04.10.2013, 00:00

Stasi v Nemecku stále ťahá za nitky, tvrdí bývalý spolupracovník

Peter Wachs pomáhal východonemeckej tajnej službe. Dnes stojí na javisku spolu s ľuďmi, ktorým Stasi zničila život.

Stasi v Nemecku stále ťahá za nitky, tvrdí bývalý spolupracovník

Základná otázka znie: prečo ste podpísali spoluprácu so Stasi?
Predstavte si, že zažijete koniec vojny v Drážďanoch, po ničivom bombardovaní je celé mesto v ruinách, všade vládne beznádej. A vy si hovoríte, že takéto strašné besnenie už nesmie nikdy nastať. A teraz si predstavte, že je rok 1959, všetky hranice otvorené. No kvôli hospodárskym pomerom veľa ľudí utieklo, aj moja 16-ročná priateľka.

Neodpovedali ste mi na otázku. Prečo Stasi?
Zmaturoval som a mal som ísť na vysokú školu do Moskvy. Krátko pred odchodom si ma zavolali na pohovor. Dnes viem, že ma už dva roky predtým sledovali. Pýtali sa, či som pripravený spolupracovať. Moja odpoveď, podľa spisu, znela: je to moja povinnosť brániť vlasť od agentov a špiónov.


Snímka: HN/Peter Mayer, koláž HN

Nebola to len mladícka horlivosť?
Nemyslím si. Jednoducho som to vtedy tak cítil. Teraz s odstupom času vieme, čo Stasi robila, lebo sa otvorili archívy, máme veľa informácií. Ale vtedy sme to všetko vnímali trochu inak.

Hovoríte, že vás sledovali už dlhšie. Prečo vás oslovili?
To neviem. V spise o pozorovaní bolo uvedené: je poriadkumilovný a čistotný, nepije, vplýva na osoby ženského pohlavia, ale nevyužíva to a medzi študentmi je považovaný za džentlemena (smiech). Možno toto zavážilo, ale naozaj neviem. K spisu som sa dostal až vtedy, keď sme začali skúšať hru Môj spis a ja. Teda
k jednej jeho časti.

Nemáte celý svoj spis?
V časti, ktorú mi odovzdali, som v podstate v roli obete, sú to správy o mojom sledovaní. Do časti, kde vystupujem ako vinník, do tej sa mi nedovolili pozrieť. Neviem, čo v ňom je.

Takže sa aspoň trochu viete vcítiť do kože sledovaných
Bolo ťažké konfrontovať sa s minulosťou. V spise napríklad bolo aj to, že so mnou jedno dievča spávalo na pokyn Stasi.

To je drsné zistenie
Ja som to vedel, lebo mi to sama povedala. Chodili sme spolu a jedného dňa hovorí: zaľúbila som sa do teba, ale začala som si s tebou na pokyn Stasi. Najhoršie bolo, že to bolo moje prvé dievča v živote.

Čo ste urobili?
Oznámil som Stasi, že predo mnou odhalila svoju identitu a rozišiel som sa s ňou.

Túto situáciu opisujete aj v hre Môj spis a ja, s ktorou ste sa predstavili v rámci festivalu Divadelná Nitra. Okrem vás je na javisku ďalších osem ľudí, ktorým bývalá nemecká tajná služba zasiahla do života. Ako ste sa tam ocitli vy?
To, že účinkujem v predstavení Clemensa Bechtela Môj spis a ja, je len číra náhoda. Raz som našiel leták, kde hľadali zaujímavých ľudí, ktorí majú čo povedať k Stasi a sú ochotní sa o to podeliť na javisku. A mal som taký pocit v žalúdku, že to musím urobiť.

Náhla potreba rozprávať o minulosti?
Ako mnohé veci, aj táto mala dlhší vývoj. Po páde Berlínskeho múra som sa snažil o týchto veciach hovoriť so známymi a priateľmi, ale reagovali väčšinou slovami: veď už to máš za sebou, je to história, musíš sa pozerať dopredu.

