa blíži. Teraz sa ten text bude písať ťažšie, keď už nás dobehla realita, ale možno je o to dôležitejšie, aby vznikol.
A už ste si zodpovedali, ako sa človek, ktorý nenávistnej ideológii uverí, môže považovať za súcitného?
Nie. Tou odpoveďou bude samotná kniha. Najprv musím vymyslieť hlavnú postavu, dať ju na papier, spracovať celý príbeh. Ja sa do tej knihy nepúšťam preto, že mám nejakú agendu, že túžim čosi konkrétne povedať. Púšťam sa do nej preto, že mám potrebu ju napísať. Odpoveď sa zrodí samotným procesom písania.
Sigurjón Birgir Sigurdsson
Islandský básnik a spisovateľ, tvoriaci pod pseudonymom Sjón, ktorý v preklade znamená zrak alebo vízia. Skladá tiež texty pre Björk. Za skladbu I´ve seen it all pre film Tanečnica v tme získal nomináciu na Oscara. V slovenskom preklade mu nedávno vyšla novela Máni Steinn – Chlapec, ktorý nebol, za ktorú získal Cenu islandských kníhkupcov. Venuje sa v nej osudu 16-ročného gaya, siroty a milovníka kinematografie, ktorý dospieva na Islande na konci druhej svetovej vojny.
StoryEditor