17.11.2014, 10:30

Sedem mýtov a poloprávd o živote v socialistickom Československu

Zmapovali sme najčastejšie mýty, ktoré vyvolávajú u mnohých Slovákov ľútosť nad stratou socialistického spôsobu života.

Sedem mýtov a poloprávd o živote v socialistickom Československu

1. Všetko bolo lacnejšie
Maslo za desať korún, liter benzínu za osem a pivo za 2,50 Kčs. Mnohí na tieto ceny radi dodnes spomínajú.


Zo svojich spomienok však vytesnili jednu podstatnú vec, a to plat či dôchodok, z ktorého si uvedený tovar kupovali. V prepočte na dnešné príjmy alebo dôchodky totiž nakúpili oveľa menej. Napríklad z čistej mzdy 2 400 Kčs ste v roku 1989 natankovali 300 litrov benzínu. Z teraz priemerného príjmu 859 euro natankujete 600 litrov.
Niektoré druhy tovarov navyše nezdražili ani nominálne, najmä elektronika či "luxusné" potraviny dokonca zlacňovali. Najviac hore išli ceny energií a služieb - napríklad vodné a stočné zdraželo asi paťdesiatnásobne. 
V konečnom dôsledku však priemerná mzda vzrástla viac ako sedemnásobne, zatiaľ čo ceny ani nie päťnásobne.
Pravdou nie je ani to, že sa za minulého režimu nezdražovalo. Ceny rástli v priemere o percento až tri ročne, zdražovalo sa však nárazovo. Napríklad v roku 1982 zdraželo kilo bravčového karé z 30 na 46 Kčs. "Rast cien bol bežne sledovanou veličinou," potvrdzuje Jana Bondyová, ktorá pracuje na štatistickom úrade v susednom Česku od roku 1966.

 

2. Všetci mali rovnako
Nikto nikomu nič nezávidel, všetci sme brali vo fabrike tritisíc hrubého. Alebo nie?


Aj za minulého režimu existovali rozdiely v mzdách, hoci je pravda, že boli oveľa menšie ako teraz. Pre porovnanie - v roku 1970, kedy bola priemerná mzda 2 000 Kčs, mal každý päťdesiaty zamestnanec viac ako dvojnásobok priemeru. V roku 2008 už mal viac ako dvojnásobok každý desiaty.
Tieto čísla však nepokrývajú sféru šedej ekonomiky. Ten kto mal možnosť kšeftovať s mäsom, zeleninou či stavebným materiálom, si zarobil bokom výrazne viac. Namiesto trhu navyše fungovala sieť známostí. Kto nemal potrebné kontakty, mal smolu a niektoré druhy tovaru pre neho boli prakticky nedostupné.
Týkalo sa to najmä elektroniky, fronty však tí menej šťastní stáli prakticky na všetko. Rozdiely existovali aj v zásobovaní jednotlivých regiónov - lepšie na tom boli oblasti, kde bol rozvinutý ťažký priemysel.
 


Prečítajte si aj o luxuse v púšti totality. Tuzex nás menil na frajerov: Bony, fronty a rifle. Zaspomínajte si, čo sme na nákupných rajoch socializmu (ne)milovali.


 

3. Necestovali sme, ale dnes je to len pre vyvolených
Síce sme sa vtedy nemohli pohnúť za hranice, dnes je to podobné, pretože na to nemám peniaze, sťažujú sa niektorí ľudia s nižšími príjmami.


Odpoveď na častú námietku stačí hľadať v kúpnej sile. Z nej vyplýva, že cestovanie je dnes podstatne lacnejšie, aj keď na neho neprispievajú odborové organizácie.
Kým na konci osemdesiatych rokov stála napríklad týždenný dovolenka v Bulharsku asi tritisíc korún, čo zodpovedalo jednej mesačnej hrubej mzde, dnes sa dá podstatne luxusnejší týždenný pobyt v Bulharsku zaobstarať za asi 350 euro. Za priemernú mzdu sa dajú takéto dovolenky zaobstarať dve.
Ak sa niekto uspokojí s menším komfortom a je ochotný nakupovať dopredu, môže takú dovolenku získať takmer za rovnakú cenu ako pred dvadsiatimi rokmi, avšak v dnešných peniazoch.
A ešte niečo - vtedajší cestovanie predražovali "zvýšené náklady" spojené s možnosťou vôbec vycestovať. Či už išlo o získanie takzvanej výjazdovej doložky, alebo dokonca devízového prísľubu, ktorý bol potrebný k cestám na Západ či do Juhoslávie.
Štát vtedy takému cestovateľmi musel dať možnosť nakúpiť si nedostatkovú zahraničnú menu. Na každý deň išlo oficiálne získať len malé množstvo peňazí, zvyšok sa musel zohnať podstatne drahšie od vekslákov. Rozdiely v kurze išli až na desaťnásobok a takto kúpené peniaze sa museli do zahraničia pašovať. Ak ich colníci objavili, mohli ich zabaviť a cestovateľ si koledoval o záujem Verejnej bezpečnosti.
Aj to je dôvod, prečo starším ročníkom aj dnes pred prechodom úplne otvorených a nestrážených hraníc rastie tlak. Navyše bez známych či úplatkov bol devízový prísľub ťažko dosiahnuteľný.


Prečítajte si aj:
príbeh Antona Hykischa, či rozhovor s bývalým spolupracovníkom 
i posledným šéfom ŠtB Alojzom Lorencom.