Nikto nechcel počúvať?
Nie. Potom som napísal takú knižočku v nádeji, že sa mi podarí s ľuďmi komunikovať. Ale to sa tiež nestalo, a potom sa náhodou dostal ku mne ten leták, prihlásil som sa a režisér Bechtel si ma vybral.

[[{"type":"hn-image","fid":"388578","style":"300xauto","attributes":{"height":420,"width":300,"style":"height: 350px; width: 250px;","class":"hn-media-image image-insert-image hn-media-element"}}]][[{"type":"hn-image","fid":"388581","style":"300xauto","attributes":{"height":550,"width":300,"style":"height: 350px; width: 191px;","class":"hn-media-image image-insert-image hn-media-element"}}]]

 

V hre Môj spis a ja účinkuje Peter Wachs spolu s obeťami Stasi. Snímky: Ctibor Bachratý

Lenže to ste sa ako bývalý spolupracovník Stasi museli postaviť zoči-voči ľuďom, ktorým tajná služba ublížila.
Nebolo a nie je to jednoduché stáť na jednom javisku. Ani pre mňa, ani pre nich. Ale už ma to ťažilo, potreboval som to zo seba dostať. Viete, veľa sme sa o tom s režisérom rozprávali a keď sme to posunuli do abstraktnej roviny, vyplynulo, že aj vinník je v istom ohľade obeťou.

To mi vysvetlite
Aj moje správy kontrolovali, aj mňa sledovali iní, ktorí zase podávali správy o mne. Ale, samozrejme, keby som sa v prítomnosti tých, ktorí sedeli vo väzení, cítil ako obeť, klamal by som sám seba. Pre mňa to bola tiež veľká výzva, musel som si priznať: ty si vinník.

Aká bola reakcia vašich kolegov na javisku?
Režisér vybral deväť osôb, ale nepovedal kto je kto, nechal to voľne vyvíjať sa. Na prvom stretnutí som len povedal ako sa volám, kedy a kde som sa narodil a aké som mal povolanie. No keď začali ostatní rozprávať, len som oči otváral: ten sedel vo väzení toľko a toľko, tomu urobili to a to. Až na druhom či treťom stretnuti som povedal, v porovnaní s vami som ja ten vinník. A vtedy nastalo ticho a vo vzduchu bolo cítiť napätie.

Ostatní si mysleli, že ste jeden z nich?
Očividne áno. Režisérovi Bechtelovi sa, našťastie, podarilo to napätie preniesť do hry, a tým sme sa my mohli od napätia v nás oslobodiť. Nehovorím, že to bolo ľahké, ale dnes sa všetci spolu normálne bavíme, a to je presne to, čo som si po páde Múru prial. Každý má svoju minulosť, či už je dobrá alebo zlá. A ide iba o to, aby ľudia spolu hovorili, aby vinníci počúvali obete.

Aj vy ste počúvali svoje obete?
Našťastie ja k týmto obetiam v hre nemám osobný vzťah. Nie sú ľudia, o ktorých som ja podával správy, takže oni osobne mi defacto nemali čo vyčítať. No ja by som veľmi chcel, aby v Nemecku aj v celom východnom bloku existovala komisia podobná tej, ktorú ustanovil Nelson Mandela v Juhoafrickej republike. Komisia pravdy a odpustenia (Truth and Reconciliation Commission, pozn. redakcie), kde by vinníci museli naslúchať obetiam. V tomto Afrika predbehla Európu.

Vy ste však len jedným z takmer dvestotisíc spolupracovníkov Stasi. Prečo ostatní nemajú odvahu vystúpiť verejne?
To neviem. Pre mňa osobne to nie je odvaha, ale vnútorná potreba hovoriť. Stretol som sa s rôznymi reakciami. Niektorí mi hovoria, veď je to len hra a ďalší ľudia sa pýtajú, nemáš strach? A pritom v tóne ich hlase počujem, ty by si mal mať strach.

