„Slovensko mi dalo možnosť byť v bezpečí, preto mu to chcem vrátiť,“ hovorí dnes 27-ročný Ameer Mayyahi, ktorý spolu otcom utiekol z Iraku. Napriek tomu slovo utečenec nemá rád a nepoužíva. „V každom jazyku je to niečo zahanbujúce, snažil som sa to vždy svojím správaním a úspechmi zmeniť. Bol som študent a teraz sa predstavujem ako slovenský občan, pretože sledujem všetko, čo sa deje na Slovensku.“ Odišli kvôli bezpečnosti a mali namierené do Švédska. Hoci sa jeho otec snažil zariadiť, aby sa dostali na sever oficiálne a stálo ich to veľa peňazí, oklamali ich, dostali sa na neznámu cestu, a tak sa vďaka náhode Ameer pred ôsmimi rokmi ocitol na Slovensku. Z kolkov, ktoré vtedy zbieral, vedel len, že existovalo Československo, dnes to považuje za osud.
Príbehy ďalších štyroch utečencov:
Úspech ako cieľ
Jeho otec sa musel vrátiť domov kvôli zvyšku rodiny, takže Ameer tu zostal sám. Ako každý utečenec, aj on sa dostal do tábora, kde bol nejaký čas, ale podľa svojich slov ho nebavilo tam čakať, že sa niečo stane. Keď dostal doplnkovú ochranu, s pomocou Ligy za ľudské práva sa mu podarilo začať uplatňovať svoj cieľ. „Vždy som sa snažil minimalizovať finančné prostriedky od rôznych organizácií, vedel som, že sa musím v prvom rade naučiť jazyk. Keď sa nedalo inak, učil som sa intenzívne aj sám, trvalo mi to asi rok a pol,“ hovorí dnes mladík, ktorý hovorí po slovensky plynule, malé problémy mu robia len koncovky slov, skloňovanie a písmeno c, keďže v arabskom jazyku nie je.
Ameer je veľký zástanca Slovenska a je vďačný za príležitosť. Snímka: archív A.M.
Počas svojho pobytu v Trnave sa nebál zobrať hocijakú prácu, robil v kine, v reštaurácii i v Samsungu. Dnes má vyštudovaný odbor aplikovaná informatika a automatizácia v priemysle na Materiálovotechnologickej fakulte Slovenskej technickej univerzity v Trnave a od leta sa pýši titulom inžinier. „Bol to môj prvý veľký úspech a vďačím zaň Slovensku. Už počas školy som však pracoval ako junior ambasador pre UNICEF a prednášal po celom Slovensku a ako jediný v mojom ročníku som absolvoval Erazmus pobyt v belgickom Gente. A bakalársku aj inžiniersku prácu som písal po slovensky,“ vymenúva svoje úspechy Ameer, ktorý napriek tomu, že v Trnave je viacero extrémistických skupín a sám mal aj pár problémov, má dnes kamarátov vo všetkých komunitách.
Je to o výchove
„Áno, bolo to ťažké, ale čo vlastne? Mňa napríklad rodičia vždy učili, že mám byť hrdý, že pochádzam z najstaršej civilizácie, a prídete sem a tu sa ľudia pozerajú len na to, že ste z moslimskej krajiny, že vaše meno vyzerá moslimsky, a už ste hneď terorista. No nie všetci sú takí, a to sa snažím ukázať,“ tvrdí dnes už akýsi „hovorca utečencov“ u nás. Rodičom (na snímke vedľa) sa po vyše roku po jeho odchode podarilo úspešne dostať do USA, kde žijú dodnes. „Mama je v Iraku známou sochárkou, študovala v Paríži, otec je uznávaný dizajnér. Aj preto ich Američania vybrali ako tých, čo môžu byť prospešní pre krajinu. Sme z umeleckej rodiny a nikdy sme doma neriešili náboženské otázky a radikálne smery. Keď som prišiel na Slovensko, nemal som problém prispôsobiť sa tradíciám a zvykom, ťažšie bolo bojovať proti predsudkom zo strany Slovákov. Ľudia súdia človeka aj bez toho, aby ho spoznali, to nie je fér.“
Ako sám hovorí, je nezávislý od náboženstva a vždy bude bojovať proti tomu, ak ho budú dávať do jedného vreca s radikálnymi moslimami. Preto nerád spomína aj na nedávnu skúsenosť, keď musel skončiť vzťah s dievčaťom len kvôli tomu, že jej rodičia mu nedali ani šancu a zavrhli ho.
Prispôsobil sa
„V roku 2006, keď som prišiel, malo Slovensko menej skúseností s cudzincami, dnes už je to lepšie. Ale aj cudzinec má predsudky, pretože nevie, prečo ich tak neprijímajú. Ja som si naštudoval históriu a viem, akí sú tu ľudia, aká je ich mentalita, že boli utláčaní inými národmi a podobne,“ tvrdí Ameer a momentálne sa snaží rozbehnúť firmu s exportom a importom potravín na medzinárodný trh, zatiaľ sú na začiatku. Aj kvôli tomu, že si založil „eseročku“, chce reprezentovať Slovensko a požiadať o dlhodobý pobyt. „Do Iraku sa už pravdepodobne nevrátim a do Ameriky ísť nechcem, mám rešpekt voči tomu, že som tu dostal šancu, budem verný.“ Páčia sa mu naše tradície, dodržiava zvyky a veľmi obľubuje Lúčnicu. Kamaráti ho niekedy zvyknú volať Mirko a darček dostane, keď je v kalendári Miroslava.
Prečítajte si aj:
Pešo a bez jedla. Aj tak vyzerá cesta za novým životom na Slovensku
Zahanbení komiksom. Utečenci u nás klopú na zavreté dvere
Útoky to zhoršili
Sám však priznáva, že po minulotýždňových útokoch nemohol spávať, pretože si uvedomuje, aké následky to bude mať na emigrantov, že sa na všetkých budú pozerať ako za zlých. „Je mi ľúto, že úrady neriešia veci individuálne. Prijmú všetkých, a možno jeden – dvaja sú zlí, ale urobia problém všetkým. Mali by využívať expertov, ktorí poznajú mentalitu ľudí z krajín Blízkeho východu, a vedieť to filtrovať,“ tvrdí mladík, podľa ktorého svet nepotrebuje náboženstvo, aby ho riadilo, ale inteligentných ľudí a ostatným cudzincom u nás by poradil, aby trikrát porozmýšľali, ako to bolo v napríklad Iraku, a ako im je tu, nech sú verní.