Práve uplynulo desať rokov, čo Juraj Hipš opustil Bratislavu a odišiel s rodinou žiť na lazy pri Zvolene. Dôvod? Túžba vychovávať svoju dcérku bližšie prírode. „Manželka navyše argumentovala, aby som o prírode len netáral, ale išiel to aj žiť,“ komentuje a dodáva, že netušil, aké to bude zo začiatku náročné.
Juraj mal pritom ku všetkému zelenému nadštandardne blízko už predtým. A nielen na rodeného Petržalčana. Ešte ako študent pracoval v Greenpeace, opakovane sa zúčastňoval na environmentálnych akciách a už od roku 2001 šéfuje Centru environmentálnej a etickej výchovy Živica.
Ani raj, ani komunita
„Mnohí si myslia, že život v prírode je rajom. Že človek sa automaticky stáva lepším, keď žije v lone lesov a lúk. To je hlúposť. Človek si nosí peklo aj raj vo svojej mysli. Nestačí vymeniť kulisy panelákov za kopce a čakať zázrak,“ vyvracia Juraj jeden z obľúbených mýtov, ktoré si ľudia s odchodom z mesta spájajú.
Miesto, kde Hipšovci aktuálne žijú, sa volá Zaježová a každý Slovák, čo aspoň z diaľky pričuchol k alternatívnym spôsobom života, o nej minimálne počul. Laznícke osídlenie momentálne obýva asi 150 ľudí a podľa Juraja ich rozhodne nemožno nazývať komunitou: „Ide o široké spoločenstvo ľudí s rôznymi hodnotami, cieľmi aj životným štýlom. Našťastie tu nie je žiadna spoločná ideológia ani ,vodca´. Keby to tu bolo, už dávno sa odsťahujem. Stretnete tu podnikateľov aj umelcov, ľudí, čo sa snažia žiť sebestačne, aj takých, čo sa živia počítačmi. Pre mňa je Zaježová najmä o pestrosti.“
Tvaroh od susedov
Tým zároveň vyvracia ďalšiu populárnu predstavu: že sa tu nepoužíva počítač či mobil. Dokonca aj tunajšie deti majú v ušiach bežne vložené slúchadlá s napojením na MP3 a pozerajú YouTube. „Je však pravda, že robia aj veci, ktoré by v meste nezažili. Pripravujú drevo na zimu, naháňajú sa po lesoch, namiesto do obchodu ich posielame kupovať tvaroh k susedovi a mlieko k susedke.“ V čase, keď sme s Jurajom telefonovali, napríklad kŕmil prasa u susedov: so synom na ramenách. Ich rodina však doma chová len mačky. „Ako vyštudovaný filozof poznám svoje limity. O prasa alebo kravu sa nedokážem postarať a toľko súdnosti v sebe mám, aby som takéto veci ani neskúšal.“
Za úplne najväčší mýtus však považuje predstavu, že tu žijú opustene. „U nás doma len za posledných pár dní býval reportér, expert na bezpečnostnú politiku aj známa moderátorka. Ja tu mám také intenzívne medziľudské vzťahy, že oddychovať do samoty chodím k rodičom do Bratislavy,“ komentuje s úsmevom.
Hoci ani Zaježovej sa nevyhýbajú partnerské rozchody, straty ilúzií a návraty do mesta, Jurajovi Hipšovi sa na tomto mieste splnili viaceré sny. Pomáhal zakladať komunitnú školu a vybudoval vzdelávacie centrum Sokratov inštitút, ktoré navštevujú lektori z celého sveta a kde po celý rok prebieha akreditované štúdium pre nadaných vysokoškolákov.
Jeden rodič kúri, druhý upratuje
Apropo, škola. Aj tá je jasným dôkazom toho, že „alternatívu“ je možné úspešne žiť v praxi dokonca aj v školstve. Environmentálno-komunitná základná škola v Zaježovej sa od tých „bežných“ totiž líši takmer vo všetkom. Najkľúčovejším rozdielom je, že ju spoluzakladali rodičia. Vďaka tomu v nej majú silný hlas, ale aj zodpovednosť. „Všetci dobre vedia, že ak nebudú v škole pomáhať, tak sa zavrie. Jeden sa stará o ekonomiku, ďalší o upratovanie, iní o kúrenie, či pomoc s informatikou alebo cudzími jazykmi.“ Zaježovská škola je podľa Juraja Hipša príkladom, že rodičia spolu s deťmi sa vedia postarať o vzdelávanie. „Len náš štát ľuďom neverí. Všetko chce kontrolovať, centralizovať a riadiť. Pritom je všetkým jasné, že to so školstvom ide dolu vodou. Preto vznikajú ostrovčeky pozitívnej deviácie, akou je aj Zaježovská škola.“ Samozrejme, bez hory byrokracie sa to tu neobišlo. Len vybaviť povolenie, aby sa mohlo v peci kúriť drevom, im trvalo niekoľko mesiacov. „Márne som vysvetľoval, že na lazoch nemáme ústredné kúrenie ani prípojky plynu. Jediné, čo pomohlo, bolo dovezenie úradníkov priamo na lazy. Museli to vidieť na vlastné oči. Pečiatku sme dostali na druhý deň.“
StoryEditor