Aké boli vaše úlohy v rámci Stasi?
To sa mnohí pýtajú, ale mne tie úlohy jasne nedefinovali. Mojou prvou úlohou v Moskve bolo nakresliť pôdorys západonemeckého veľvyslanectva. Po škole som štyri roky pracoval v Drážďanoch ako stavebný inžinier a potom ma preložili na ministerstvo výstavby, kde som pôsobil ako personálny referent. Občas si ma zavolali a pýtali sa na všeličo. Napríklad keď sme boli na nejakej exkurzii, tak chceli vedieť, ako to prebiehalo, o čom sme sa rozprávali, a tak podobne.


Snímka: HN/Peter Mayer

Písali ste o tom správy?
Nie, všetko prebiehalo ústne. Napríklad na mňa čakalo auto, do ktorého som nastúpil a počas cesty mi agent kládol otázky. Čoskoro však zistili, že nie som stvorený na háklivejšie operácie, lebo som príliš emotívny a rozprávať o citlivých veciach je mi trápne. To som sa však dozvedel tiež až následne zo svojho spisu. Keď som si ho čítal, až vtedy mi došlo, ako nás zneužívali. Inštrumentalizovali nás, človek bol iba objekt, ktorý mal niečo zistiť.

Neľutujete spätne svoje rozhodnutie podpísať spoluprácu?
Po predstavení ma zastavila jedna pani, vraj prečo ste sa nechali naverbovať, naozaj ste boli taký hlúpy? Z dnešného pohľadu zohráva Stasi minimálne diskutabilnú rolu, obchádzala zákony, bola štátom v štáte. Áno, to všetko vieme dnes a z dnešného pohľadu sa pýtam – ako som mohol? Ale pri rovnakých podmienkach, v rovnakej situácii, aké boli vtedy, by som asi znovu povedal áno.

A máte výčitky svedomia?
Dodnes sa žiadna obeť Stasi odo mňa nedožadovala vysvetlenia. (Dlhá pauza.) Samozrejme, to v žiadnom prípade neospravedlňuje, že som so Stasi spolupracoval. Zatiaľ sa nenašiel nikto, kto by mi vykričal, ty si na mňa donášal, ty sviňa.

Chcete povedať, že ste nikoho nešpehovali?
To nemôžem s istotou povedať, keďže neviem, čo je v tej druhej časti spisu.


Snímka: HN/Peter Mayer

Vaša rodina o tom vedela?
Nie.

Ale teraz to už vedia, ako reagovali?
Som dvakrát ženatý a dvakrát rozvedený, bývalé manželky na to nereagovali. Akurát deti mi povedali, je dobre, že si o tom prehovoril. Ale dnes sa cítim oveľa lepšie ako predtým.

Oslobodený?
Keď to má človek za sebou, spadne z neho veľa balastu. Dúfam, že táto hra bude prvým stupienkom k otvorenej diskusii, aj keď sa bojím sa, že to tak nebude.

Prečo sa o tom podľa vás v Nemecku nerozpráva?
Po zmene režimu boli hospodárske pomery ťaživé a nikto nevedel, akým smerom sa to celé bude vyvíjať. Strach z toho, čo príde, bol asi väčší ako z toho, čo bolo.

Ale dnes je predsa Nemecko zdravou ekonomikou, motorom Európy, neprišiel teda už čas?
Myslím si, že na Nemecko sa mnohí pozerajú v príliš peknom svetle.

Naozaj?
Sociálne rozdiely sú oveľa väčšie ako v ktorejkoľvek európskej krajine, to hovoria štatistiky. A z toho tiež pramení strach, opäť asi väčší než sila vyrovnať sa s minulosťou. To je jedna vec. A druhá je to, že protisily sú stále príliš veľké. Stále je priveľa ľudí, ktorým by to poškodilo. Vrchní predstavitelia Stasi dnes sedia na dobre platených miestach, píšu hrubé knižky a tí neoficiálni, tých ženú ako divé svine cez dedinu.

 

Cookies

Na našich stránkach používame cookies. Slúžia na zlepšenie našej práce a vášho zážitku z čítania HNonline.sk.