10.10.2014, 09:31

Slovák, čo zachránil viac Židov ako Schindler. No svet ho nepozná

Príbehom Bratislavčana Arona Grünhuta, ktorý rovnako ako Schindler zomrel pred 40 rokmi, by nepohrdol ani Hollywood.

Slovák, čo zachránil viac Židov ako Schindler. No svet ho nepozná

Deň päťdesiaty tretí. Stovky pasažierov dvoch riečnych parníkov mali byť podľa plánu už dávno v Palestíne. Nečakané komplikácie ich však doslova prikovajú k bulharským hraniciam.

Píše sa júl 1939, do vypuknutia druhej svetovej vojny zostáva len niekoľko týždňov a Európu čoraz tesnejšie zviera úzkostná predtucha. 1 365 židovských utečencov na palube je čoraz nepokojnejších, obavy a netrpezlivosť sa s pribúdajúcimi dňami začínajú pozvoľna meniť na paniku.

Našťastie, Aron Grünhut je stále s nimi. Krotí divoké nálady, vlieva im nádej... a doslova o päť minút dvanásť jeho železné odhodlanie podporia aj vonkajšie okolnosti. Odpor Bulharov sa zlomí, cesta môže pokračovať ďalej. Utečenci, pre ktorých tento ilegálny transport osobne zorganizoval, sa opäť pohýnajú smer Palestína. Aron Grünhut sa vydáva opačným smerom: vracia sa do Bratislavy. Predvojnovej a pred...holokaustovej.

Potrvá ešte niekoľko rokov, kým pasažieri pochopia, že bez odvážneho činu bratislavského obchodníka by drvivá väčšina z nich skončila v koncentračných táboroch.

Židovský milovník Masaryka
Obchodník. Vlastník židovskej jedálne. Funkcionár ortodoxnej židovskej náboženskej obce... Stačí letmý výpočet Aronových predvojnových aktivít a okamžite je jasné, s kým mal človek v jeho prípade do činenia. „Zároveň bol obdivovateľ Masaryka a silno veriaci Žid v jednom,“ približuje zaujímavú črtu jeho osobnosti Radoslav Ragač, šéf Slovenského národného archívu, ktorý ho spoločne s novinárom Martinom Mózerom (nielen) pre Slovensko doslova „objavil“.

Dostali sa k nemu v podstate náhodou – cez archívny výskum. Okamžite ich zaujal a pustili sa do intenzívnej dvojročnej „pátračky“. A tá priniesla svoje plody: skontaktovali sa s bývalými pasažiermi, narazili na Bennyho, posledného zo štvorice jeho synov, objavili knihu, čo napísal (mimochodom, svoje záchranné akcie v nich spomenul iba letmo) a stretli sa s maďarským režisérom Petrom Forgácsom, ktorý o ňom nakrútil film: o mužovi, ktorý zachránil viac Židov ako Oskar Schindler a Nicolas Winton dokopy.

Izrael. Už navždy
A ako sa Grünhutov príbeh vlastne vyvíjal ďalej? Keď sa v júli 1939 vrátil do Bratislavy, bolo mu jasné, že ho tu nič dobré nečakaná. Vrátil sa preto, lebo vedel, že nič dobré nečakaná ani jeho židovských blížnych. Svojich štyroch synov sa mu postupne podarilo „prepašovať“ do bezpečia a on pokračoval v aktivitách, pre ktoré sa čoraz viac menil na ostro prenasledovanú osobu. Ešte v tom istom roku sa mu s Nicolasom Wintonom podarilo zorganizovať záchranu židovských detí vlakovým prevozom do Anglicka a štyri roky nato v poradí tretiu. Aj s tajnou políciou v pätách.

Koniec vojny prežil s manželkou skrytý v pivnici bývalej československej ambasády v Budapešti. „Zotrvali tam až do oslobodenia mesta Červenou armádou,“ komentuje Ragač. 

Osud mu za jeho nasadenie daroval štedrú odmenu: po vojne sa mu podarilo opätovne stretnúť s celou rodinou, čo sa v rámci židovskej komunity rovnalo takmer zázraku. Napriek hrôzam holokaustu si zvolili život v Československu. Dlho tu však nepobudli. Komunistický prevrat v roku 1948 spravil z Arona Grünhuta, ktorý sa medzičasom vrhol na obchodovanie s husacou pečienkou, opäť personu non grata.

Do Izraela sa vrátili natrvalo, s rodnou Bratislavou však zväzky neprerušil. Intenzívne sa angažoval v najrozličnejších aktivitách, okrem iného vo svojom novom domove vybudoval Pressburg ješivu (vyššiu židovskú školu) podľa vzoru tej bratislavskej. Na Slovensko sa vrátil už len raz. Aby pomohol pri záchrane ortodoxného židovského cintorína. Podarilo sa. Ako všetko v Grünhutovom živote.