Stovky protestujúcich taxikárov, ktorí žiadali zrušiť zľavu pri telefonickej objednávke či zvýšenie jazdného. Takto to pred niekoľkými dňami vyzeralo v uliciach Bratislavy. Rozhodli sme sa preto prežiť jeden deň v koži taxikára.
Taxi na meno... HN
„Trend 1, Košická... Trend 36... Zdravím 36, spred Apollo business centra na meno Zuzana... 36 rozumiem,“ ozýva sa striedavo z vysielačky. Sedíme na dispečingu s dvoma operátorkami, ktorým sa každú chvíľu rozbliká na stole telefón. „Tu na začiatku strávi aspoň pol dňa každý taxikár, aby si zvykol na komunikáciu,“ vysvetľuje Peter Fitoš, majiteľ bratislavského Taxi Trend, keď nás usádza medzi dispečerky. Pred nimi sa na veľkom monitore odohráva niečo ako „sledovačka“ z kriminálneho seriálu. Na virtuálnej mape sa pohybujú svietiace body. Nie sú to však agenti s „plošticou“ či zločinci, ale desiatky taxíkov v teréne. „Vidíme, kadiaľ sa pohybujú a ak treba, tak vieme poslať najbližšie auto na konkrétnu adresu,“ vysvetľuje dispečerka Zuzana, no v strede vety ju preruší telefón.
Redaktor Drahomír Piok sa na niekoľko hodín „prevtelil“ do role taxikára.
900 výjazdov denne? Žiadny problém
Štandardné prebratie objednávky vyzerá na pohľad jednoducho – dispečerka zadá ulicu do počítačového programu, a ten jej zobrazí tri najbližšie stanovištia. „Ja potom ohlásim do vysielačky prvé stanovište a ak sa z neho nikto neozve, pokračujem ďalším,“ ukazuje druhá dispečerka Saša. Princíp nie je zložitý, udivuje však rýchlosť, s akou dievčatá reagujú. „Dnes je to celkom v pohode, najnáročnejší bol december, to sme mali aj 900 volaní denne,“ smeje sa Saša. Počas dvanásťhodinovej šichty je to minimálne jedna objednávka za minútu. To už dá zabrať.
Mapa v hlave pomáha
Na nás však už čaká Milan Stranovský, ktorý nám dnes „požičia“ svoj taxík. Budeme vystupovať ako kolegovia v zácviku. Asi po piatich minútach dostávame prvú objednávku a vyrážame do ulíc. A ukáže sa prvá nástraha – poznať Bratislavu nie je to isté, ako poznať Bratislavu. Presnú polohu mnohých ulíc totiž nepoznajú ani rodení Bratislavčania. Nám dnes navigáciu nahrádza náš taxikársky tútor. Prvý zákazník je z istej nadnárodnej spoločnosti, ktorý sa zo stretnutia vracia do firmy v centre mesta. „Fíha, máme nového šoféra?“ začuduje sa smerom k známej tvári na sedadle spolujazdca. „Skúšame nového kolegu, ak vám to neprekáža,“ neprezradí našu pravú totožnosť Milan Stranovský. No pánovi v obleku to očividne problém nerobí. Patrí k tým zhovorčivejším, a tak stihneme cestou prebrať počasie, výtlky, a dokonca dostaneme tip, ako „odstaviť“ policajtov, keď pri kontrole hľadajú zádrapku na pokutu. Kľučkujeme nabitými uličkami v centre, kým dorazíme na miesto. Prvý stres aj prvý zákazník sú úspešne za nami.
V taxíku nezbohatnete
Mierime na najbližšie stanovište pod Bratislavským hradom, kde sa zaradíme k dvom ďalším autám. A čakáme. Našťastie máme výrečného kolegu. „Toto čakanie je náročné. Zvyknem si prečítať noviny alebo knihu, no aj tak je to otrava,“ priznáva. Z auta sa pohnúť nemôžete, maximálne na cigaretu – kvôli vysielačke. Predstava letných horúčav strávených nonstop v aute nie je práve lákavá. Asi po tri štvrte hodiny sme konečne opäť v pohybe. Tentoraz na nás čaká len obálka, ktorú treba doručiť. „Ako kuriér fungujeme zriedka, no stáva sa,“ hovorí Stranovský a naviguje nás na ďalší „štand“. Opäť čakáme, tak načíname citlivú tému. Je taxikárčina výnosná? „Dajú sa z toho zaplatiť účty,“ významne sa pousmeje, „ak je lepší mesiac. Ale bol už aj taký, že som mal len niečo vyše 400 eur. Pri tom, čo robíme zhruba dvanásť hodín denne.“
Večerná služba ako prevetranie
To neznie práve ako práca snov. „No čudovali by ste sa, niektorí si chodia do auta prevetrať hlavu. Poznám aj takých, čo majú vlastné zamestnanie, no berú si dve – tri nočné služby týždenne, aby prišli na iné myšlienky.“ Takže štrajk taxikárov bol oprávnený? „Ale prosím vás, neuvedomujú si, že ak by sme zdvihli ceny tak, ako navrhovali, tak prídeme ešte o viac zákaznikov,“ dôvodí. Taxi Trend sa ako jediná taxislužba do štrajku nezapojila a negatívny postoj neskrýva ani Peter Fitoš: „Nemajú nás preto veľmi radi, ale žiadali úplné nezmysly. Veď to bolo cítiť aj z reakcií bežných ľudí na internete.“ A čo by ste navrhli vy? Ja by som navrhol zriadiť pracovné skupiny z pracovníkov SOI, príslušníka Mestskej polície, príslušníka PZ a inšpektora Slovenskej Legálnej Metrológie, ktorý je najdôležitejší člen skupiny, lebo vie vykonať konfrontáciu taxametra s montážnym listom taxametra a cenníkom. Tým by sa vytratili všetky predraženia a zákazníci by mali istotu, ceny a tým by viac využívali taxi vozidlá a taxikári by mali viac práce.
Treba to predýchať
Opäť sa ozve vysielačka a my ideme: firemný klient, potom chlapec, ktorého vezieme z tenisového tréningu. Nasledujú ďalší. Najťažšie je hneď si predstaviť mapu a nájsť najideálnejšiu trasu k cieľu. Samotný prevoz zákazníka už nie je problém. Ak sa vám však podarí zaujať ho, možno si vás nabudúce prednostne vypýta. A zistili sme aj zopár šikovných trikov, ako si zákazníka získať. Niekedy stačí ísť o čosi rýchlejšie, aby videl, že vám na jeho čase záleží, zastaviť priamo pred vchodom alebo ovládať cudziu reč. A byť čestný: „Raz som viezol partiu nemeckých manažérov, zastali sme, pýtal som si základnú sadzbu podľa taxametra. Nemci sedia, nehýbu sa, vraj počkajte, musíme to predýchať. Deň predtým platili za rovnakú cestu štvornásobok.“ Okolo piatej poobede sa naša služba končí. V hlave si skladáme pomyselné za a proti. Najzaujímavejšie je, že dokonale spoznáte mesto a jeho obyvateľov. Niekedy aj z tienistej stránky, no to k tejto práci zrejme patrí. Ale občasné hodinové prestoje nám príliš nevoňajú. Takže sadnúť si do taxíka nastálo? Možno. No jedine za iné peniaze.