Ponúkame aj príbeh redaktora HN, ktorého chcela zlanáriť na spoluprácu tajná služba,
či sklamanie z pádu komunizmu, ktoré prežíva bývalý komunista Peter Colotka


4. Každý mal prácu
Mal som istotu, že neprídem o zamestnanie.

Je fakt, že každý musel mať zamestnanie, inak by sa stal takzvaným príživníkov a mohol skončiť až vo väzení. Povinnosť byť zamestnaný však nevypovedá o tom, či každý skutočne pracoval alebo mal dobrý plat.
Zákonom o povinnej práci vznikala umelá prezamestnanosť, ktorá deklasovala produktivitu práce na minimum. Tým dochádzalo k strate jej konkurencieschopnosti. "Je možné, že nebyť Novembra, režim by do dvoch rokov rovnako padol kvôli tomu, že mala naša ekonomika veľké problémy," hovorí historik Miroslav Vaněk.
"V hoteli Pyramida bolo 227 zamestnancov, reálne ich bolo treba tak osemdesiat," spomína vtedajší šéf odborárskeho hotela Pyramida Viliam Sivek.
Medzi mýty tiež patrí, že každý, kto mal prácu (teda všetci), mali dosť peňazí. Podľa utajovaných štatistík, žilo za socializmu v roku 1988 pod úrovňou sociálneho minima (príjmy nedosahovali 56 percent celoštátneho priemeru) osem percent obyvateľstva. Z toho sa o trochu lepšie žilo v Česku, kde takých ľudí bolo len šesť až sedem percent, zatiaľ čo u nás to bola desatina obyvateľov.
 


Prečítajte si aj: 
Nočná mora súdruhov: spravodliví, čo nemlčali:  Ako žili a čomu verili (česko)slovenskí disidenti.

Úteky z komunistickej klietky, čo sa končili (aj) guľkou: Elektrické ostnaté drôty a stovky vyzbrojených pohraničníkov. Takto vyše štyridsať rokov vyzerali naše hranice so „západným“ svetom.



5. Jedlo bolo poctivé
Poľnohospodári, obchodníci a reštaurácie idú len po zisku a kvalita je úbohá.


Pravdou však je, že jednotné roľnícke družstvá plnili plán vďaka enormným dávkam hnojív, ktoré degradovali pôdu - v roku 1987 schytal jeden hektár československého poľa takmer 230 kilogramov hnojív, v roku 2008 toto číslo kleslo na 110 kilogramov. Poľnohospodárstvo je aj vďaka tomu ekologickejšie.
V porovnaní s predrevolučnou dobou majú spotrebitelia viac informácií o tom, z čoho sa potraviny skladajú - je to na každom obale, skôr sa mohli iba dohadovať.
Zájsť na obed do reštaurácie znamenalo ruletu - vybrať tú, kde sa z nahrádzania potravinárskych surovín nestal šport, bolo naozaj ťažké. Nebolo totiž výnimkou, že sa riedilo všetko od horčice až po značkový alkohol. Rozlíšiť dobrú a zlú krčmu by dnes malo byť jednoduchšie. Rovnakú ruletu si zahrali aj zákazníci-pivári, ktorí museli proti svetlu kontrolovať, či náhodou ich milované pivo nie je zakalené, do technológií v pivovare sa skoro vôbec neinvestovalo.


Prečítajte si aj:

Nikdy nemali také šance kráčať vlastným životom podľa vlastnej voľby ako dnes, tvrdí Fedor Gál, jeden z ponovembrových predákov VPN. 
 


 

6. Dôchodcovia mali viac
Penzisti celý život pracovali a dnes dostávajú almužnu.


Čo hovoríte radšej? Výborne, pohár je ešte z polovice plný, alebo škoda, už je z polovice prázdny? Rovnako sa dá pozerať na životnú úroveň dôchodcov po roku 1989. Dôchodcovia sa majú teraz výrazne lepšie -Meranie príjmov (dôchodkom), a tým, čo si za to môžu zaobstarať. Za dvadsať rokov (1988 až 2008) stúpol priemerný dôchodok 6,3 násobne, ceny len 4,9 násobne. Ten hlavný rozdiel je v tom, že narástla “materiálna” úroveň života - napríklad vo forme kvalitnejšej zdravotnej starostlivosti.
Časť penzistov nevníma, že to má niekoľko dôvodov: Prvých desať rokov žili v mínuse - ceny rástli rýchlejšie (tie regulované ešte výraznejšie), navyšovanie dôchodkov na ne nestačilo. Vyššia inflácia im znehodnotila časť úspor, ktoré už nemali šancu doplniť.
Naopak dôchodca nového tisícročia sú v lepšej situácii (mohol šetriť, zachytil vyšší rast platov v 90. rokoch a vyššiu valorizáciu). V polovici 90. rokov tiež klesol pomer medzi priemerným dôchodkom a priemernou čistou mzdou zo šesťdesiatich na päťdesiat percent. 
Dve veci sa za dvadsať rokov nezmenili: penzie sú absurdne rovnostárske a dnešný tridsiatnici dostanú len zlomok súčasných dôchodkov.

7. Bol som mladý
A všetko bolo preto lepšie.

Námietka, ktorá možno najviac generuje všetky ostatné radostné spomienky na ČSSR. Proti nej neexistuje argument. Áno, je dobré byť mladý a zdravý, aj za socializmu.

zdroj: idnes.cz

GALÉRIU K NEŽNEJ REVOLÚCII NÁJDETE TU.

Súvisiace články

Cookies

Na našich stránkach používame cookies. Slúžia na zlepšenie našej práce a vášho zážitku z čítania HNonline.sk.